Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Upíri kousnutí 10.0

1. května 2015 v 20:06 | Zuzu |  Upíri kousnutí


V miestnosti vládlo ticho a Sumato čakala. Vedela presne čo bude nasledovať, ale nechcela to. Bála sa. Nemohla to dovoliť. Ale ak sa teraz pohne je isté, že ju na mieste roztrhajú. Musela mu veriť. Dúfať v záchranu, poznala ho predsa tak dlho. Nie, vlastne nie. Nebol to on. Len pretvárka. Jeho skutočné ja teraz stálo pred všetkými tými upírmi a držalo ju v náručí. "Pane, čo ak nás prezradí?" Ozvala sa smiech. "To nikdy nedovolím. Tak sa konečne rozhýb, inak tým poverím niektorého z nich!" Jeho štíhla dlhá ruka ukázala na pár upírov krčiacich sa v rohu. Zjavne boli podvyživení a tvrdo tým pykali za svoje chyby. Keby sa im dostala do rúk... Nie nechcel na to ani pomyslieť. Zhlboka sa nadýchol. "Dobre, spravím to" Zhodnotil a Sumato pocítila ako si i s ňou stále v náručí kľakol. Nenápadne si zaťala zuby keď na krk pocítila jeho dych, ktorý v okamžiku nahradila spaľujúca bolesť. Tŕpli jej ruky aj nohy, každú jednu bunku zachvátila bolesť a strach. Nepatrne sa zachvela a to Izanamiho pozornosti neušlo, pevnejšie ju zovrel a zdalo sa, že bol naozaj jediný, ktorý to postrehol. "Dosť. Odnes ju k sebe a ošetri jej rany" Ozval sa ženský hlas a celá miestnosť sa zarazila. I muž, ktorý do teraz rozdával rozkazy sa bez slova postavil a pomohol jej k stoličke stojacej vedľa neho. "Čo sa stalo?" Spýtal sa jej šeptom, ale ona to i tak počula. Uvedomila si, že Izami je stále sklonení pri jej krku a prerývane dýcha. Znova sa ozval, ženský hlas, ale už mu úplne nerozumela. Jej telo pohltila záplava endorfínov, čo ju prekvapilo, ale nedokázala sa o to viac starať. Len sa nadýchla a keď sa s ňou Izami znova postavil a opustil miestnosť otočila sa k nemu. "Amai" Šepla a pomaly upadla do snov.

Zobudila sa na hrozný rámus. Počula krik a zúrivé vrčanie. Chvíľku trvalo kým dokázala tie zvuky rozlíšiť a vlastne i kým si uvedomila kde je. Ležala v posteli a pripadali sa ako na obláčiku. Bola pohodlná a teplá. Nechcela z nej vyliezť, ale zvuky, ktoré prichádzali z vonku ju donútili vstať. V tom sa dvere na izbe rozrazili zjavila sa v nich osoba, ktorú by tu čakala zo všetkých najmenej. Stál tam opretí o dvere a ťažko vydychoval. Oči mu blčali krvavou červenou a po tvári mu stekala krv, vlastne bol celý zakrvavený, ale to či to bola jeho vlastná krv bolo otázne. Preto ju k nemu ani nepripisovala. Zbytočne by sa o neho bála. Dvoma rýchlymi krokmi bol pri nej. "Sumato" Šepol a prehliadol si jej tvár. Odhrnul jej prameň vlasov z tváre a ona sa trhla. Cúvla o krok do zadu. "Č-čo tu robíš?!" Spýtala sa a prebodla ho tvrdím pohľadom. Keby nebola taká smrteľne bledá a možno by to stačilo k tomu, aby ju nechal. Ale sama si dobre uvedomovala, že to nespraví. "Prišiel som si po teba?" Nadhodil a nahodil lenivý úškrn. "Kyuketsuki. Nikto sa ti o to neprosil!" Sykla nahnevane. Áno v tejto situácii to bolo nerozvážne a dobre si uvedomovala, že je to jej posledná šanca sa s tadeto dostať, ale jej tvrdohlavosť opäť zvíťazila. Ublížil jej a dobre to vedel. No ani to ho nezastavilo. Prišiel si sem ako najväčší hrdina a teraz čaká čo? Že sa mu hodí okolo krku? Nie to radšej zomrie. "Ženská do čerta s tebou! Vážne si taká hlúpa?! Práve som pozabíjal polku upírov v tejto zasranej búde a ty mi tu budeš hovoriť, že sa mi o to nik neprosil?! Si naozaj taká hlúpa?! Neuvedomuješ si ako som sa o teba bál?!" Zavčal podráždene, až tak, že ju to donútilo znova cúvnuť. Ak bolo niečo čo nechcela zažiť. Bol to jeho hnev. Ale moment čo to povedal? Bál sa o mňa. Tento luhár sa o mňa bál... Neveriaco na neho vyvaľovala svoje oči. Nedokázala uveriť jeho slovám a vlastne ani nemusela. Pretože to nebola pravda, všetko to bol iba sen. Keď sa zobudila naozaj ležala na posteli, pripomínajúcej obláčik, ale len čo otvorila oči uvedomila si prudkú bolesť v krku. Donútila sa posadiť, aby sa aspoň trochu rozhliadla a v tom ho zbadala sedel v kresle a lenivo ju pozoroval. Tváril sa znudene a dosť otrávene. "Ako dlho si si myslela, že ti uverím to tvoje predstieranie? Naozaj si si myslela, že si to nevšimnem?" Spýtal sa jej a v momente sedel pri nej. Vydesene na neho hľadela. "Poznám ťa. Zabudla si?" Spýtal sa a jeho hlas znel posmešne. "Škoda, že to isté nemôžem povedať i ja" Jej hlas znel chrapľavo a bol ledva počuteľný. Možno to bolo tým, že tak dlho mlčala. Jeho to však neprekvapilo a len sa zasmial. "Vieš drahá, niečo som ti sľúbil a nemysli si, že som na to zabudol" Uškrnul sa a prešiel jej prstom po spodnej pere. "Konečne dostanem niečo čo Kyuketsuki nemal" Šepol a v tej chvíli dúfala, že sa dvere rozrazia a zjaví sa v nich on s výrazom boha pomsty a zabráni tomuto chumajovi aby sa jej dotkol. Ale to sa nestalo, namiesto Amaioveho nahnevanému pohľadu ucítila len Izumiho pery ako nemilosrdne drvia tie jej. Do tela sa jej dovalila ďalšia dávka endorfínov a ona zrazu lačnela po ňom.
 

Utečme

30. prosince 2014 v 16:32 | Zuzu-chan |  Sakura Haruno rozkvéta..
Áno zase sasusaku...musím napísať aj niečo iné...ale úprimne som rada, že som napísala aspoň niečo :D no a ako sviatkujete? :)

Sakura sa utiahla na to posledné miesto na ktorom sa cítila bezpečne. Nie nebola to jej izba, ani sprchový kút kde z nej vždy opadla ťažoba bežných dní, ktoré sa však už nedali považovať za bežné. Musela ísť na strechu, na to jediné miesto kde sa cítila voľná, slobodná.No smútok, ktorý sa jej šíril do žíl bol až priveľmi silný a keď zasiahol srdce Sakura sa zviezla na kolená a mlčky sa zahľadela pred seba. Zahryzla si do pery a snažila sa upokojiť. Ale nešlo to, nemohla sa upokojiť. Potrebovala objatie, ale nikto neprichádzal. Možno nevedel kde je, možno nemal silu, na tom už nezáležalo. Ťažko by sa sústredila keby ho mala pri sebe, ale bola by pokojnejšia. V jeho objatí...nežnom a pevnom, v tom v ktorom sa cítila bezpečne, ešte minulú noc. Sakura sa postavila a otrepala sa. Musela sa pozviechať. So Sasukem sa pozhovára neskôr. Teraz musí ísť dole a chovať sa normálne. Zišla do izby, očesala si vlasy a šla si ešte do kúpeľne umyť tvár. Potom nasadila najpresvedčivejší úsmev akého bola schopná a zišla dole do obývačky. Všetci sedeli tam aj Sasuke, ale jeho výraz bol kamenný. "Dobré ráno..Ja som Sakura Haruno "Úctivi sa uklonila smerom k Madarovi. "Ach, rád ťa spoznávam. Volám sa Uchiha Madara a som strýku Sasukeho a Itachiho "Usmial sa na ňu a ona mu placho úsmev opätovala. Až teraz si všimla prečo sedí. Vedľa kresla, v ktorom bola usadená jeho silná, mužná postava, bol postavený invalidný vozík. Malinko prekvapene zažmurkala a keby ju nevyhodil s jej myšlienok hlas Minato nespamätala by sa." Sakura choď nám prosím ťa spraviť kávy" V tichosti prikývla a zašila sa do kuchyňe. Bolo to pre ňu ľahšie ako čeliť Sasukeho očiam, ktoré na sebe stále cítila. V tichosti vybrala šialky a v tom sa tam objavil Sasuke. "Mama ti odkazuje, že strýko radšej čaj" Zelenoočka nemo prikývla a kým dala variť vodu Sasuke sa premiestnil za ňu. Jeho silné ruky ju objali okolo pásu a pritisli k sebe. Zaboril si tvár do jej vlasou."Sasuke... Prosím.. Vieš čo je vo veci. Počul si" Čiernoočko sa zamračil" Neverím. A aj keby už to nezvrátiš.... Potrebujem ťa" Zašepkal a poťahal ju zúbkami za uško. "Nie. To nejde"Zavrtela hlavou. "Nejde to" Zopakovala šeptom. Odtiahla sa od neho a zaliala tie kávy a čaj. Čiernovlások zúfalo zaskučal. "Tak ujdime... Chcem byť s tebou..." Sakura sa na neho otočila a zatvárila sa bezbranne. Nešlo to. Nemohla mamu opustiť. Navyše je mladá a na takýto čin je priskoro. "Na všetko bolo priskoro"

Môj otec?

8. prosince 2014 v 20:46 | Zuzu-chan |  Sakura Haruno rozkvéta..
Netvrdím, že blog sa znova rozbehne. Len pridávam poviedku. Takže nič nesľubujem :/ Neberte to osobne :D
Poviedka má inak nový obrázok, lebo som sa trošku hrala s tabletom a stiahla si neviem čo a hrala som sa :3 a zdalo sa mi, že toto tam teraz sedí viac :)
Prajem Vám pekné čítanie užite si to :3 :D
Zuzu-chan

Sakura stála medzi dverami a hľadela na svoju matku a v tejto chvíli nevedela ako sa má tváriť. Bola malinko rozpačitá, asi aj za to, že sa za ňou nachádzal Sasuke a rozhádzaná posteľ. "Pustíš ma ďalej?" Spýtala sa jej s naliehavosťou v hlase. Muselo to byť niečo dôležité, niečo náhle, niečo čo zmení Saky život. Alebo nie? Sakura sa nervózne otočila a pozrela sa na Sasukeho, ktorý sa v kúte izby opieral o stenu, odetý len do čiernych riflí, ktoré mu len tak držali na panve, presne tým spôsobom akým to mala ružovláska rada. Spôsobom, ktorý hovoril "som-sexi-a-vy-s-tým-nič-nespravíte". A ona s tým nič robiť nechcela. Len na neho hľadela a keď si jej oči našli cestu k tým jeho, tvár jej zalial rumenec. Pobavene sa uškrnul, dobre vedel čím to zapríčinil a bol na seba v tej chvíli hrdý. Prehrabol si vlasy a pokrčil ramenami, jemu zjavne nevadilo, že by o tom jej mama vedela, ale jej áno. "Mami... nemôžeme ísť niekam... inam? Čo tak dole do obývačky?" "Nie! Nie! Nie!" Začala vrtieť hlavou, že to nepripadá v úvahu. Mala jemne zvraštené čelo a to Saky zmiatlo. Nikdy ju nevidela takú rozpačitú ako v tejto chvíli. Zahryzla si do pery a keby sa neozve hlas Sasukeho asi by skolabovala. "Jééj.. dobrý.. čo vy tu?" Zazubil sa. Za toto gesto si vyslúžil pár nechápavých pohľadov. "Sasuke? Čo ty tu robíš?" Sasuke sa zatvárilo nevinne. "Opisujem matiku" Zhodnotil a z niekade vytiahol zošit z matiky, samozrejme nie jeho, ale Sakyn. Takže sa jej hrabal vo veciach, čo všetko asi našiel pri tejto jeho nevýtanej obhliadke? Zelenoočka mu venovala nahnevaný pohľad a on len pokrčil ramenami. "Ach.. dobre... Saky tak poďme ku mne do izby" Zamrmlala trošku rozrušene a potom ju chytila za ruku a už aj ju ťahala preč. Rýchlo ju odtiahla do jednej izby, ladenej do slonovinovej farby. Posadila sa na veľkú posteľ a potľapkala na miesto vedľa seba. Sakura si k nej prisadla a skúmavo si ju prezerala. Nevedela čo sa deje, ale mala neblahé tušenie. Už si ani nepamätala kedy s matkou takto sedela a hovorila. "Pozri sa miláčik.." Začala opatrne a pohladila ju po vláskach. "Musím ti niečo povedať" Opatrne sa na ňu zahľadela a tým si získala jej plnú pozornosť. "Prosím, neprerušuj ma a len si ma vypočuj" Sakura pootvorila ústa v náznaku šoku. Túto vetu používala vždy keď niečo vyviedla a chcela to vysvetliť. Že by sa jej mame stalo niečo podobné? Ale to snáď nie, veď jej mama bola slušná a pozorná, nikdy by nič nevyviedla, ale toto vyzeralo, že áno. "Sakura, pred pár rokmi, no, pár... asi rok pred tvojím narodením, som niekoho stretla.." Sakura vyzerala v šoku, bolo jej jasné, že toto je téma "OTEC!!" a táto téma u nich bola v pase. A zrazu, jej matka začala sama od seba hovoriť o jej otcovi. Nemohla tomu uveriť! Nemo na ňu hľadela s očakávaním v očkách. "Vieš, že som ťa mala veľmi mladá a v tej dobe.. som bola nerozvážna. Veľmi rozpačitá a zničená z rozchodu... A tak som ho stretla, mladý, krásny, šarmantný. Bol poklad a myslela som, že sme kamaráti.. a že to tak obaja bereme" Nervózne sa zahmýrila a zahryzla si do pery. "Ale mýlila som sa. Jeden večer sme boli spolu von, nebolo ti nič nezvyčajné... Ale bolo to zvláštne, panovali medzi nami ticho, ktoré pôsobilo až trápne. Videla som, že ho niečo trápi a tak som sa ho na to opýtala. Povedal mi, že ma miluje a chce ma pobozkať. Bola som v takom šoku, že som mu nedokázala nič povedať. Tak som mlčala" Povzdychne si a prehrabne si vlasy. "Nechal mi čas na premyslenie.. a potom raz prišiel s tým, že ide preč. Študovať do Británie.. Nechcela som ho pustiť. Nevedela som prečo, ale niečo som k nemu cítila.. A chcela som.. veď vieš... no a potom odišiel, ku mne sa vrátil môj bývali a s tým som tiež.. a bola som s ním dva roky aj s tebou. Ale ide o to, že časovo.. to vychádza na toho môjho kamaráta" Povzdychla si a zadívala sa na ňu s obavou v očiach. Ale Sakura sa tvárila šťastne, konečne sa niečo dozvedela. Ale predsa len šťastie netrvá večne. "A kto to je?" Spýtala sa dychtivo, chcela to vedieť. "O to práve ide.. mala som ti to asi povedať skôr, ale nemala som odvahu... Ale teraz ti to skrátka musím povedať." Šepne a znova sa nervózne zahmýri. "Vieš... tvojím otcom... asi.. teda je.." Odkašle si a Sakura zamrnčí, potrebuje to vedieť. "Tvoj otec je práve teraz dole... A on je strýkom Sasukeho a Itachiho.. Uchiha Madara.." Vykoktala zo seba a Sakure sa v tej chvíli na pár sekúnd zastavilo srdce. Prestala dýchať a jej tvár vystriedala všetky farby dúhy. "Takže... Itachi a Sasuke sú moji bratranci?!" Spýtala sa trošku hysterickým hlasom. Bože môj!!! Ja som si skoro vzala vlastného bratranca! A-a... ach bože... Sasuke! Sklopila pohľad. "Nemala som odvahu ti to povedať, prepáč, že som ti to nepovedala skôr.."Zašepkala. Sakura sa postavila a zavrtela hlavou, že to nič. Vstala a rýchlo sa rozišla preč. Len čo otvorila dvere narazila na čierne vytreštené oči mladého Uchihu. Sklonila hlavu a rozbehla sa preč. Musela si to premyslieť a zrovnať v hlave. Najradšej by sa v tejto chvíli prepadla. Ako jej to len mohla zamlčať?
 


Vampír a čarodejnica! 45.Kapitola

4. prosince 2014 v 19:43 | Ivka |  Vampír a Čarodejnica
ko ju ta silueta stale ponárala hlbšie a hlbšie do tmy ,rozbehla som sa za Sui a chytila ju za rameno."Sui!" Oslovila som ju a ona sa s uplakanou tvarou pozrela na mňa. "E ...Emili? " Jej smutok ma až prelomil v kolenách. Zosunula som sa na zem a pevne ju objala." Sui, Sui Sui ..ja sa nehnevám. Odpušťam ti. "A..ako....ako je to ..možné..." Strhla sa a chcela sa vyprostir s objatia ale ja som ju len pevnejšie zovrela." Odpušťam ti." Svoje ruky pomali zdvihala k moju chrbtu a nakoniec ma tiež objala." Prepač mi...prepáč mi ..je to moja chyba, že si tu už neni ...prepáč mi!" Stále sa ospravedlňovala pričom som ju svojim dotykom ujisťovala že som tu, že som stále v jej srdci..." E ..smrk Emilli." "Som tu..som tu Sui a vždy budem i keď už ma neuvidíš budem stebou po tedy po kedy na mňa nezabudneš."" Nie ja nikdy! Emili ty si bola moja najlepšia priateľka moja staršia sestra na teba nikdy nezabudnem! Nikdy !..." "Ďakujem Sui..ďakujem.Ty si moja mala sestrička teraz a navždy." Obi dve sme sa navzájom pousmiali a objali tak pevne že nám ani nevadilo, že nedýchame. "Sui teraz ma ale veľmi dobre počuvaj ...prosím len ma počuvaj a na nič sa nepýtaj." Bolo vidno, že bola stoho zmätená ale i tak kývla hlavou na súhlas. Nemohla som to nechat, tak ako to bolo. Musela som jej povedať čo sa jastne stalo a že všetko bola moja vina a nie jej alebo niekoho iného a taktiež...taktiež som sa musela vyspovedat a len Sui mi mohla pomôcť, pretože len ona nerozmýšla ako nejaký blázon nad mocou ale ako človek uvažujúci nad láskou a porozumením ...preto ju mám tak moc rada. Keď som nej už všetko povedala o mojom dne zmiznutia a o jeho lravom dôvode, tak Sui bola celkom zmätená. Nedokázala uveriť,že i v našom svete žijú nadprirodzené bytostI. Mala nadmierné množstvo otázok, ktoré ale nechala mlčať v sebe lebo to nebol koniec vyprávania. "Páni ...tak ....tak toto najprv musím vstrebať...." S vybulenými očami chytnotizovala svoje nohy pričom nahlas dýchala. " Takže ten deň, keď si zmizla si sa ...si sa..." Kukla sa na mňa."...Stala ako keny otrokyňou upíra, ktorý ťa ale potreboval za nevestu a ...a...chápem to dobre, že si sa mu podvolila a zamilovala sa do neho?" Sklopila som zrak a ticho vyhŕkla." Áno." Cítila som ako sa jej uvolnil dych." No a keď si si uvedomila, že ho miluješ tak ti matka povedala o dohodnutom sňatku s ..." " S Džakom.." Doplnila som ju. " Ano s nim ...lenže on vie, že miluješ Georga? Neviem či som...""Áno, Georg, dobre si si ho zapamätala." Pousmiala sa. "Takže Georga, no a on kvôli tomu že je gentlment do teba netkačí lenže vaša a ich rodina sú už dávno dohodnutý a ty ako poslušná dcérka sa nestaviaš lrotim matkinému rozhodnutiu. Je to tak?" Nevedela som ako to robí, e úplne všetko trafila. Bolo vidno, že ma pozná, pozná skutočnú, takú aká som! ..Pozrela som sa na ňu vdakovným pohdom a vyhŕkla slova pravdy. Ona sa len usmiala a obiala ma. "Jaj ty moj tupelo, zdá sa že aj keď si veľká čarodejka stále nevieš pomenovať svoje pocity." V tom ako mi to povedala som sa rozplakala..."Sui ani nevieš ako ťa mám rada, si môj strážny aniel na zemi..si môj poklad....Ďakujem." Zo zasekávajúcim hlasom som sa jej zdôverila ako veľmi minje drahá. Keď som sa tak sňou obímala tak sa pochmurné prostredie v ktorom sme sa nachádzali smenilo na krásmu luku posiatu kvetinami v najzriarivejšých farbách sveta...bol počuť štebot vtákov a malý šepotajúci hlások padajúcej vodi, ktorá pri más vytvorila pásik striebornatej stuhy."Emili .." Odtiahla sa. "Vážne ťa už nikdy neuvidím..." Bolo vidno ako nad tým uvažuje ..nad všetkým čo som jej povedala. Nad tým prečo už nožem byť medzi smrteľníkmi. "Prepáč Sui ale nemôžem tu už byť....to moje zmiznutie bol začiatok môjho nového života. Ale neboj sa Sui budem za tebou chodiť i keď to bude iba vontvojich snoch tak ver, že sa mám dobre a že ťa vôbec neobviňujem za to že zmizla. Som veľmi rada, že ťa mám tak budz prosím ťa šťastná i keď už nebudem tá s ktorou budeš zažívať tie bláznovstvá. " Usmiala som sa na ňu a potom ju znova pevno objala. "Slúb mi , že ma prídeš čo najsôr navštíviť." " Sľubujem!"

I v útopií je chyba

4. prosince 2014 v 15:00 | Zuzu-chan |  Sakura Haruno rozkvéta..
Tichými a nenápadnými krokmi, tými, ktoré boli pre neho také typické, sa vkradol do jej izby . Oprel sa o dvere tým frajerským spôsobom, ktorým to dokázal len on. Tváril sa neutrálne, len jeho temné oči boli plné strachu a starosti o tú malú krehkú ružovlásku, ktorá ležala na posteli bez toho aby mu venovala pozornosť. Len sedela a hľadela von oknom. "Si v poriadku?" Po miestnosti sa rozhostil jeho zamatový hlas a ona sa na neho v tichosti otočila. "Čo myslíš?" Jej hlad znel ľadovo, odmerane, akoby ani len nebol jej. Bola nahnevaná, vyčítala mu to, že ju opustil. Vyčítala to však aj sebe a teraz posledné čo chcela bolo vidieť ho. "Poslala ma za tebou tvoja mama... kvôli večeri" Šepol s maličkou dušičkou, jej postoj bol pre neho niečo nové, niečo čo ho zarážalo. "Nemám hlad" "Ani ja nie" Opatrne k nej spravil pár malých krôčikov. "Saky.."Sadol si na okraj postele a ružovláska na neho len uprela tichý pohľad. "Ide o Itachiho, o ten jeho náhly odchod" Nebola to otázka, ale i tak zelenoočka prikývla. V tichosti ju k sebe privinol a začal ju utešovne hladiť po vláskach. "Saky, nesmieš si to tak brať. Pozri Itachi bol vždy veľmi ... rozvážny, určite mal na to nie aký dôvod" "Tým dôvodom si ty" Sakura k nemu na chvíľu dvyhla pohľad, ktorý však po chvíľke opäť sklopila. "JA?!" V tmavých hlbinách jeho očí sa zračilo prekvapenie. Čo s tým mal on? Netušil. "Ty" Prikývla a schúlila sa mu v náručí. "Ach Saky... Ja prepáč" "Mlč" Zarazila ho "Ale ja som-" "Ticho" Povedala tvrdo, nekompromisne. Zmätene sa na ňu zahľadel ale mlčal. Bol ticho. Nechcel, aby on bôl dôvodom jej zármutku, ale očividne s tým súvisela to mu na nálade nezlepšilo. "Ten večer... čo sme skončili u teba v izbe a ja som ušla... ma Itachi požiadal o ruku" Šepla tichúčko a na Sasukeho tvári sa objavil šok. "ČOŽE ŤA?!" Vyštekol a do žil sa mu nahnal hnev. Sakura bola jeho, vždy bude len jeho tak na čo sa tu starší Uchiha hrá. Mlčky na neho pozrela a on vzal jej tvár do dlaní."Čo si mu povedala?" Spýtal sa a vyzeral, že bude vraždiť. Prehliadla si je tvár s vražedným hnevom, ktorý nedokázal v tejto chvíli potlačiť. "Že neviem...On... zjavne vedel viac ako ja... tak ako vždy" Zašepkala. Sasukeho výraz zmäkol a v tichosti ju pobozkal na čelo. "Moja." Majetnícky ju k sebe privinul. "Sa-Sasuke!" Zapišťala a on sa len pousmial. Bol šťastný, že ju dokáže vyviesť z miery len jedným slovom. A ona bola vyvedená z miery tak ako nikdy predtým. "Môžeš..." Začala a potom sa zasekla. "Čo?" Spýtal sa a pritiahol si jej tvár k svojej. "Myslím, že .... asi by si nemal môcť nič..." "Ale i tak môžem všetko" Samoľúbo sa usmial a znova sa stal takým ako vždy. Jeho strach pominul a zostala len čistá túha po nej, a len ten čistý cit, ktorý sa snažil utajiť. Naklonil sa k nej a usmial sa. "Itachimu to už nikdy nedovolím" Šepol a zastrčil jej neposedný prameň za ucho. V tom čarovnom okamihu, keď si Sakura uvedomila pravdivosť Itachiho slov,ktoré jej nedokázal povedať a tak ostali len na papiery.. V tom okamihu keď sa Sasukeho srdce rozbúchalo a do žíl mu vplavovalo Sakurinu prítomnosť... Vtedy... sa v jasnej miestnosti odhalilo to čo medzi nimi bolo. Ten kvet, ktorý už tak dávno rozkvitol a až teraz sa rozhodol ukázať svetlo svetlu...... Ležali vedľa seba prepletený a mlčky hľadeli do očí toho druhého. "Si strašne krásna" Šepol a pohladil ju po obnaženom chrbte. Jemne sčervenala a sklopila pohľad. "Nádherná.." Naklonil sa k jej krku a nežne ju naň pobozkal. "Dokonalá" Šepkal kým bozkami putoval k jej perám. "A hlavne.. moja" Pousmial sa a najnežnejšie ako dokázal ju pobozkal. "Tvoja" Pritakala. Jej srdce prekypovalo šťastím, jeho láskou. Tak krásny okamžik pre ich zamilované srdcia, horúce tela túžiace po prítomnosti toho druhého a ich duše, ktoré boli stvorené pre seba. No nie vždy je všetko tak ako si ľudia prajú, aj v útopii je chyba.. Aj v nevinnom objatí dvoch milencov je hriech.. A i v láske týchto dvoch sú prekážky, ktoré na seba nenechajú dlho čakať... Možno kratšie ako si myslíme...

Keď už boli obaja oblečení, čistí a voňavučkí ozvalo sa klopanie na dvere. Sakura dvihla pohľad k Sasukemu a ten pokrčil ramenami. "Saky?" Hlas jej mami sa ozval spoza zavretých dverí. "Áno?" Sakura sa postavila a prešla ku dverám, aby ich otvorila, ale len na toľko aby videla na svoju drahú mamičku. "Miláčik.... Prišiel strýko Itachiho a Sasukeho... vieš musím ti niečo povedať" Šepkala rýchlo s napätím hlasom...Katastrofy sú niečo čo na seba nenechá dlho čakať.

Mozno posledne

31. srpna 2014 v 21:50 |  Básne
Ja viem.nebola som tu dlho...a skratka cely blog ide do kytek. Vsetci si toho ste vedomi. Z mojej strany je nulova aktivita preto sa chcem ospravedlnit i ked to nic nezmeni :) a jak ste si vsimli vytracam sa z blogu takze nom :)Mam pre vas dve mini basne :)
1)Rozmyslam na tolkymi vecami
Nad vyjadrovanim, nad gestami.
Rozmyslam nad tym ako som,
Viem ze nepotrebujem tron,
Lebo nie som princezna,
ziadna ani ta ze mlejna.
{Juj, tak sladke bolo ked ma tak nazval,
No, neviem ci vie ale odvahy mi dal.
Jednoz malinkou castickou
by som chcela byt princeznou.
Ale len pre drahuska jedneho,
pre mojho princa vysneneho :P}

Na druhej strane vraj som blazniva,
ale to je pre mna vec premenliva.
Neverim v to, ze by som tak ozaj bola,
Neviem ci je to stastie alebo smola.
{Veta, ze cakali ze som vecsi blazon,
jaksi spustila vo mne varovny zvon.
Asi nechcem aby som niekoho sklamala,
ale byt ina.. to by som asi nedala :/}

Povedal vraj mam mile a dobre srdce,
ale i tak ho predsa len nechce.
Pochybi mam, pomoct si neviem,
ale i tak klamstva nechcem.
{Tazke je sa vyjadrit,
kam tu vetu zaradit.
Myslela som, ze ho mam skutocne rada,
Ale cele mi to pride ako klamliva zdrada.}

2)Postupne vas vsetci zradia,
I to co opak vzdy vravia.
Oni vsetci... opustia vas
Lebo chcu zazit caro kras
Ktorych sa pri vas nedockaju,
taky ludia sa len na nieco hraju.
Nestoja za nic, tak ako ich slova,
Stretli ste ich? No tak asi smola.
Lutovat dokazem tolko veci,
Najviac lutujem tie hrozne keci..
Co som sa od nich napocuvala?
Doverovat som im nemala.

Ale na chybach sa ucim,
za toto vam rucim.
Aspon nieco viem,
Ze i ked chcem

Tak kazda dovera, sa neoplati,
A nakoniec sa kazde puto streti

Denník Sestier! 63/1 časť....Tribou pohľad

15. července 2014 v 12:00 | Ivka-san |  Anavin denník
Už je to niekoľko dní od toho ako som ja aj môj brat Kinio polevili v ostražitosti, no a tento okamich nás dostal do ešte väčších problémov. Anavi s Anazu sa veľmi trápia a preto ja aj Kinio sme sa rozhodli im pomôcť najviac ako v tomto svojom stave môžeme. Hneď ako nás kráľ Hasburg uväznil dostali sme sa do nejakej dimenzie alebo ríše kde sme sa zoznámili s matkou a s otcom Anavi a Anazu. Hneď nám všetko vysvetlili a ako dokončili poslednú vetu zmizli. Bolo to kvôli tomu, že prišli za nami aby nás informovali bez povolenia, teda mali byť niekde inde a my sme tu vôbec nemali byť. Prečo? Lebo len vďaka ich rodičov sme neumreli."Brách mali by sme pomôcť babám, no a trošku poškádliť malinkú..."Uchechtol sa. Hneď som ho praštil."Prestaň myslieť na somariny, kámo!" Vzdychol som a sadol si."Au, tak čo budeme robiť?"Spytal sa Kinio a prisadol si ku mne na bielu podlahu, no všetko bolo biele, vôbec ste nevideli koniec ani začiatok."Anavi..."Zavolal som jej meno a zavrel oči. Myslel som na ňu ja jej úsmev na jej výraz keď premýšla a v tom so ju zbadal. Zbadal som ju v knižnici ako prstom prechádza po knihách, videl som ako otvára ústa ale nič som nepočul len som ju videl."Hey...hey no tak Tribo, volá ťa zem!"Pocítil som ako so mnou traze Kinio a tak som otvoril oči."He?" "Jaké he!? Prečo si si akurát teraz vybral čas na spánok."Naštvane na mna zvrieskol."Nie, tak to nie je..""Tak jak to je?" Prekrížil ruky na hrudi s neveriackým pohľadom." J-ja neviem prečo...ale...videl som.""Tak to už vysip!"Vážne mi pripomína Anazu, je vidno, že sa k sebe hodia.Uškrnul som sa."...no videl som Anavi ako je v knižnici a niečo hladá...a..no neviem naisto, ale zbadal som ako k nej ide Anazu." "Maličká.." Zablesklo sa mu v očiach. "Hej hej." Naklonil sa ku mne."Ako? Ako si to spravil?" "No neviem...len som na nu myslel a uvidel som ju." Hneď ako som to dopovedal tak opakoval Anazuine meno pričom mal zatvorené oči. Je do nej úplný blázon.Usmial som sa a znova povedal Anavine meno. Znova som uvidel Anavi a už aj Anazu, šli dole po nejakých tajných schodoch. A mne až tedy doplo, že hkadajú studň živých a mrtvých a ako to viem? No jednoducho všetko nám vysvetlili ich rodičia."Anavi.." Povedal som jej meno ale ako som si myslel nedočiahol som ju. Ako som ju tak chcek chytit zmizla mi v žiare a obi dvaja sme narovnako otvorili oči."Videl si to?"Vyvalene sa na mňa kukol Kinio."Hej videl."Postavil som sa."A už aj viem čo máme spraviť."Popadol som Kinia a prudko ho postavil."Whoaaa čo sa deje brácho." "Kinio." Napomenul som ho aby spozornel.Keď sa tak stalo začal som rozprávať."Kinio nachádzame sa v ríši snou. Neviem prečo to tak je ale je to tak. Ako hovorili Anavini rodičia sme na kraji smrti a života, no a nejakým spôsobom sa naša mysel a duševná energia zhmotnili tu." Ukázal okolo seba. Celá miestnosť sa zrazu zmenila na našu starú chatu."B-brácho ale toto je..""Ako som už povedal, sme v ríši snou."Ako som to dopovedal miestnost sa zmenila na striptíz bar s babami."Ty si nedáš!" Naštvane som na neho zhukol a capol ku jednu po hlave a všetko zas bolo biele."Au!Čo zas máš, len som to chcel vyskúšať."Uchechtol sa a poškrabal sa po bolavom mieste."Mohol si si to odpustiť...Achh..Mali by sme nájsť Anavi a Anazu a povedať im to čo nám povedali ich rodičia.""Ach ty myslíš to?""Áno, presne to!" Pozrel som sa na brata, hneď vedel čo chcem spraviť a tak sme zavreli oči a pomysleli na dievčatá a na to ako sa s nimi rozlrávame. Po chvíľke sa nám pri nohách objavil chodník, ktorý sa neustále predlžoval."Hoho bezva, maličká teš sa na mňa." Žbum a už ho nebolo."Hehh ty sa nezmenýš ..."Pozrel som sa hore s prozbou, vydýchol a šiel za svojim bratrom po chodníku. Za chvíľku sa stretneme, Anavi!

Denník Sestier! 63.časť

15. července 2014 v 9:03 | Ivka-san |  Anavin denník
Ako sme tak našli Kinia a Triba v kryštálových truhlách hneď som šla do knižnice, kde ma za malú chvíľku naštívila aj moja sestrička. Už od dverí som počula ako škrípe zubami- nemá moc v láske knižnice."Čo to do.." Vypustila zo seba ako sa otvorili tajné dvere. Bolo predvydateľne že to čo hladáme, vecičla ktorú potrebujeme na vyriešenie nášho problému bude veľmi dobre ukrytá a taktiež veľmi dobre strážená, veď sa tu jedná o živote a smrti!! Ako sme tak šli chodbou a prešli nástrahami objavili sme sa v záhrade ktorá bola napol mŕtva a na pol živá a ....a v jej cetre sa nachádzalo to čo som ja zo sestričkou hľadali. Studňa živých a mrtvých, ktobá bolataktiež spolky zbúraná a spolky živá, ako nová a v jej strede sa nachádzala ďalšia kniha. Anazu ju hneď otvorila a začala čítať:" Kto chce priviesť späť to čo medzi životom a smrťou stojí. Musí mať odvahu nesmie to byť nik kto sa bojí. Ak zaklínadlo má fungovať, musíte s realitou bojovať. Nesmiete ho vysloviť ani za dne ani v noci, máte ukázať i neukázať zo svojej moci. Nesmie to byť za svetla slnečného ani mesačného, musí to byť pri spomienke niečoho večného. Nesmie byť búrka a ani slnko svietiť nesmie, len ten pravý toto zaklínadlo vie.." Ako to dočitala slová zmizli a my sme hneď začali uvažovať...Došli sme k tomu že zaklínadlo na špecifický rituál, ktorý sa musí uskutočniť sa súmraku pri večnom pomníku...ale mne to nejak stále nešlo do hlavy. I ked Anazu poskakovala a škerila sa ako slniečko na hnoji ja som stále uvažovala nad tou riekankou. " Je to až príliš jednoduché." Povedala som len tak do vzduchu." Hmm? Deje sa niečo sestrička? " Spytala sa ma hneď ako vyšla po schodok do knižnice."Nie nie všetko je poriadku..." Mykla plecami a už jej v knižnici nebolo, šla to asi povedať spolku."...len mi niečo nesedí." Dopovedala som vetu. Šlo o čast kde sa hovorilo o moci a o tom kdo to zvládne..proste mi tam niečo nehrá. Nadýchla som sa a poriadne vydýchka a šla za Anazu k Bellovi, Ken-chan, Nikovi a Alfonzovi, ktorý na nás čali vo veľke obívačke. Ako som tam prišla hneď sa po mne zvalil Niko. " Skveká práca Anavi-san." Pousmiala som sa a pohladila ho po vlasoch a šla si sadnúť k spolku. " Anavi-chan čo sa deje? Veď ste už rozlúštili tu riekanku tak prečo... ? " Opýtala sa na Ken celá obalená obväzmi. I keď bola tak dobitá hojí sa fakt rychle."To áno Ken, len ..."Všetci sa zahladili na mňa."...niečo mi tam nesedí ako by tam bolo niečo skrité,ale neviem prísť čo to je!!?!" Vážne ma to irituje!...Ako som tak škrípala zubami Anazu zistila peesne čp ma trápi."Myslíš že je to.." Spýtala sa ma cez mysel. Uprela som k nej svôj pohlaď."Asi ano." Odpovedala som jej rovnako, na to sa aj ona už chytila za hlavu."Tak či onak, svet démonov je stále v rozruchu. Nemali by sme teda polevovať v ostražitosti." Skonštatoval Bell držiac sa steny. Všetci sme kývli na súhlas.V tom som pocítila niečo, niečo čo ma pošteklilo v hrudi."Ten pocit." Vyhŕkli sme obe narovnako, pričom sme sa postavili. "Tiež to cítiš Anazu?" Kývla a šla smerom k dverám. Dvere sa pomali otvárali a my sme s očakávania zatajovali dych."Mi-.." Vyhŕkla som. "..Michael!"Zavolala som hneď ako sa objavil vo dverách. Ja aj Anazu sme hneď na neho skočili. "Och...vy ste ale tažké." Skoštatoval hned ako sme ho objali s oboch strán."Vitaj spät bratríček." "Diki Anazu." A pohladil ju po vlasoch."Vidieť, že ste sa snažili obe na maximum." Otočil sa na mňa a tiež ma pohladil po vlasoch."Dobrá práca Anavi." Pousmiala aom sa a uvolnila objatie."Hmm."Kývla som mu. "Takže ty si Michael." Spýtal sa ho Alfonz mieriac k nemu. Michael bol celkom zarazený, no asi s toho že videl veľa nových tvári. Opatrne priývol na Alfonzovu otázku, keď už bol pri ňom." Tak to ma velice teší, som pocteň že vás môžem osobne vidieť." Uklonil sa. " Volám sa Alfon a som jeden z priateľov vaších sestier." Šokovane na neho kukol. "A..em. Taktiež vás veľmi rád spoznávam." Taktiež sa mierne pouklonil."Jeee oneechan! "Skríkla Ken a hneď bola u neho na rukách."??""Ja som Ken-chan oneechan a tamto v kresle je môj aniki Niko. Rada ťa spoznávam oneechan." Usmiala sa a objala ho."Ja tiež Ken-chan..a..Niko-kun." Mierne kývol hlavou a Niko mu to oplatil rovnakým pozdravom. Nakoniec k nemu pristúpil aj Bell, ktorý mu natiahol ruku na pozdrav."Tešíma ja som Bell." Bolo vidno, že aj on bol zarazený z jeho mena :D "Tešíma Bell." Potriasli si rukou na znak mieru. No hej demon a človek zo schopnosťami zeme ..he prečo nie. Keď už sa všetci zoznámili tak si posadali a ako inak sa rozprávali o nás ako sme sa stretli a aké máme zlozvyky...bolo vidno, že to Michaela niesmierne tešilo, že o nás môže vedieť viac."Vážne prijemná atmosféra." "Jop, máš pravdu sestrička." Kukla na mňa Anazu." Tak podme sa aj my trošku odreagovať." Hneď ako to povedala ma potiahla su spolku a tak sme sa až do svitania bavili o všeličom čo nás napadlo (samozrejme všetko to bolo koboliny :D). Bola to vážne zábava, úplne som zabudla na svoje tedajšie starosti, ale netrvalo to dlho a znova sa vo mne objavili a taktiež sa objavil...

Prvé a posledné 17.časť

11. července 2014 v 23:11 | Zuzu |  Prvé a posledné
Zadívala som sa mu do očí a akosi som sa zamračila. Ten bozk. Znamenal niečo? Ja sama som si tým není istá. "Daniel..Cítiš ku mne niečo?" Spýtala som sa a on párkrát prekvapene zažmurkal. "Hej.. príťažlivosť" Pokýval hlavou a pousmial sa. "Ale ja myslím.. aj nie aké city.. vieš ako náklonosť priateľstvo, alebo lásku" Zašepkala som váhavo a on vyvalil oči. "Em, ty si sa do mňa zamilovala?" Spýtal sa a mne až zabehlo. "Čože to nie! Ako mám ťa celkom rada, ale... láska to nie je" Zavrtela som hlavou a on sa pousmial. Pohladil ma po tvári a potom ma nežne a krátko pobozkal. "Som rád tejto odpovedi." Usmial sa a ja som pokývala hlavou. "Ale čo ťa priviedlo k tejto myšlienke?" Spýtal sa a ja som si povzdychla. "Neviem.. rozmýšľam, či sa náš.. ehm veď vieš.. sa zmení keby.. sme mali k sebe nie aké city" Zaklamala som a on sa uškrnul. "Nestačím ti?" Spýtal sa a uchechtol sa pri tom. Zavrtela som hlavou. "Nie to nie.. Myslím, že je to fajn.. Náš vzťah je.. Dobrý" "Ale?" Povzdychla som si a zadávala sa na svoje tenisky. "Vieš... Volal Christopher a ja som s nim hovorila." Zarazil sa, bolo to na ňom vidieť, ale mlčal. "Ja Daniel.. Poďme hore" Povedala som a skrátka chcela som na to celé zabudnúť a Daniel vedel ako na to. Usmial sa na mňa a zavrtel hlavou. "Emily, za chvíľu príde tvoja babička a donesie tvoje svadobné šaty" Ozaj ona príde babička. Ako som len mohla zabudnúť? Donesie mi šaty. Som zvedavá ako budú vyzerať. Dúfam, že mi pristanú. "Neboj budeš nádherná" Potlapkal ma po hlave a ja som nahodila face ale to ako fakt? Zasmiala sa a ja som sa pousmiala. Zrazu som akoby vycítila, že je tu. Neviem ako to, ale vedela som, že je tu. Rozbehla som sa ku dverám a otvorila som ich. Keď som zbadala babičku hodila som sa jej okolo krku. Stále voňala rovnako po kadidle a borovicových šiškách. Mala dlhé šedivé vlasy zviazané do copu a zapnuté do akéhosi drdolu. No skôr boli tak zatočené okolo svojej osi. Schované pod ručníkom. Milá tvár s vráskami a jasne modré oči. Tak rada som ju znovu videla tak strašne moc mi chýbala. A zrazu konečne bola tu. "Emily" Pohladila ma po tvári. "Babi!" Usmiala som sa od ucha k uchu.Vystískala ma a ja som bola v tej chvíli najštastnejšia za posledných pár dní. "Mám pre teba tie šaty" Povedala a ja som sa odtiahla. "Tak mi ich rýchlo ukáž" "Nebuď nedočkavá" Schladila ma prísnym pohľadom a ja som pokývala hlavou, že teda dobre. "Daj vezmem ti kufre" "Sú ťažké.." "To mi teraz nevadí" Zazubila som sa a poodhalila svoje zúbky. Pousmiala sa tak nejak smutne. Celý život proti upírom bojovala a teraz jej vnúčata sú zrazu jedni z nich.Tak vzala som jej kufre a vybehla hore kde som jej v izbe aj odložila veci. Tak dobehla som za ňou. "No tak poď si skúsiť tie šaty" Nahnala ma niekam do nie akej izby a pomohla mi napchať sa do tých šiat. Pozrela som sa do zrkadla a párkrát prekvapene zažmurkala. "Páni sú.. také..." Zasmiala som sa a asi by som povedala, že princeznovské. Babička mi pripla závoj, ktorý sa upevňoval o mašlu v zadu. Prešla som sa v nich po izbe a v tom sa otvorili dvere. Zadívala som sa na Daniela, ktorý sa na mňa usmieval. Moja babka zhýkla keď jej došlo, že je to môj nastávajúci. "Toto prinesie večné nešťastie na vaše manželstvo" Zamrmlala a prežehnala sa. Obaja sme sa na ňu zadívali a potom sme pozreli jeden na druhého. "Tak ja ich dám dole a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo" Navrhla som a moja babka zavrtela hlavou. "Nie to nepomôže prekliata je vaša svadba. Prekliate je vaše manželstvo" Oznámila nám a zjavne to myslela vážne. Ona je poverčivá. Možno si niekto povie, že na poverách nič nie je. Ale zjavne má pravdu. Ja som sa už naučila že každá povera má dôvod. A navyše to s Aronom a Chrisom. Vedela som, že to neveští nič dobré. Uvedomovala som si to. Rýchlo som Daniela vykopla a obliekla sa do normálnych vecí. Nemohla som to tak nechať. Musím niečo spraviť. Samozrejme svadbu nezruším, ale... musím sa zbaviť možnej hrozby od Arona. Ja.. Musím ísť za Chrisom. Deň pred svadbou pôjdem za Chrisom. Do večera sa vrátim. Nikto si nič nevšimne. A všetko bude v poriadku. Usmiala som sa sama pre seba. Len čo poviem Patrikovi a Karolíne? Tí ma len tak niekam nepustia. Jedine, že by som šla na prechádzku. To by sa možno dalo prežiť. A ak by som šla aj s babičkou. Nie nie.. Ak je tam Aron ohrozila by som ju a ja nechcem aby sa niekomu z mojich drahých niečo stalo. Musím to vybaviť sama a nemám na výber. Nie teraz.

Upíri kousnutí 9.5

8. července 2014 v 20:00 | Zuzu |  Upíri kousnutí
Vďaka za pripomenutie poviedky :D Som ju otvorila kukám polstrany napísané... joj som ja hrozná -_-

Amai sedel v kuchyni u Sumato doma. Sedel tam a hľadel na Sumatinho otca ako sedí pred ním a v jeho očiach sa mieša hnev, strach a neskutočná odvaha. Pripomínal mu Sumato. Len ona mala v očiach ešte malé plamienky zvedavosti. Ale boli si celkom podobný až to Amaia udivovalo on sa na svojich rodičov nepodobal, aspoň teraz už nie. "Takže mi tvrdíš, že moju dcéru uniesla skupina deciek čo sa ti chce pomstiť." Amai prikývol. Predsa by sa nepriznal, že je upír a Sumato hrozí omnoho väčšie nebezpečenstvo aké si dokáže ľudská myseľ predstaviť. "Takže a ako ich nájdeme?" Spýtal sa ten postarší pán. Amai si zahrabol do vlasov. "To je ten problém.. Sú skoro nepolapiteľný, ale ak by som mohol použiť vašu databázu a informácie.." Začal Amai no Sumatin otec ho prerušil. "Ale ja som len obyčajný detektív.." Amai sa uškrnul a pokrútil hlavou. Ľudia sú tak hlúpy. "Ako môžete riskovať život svojej jedinej dcéry len kvôli tomu, aby sa nik nedozvedel, že pracujete pre DBS ?" Spýta sa Amai posmešne. DBS je známa japonská spoločnosť niečo na spôsob FBI. Len o mnoho diskrétnejšie. Preto sa o nej ešte ani nevie. Ale on o nej vedel. A bodaj by nie keď ju založil pred vyše päťdesiatimi rokmi ako mladý génius, ktorý potom niekam zmizol. "Ako o tom vieš?" "Povedzme, že mám svoje zdroje" No hej jeho zdroje. Univerzálne heslo, ktoré nastavil na začiatku. Vie všetko o všetkých, len prísne tajné dokumenty ku ktorým sa potrebuje dostať sú zaheslované a preprogramované tak, že to nefunguje. Zvláštne ako sa poistili akoby sa báli, že niekto zistí univerzálne heslo. Možno ich vtedy trošku podcenil, ale ako mohol vedieť, že sa ich generácia začne tak rýchlo rozvíjať. Jednoducho to tak bolo a on to nepredvídal. "Amai.. Ak ide o moju dcéru som ochotný ťa k tomu pustiť.." Povedal a postavil sa. Rukou mu pokynul, aby ho nasledoval. Netrebalo mu to vravieť dvakrát. Došli do jeho pracovne a Amai si sadol za počítač. Bez slova naťukal heslo a ignoroval prekvapený výraz Sumatinho otca. Nebolo ľahké ich nájsť. No vedel, že museli niečo urobiť. Inak by to neboli oni. Hľadal ich mená. Nie akú stopu a docela trvalo kým ju našiel. Falošné mená, no tá istá tvár, ten istý spôsob. "Mám pocit, že viem kde by sa mohli nachádzať. Pred dvoma týždňami ste zadržali jedného z nich na starej ceste na kraji mesta. Ak si pozriete vyhľadávanie. "Amai niečo naťukal do tej ich databázy. ".. V blízkosti je opustená, ale dobre udržiavaná továreň, ktorá patrí.." Zmova tam niečo naťukal a na displeji sa objavila Izanamiho tvár. "Ichinose, ale veď to je kamarát mojej dcéry, prečo by jej niečo také spravil?" "Viete pane, tu Ichinose je vlastne Izanami. On je.. Máme medzi sebou isté nezhody, ktoré sa nedajú vyriešiť zo dna na deň. A medzi nami existuje... nevraživosť, dlhoveká. Viem, že vám to príde ako hlúposť, keď vám to hovorí takýto mladý fagan, ale verte tomu, že to nie je.. dostatočný čas na to, aby sme sa znenávideli. Ale.. Tentokrát ide o to, že ja môžem za smrť jeho sestry a on ma za to nenávidí" Amai to povedal skoro šeptom a zjavne tým Sumatinho otca prekvapil. Nikdy by nečakal, že niečo také sa ukrýva v Amaiovej budúcnosti. Ale je to tak. V minulosti sa toho stalo mnoho. Ešte len na počiatku Amaiovej upírej kariéry sa stalo niečo o čom nehovoril. Stalo sa niečo čo nikomu nespomenul. Po toľkých rokoch sa o tom vyjadril náznakom len teraz, keď ide Sumato o život. "Ty si trestanec? Vieš, že je mojou povinnosťou zadržať ťa?" Amai nemo prikývol. "Ale keďže ide o moju dcéru a ty vieš kde ju nájsť a dúfam, že vieš i ako ju zachrániť... Necháme to tak. Máš plán?" Spýta sa a Amai niečo znovu naťuká a vytlačí plán tej továrne. "Keď sa pozriete na tento plán, môžete si všimnúť, že v tejto časti sú malé miestnosti, asi slúžili ako šatne." Povzdychne si. "Ale táto časť je vlastne... ona je blízko lesa. Nemyslím, že by bolo múdre ísť cez les" Skonštatuje jej otec. "Je to naša jediná možnosť, ale nesmiete ísť so mnou." "Čože?! Je to moja dcéra chcem ísť s tebou!" Rozrušenie v jeho očiach si všimol aj Amai, ale nemohol dovoliť, aby tento smrteľník niečo zničil. Ruku mu položí na hlavu. "Sumato je v bezpečí nik ju neuniesol, šla len na dlhšie prázdniny do Ameriky, kvôli praxi v jednej detektívnej firme. Zavoláte do školy a oznámite im to tam." Zadíva sa mu do očí. "Sumato je v poriadku" Zašepká Sumatin otec a Amai sa pousmeje a svojou upírou rýchlosťou zmizne. Musí ísť domou a pripraviť sa. Vymyslieť plán a premyslieť všetky možné varianty.

Denník sestier! 62.časť

8. července 2014 v 17:28 | Zuzu-chan |  Anazuin denník
Už mi to vážne začína liezť na nervy! Prisám vačku keď nájdeme to knieža tak ho vykastrujem! Čo si o sebe myslí?! Museli sme kvôli tomu vyrušiť z pokoja našich rodičov-ktorých, podotýkam, sme nikdy nestretli! Ale prečo nie, však? Nahnevane som kráčala po chodbách hradu. Ja neviem čo, ale Anazu niečo hľadala v tej knižnici. Jooooj, čo nám to čil pomôže veľké guľové?Po asi pol hodine som sa na to vykašlala a išla za ňou. Čo iné som mala robiť? Aj tak by som sa jej inak nedočkala."Anaviiii.... budeš tu ešte dlho?" Spýtala som sa trošku otrávene keď som si všimla, že tam stále niečo hľadá. Ani sa na mňa nepozrela. "Ale Anazu. Musíme nájsť mapu" "A ona bude tu?" Spýtala som sa nechápavo. Prečo by mala byť mapa v knižnici? Nemala by byť niekde inde? Predsa len mať vojnovú poradu v knižnici? To si robte prdel, ne? "Samozrejme, očakávam, že je tu niekde ukrytá." Zadívala som sa na sestričku a uchechtla sa. Zas jej to myslí. Mala by som asi začať viac premýšľať, ale nato času potom. "Hmmm.. Ale kde by mohla byť?" Spýtala sa a ja som váhavou nohou vkročila na nepriateľské územie-vošla som do tej knižnice.Zvedavo som pozorovala svoju sestričku a čakala čo nájde. Po chvíľke sa natiahla po nie akú knihu a v tej chvíli ako ju vybrala z police sa otvorila tajná chodba. Rýchlo som prešla k nej. "Čo to do-?" Zamrmlala som a prečítala si názov tej knihy. Mŕtvy a živý. Ta studňa je mŕtvych a živých. Ale čo tá chodba? Nemala som z toho dobrý pocit. Váhavo som vošla dnu a na kamenej stene bol nápis: "Kto hľadá s jasnou mysľou nájde skutočný poklad. Kto tak nehľadá nájde istú smrť." Prečítala Anavi a ja som sa zamračila. "Pff, to aby som sa otočila" Zavrčala som a vydala sa dole tou chodbou. Celá bola z kameňa a stekali po nej kvapky vody, čiže tam bola zima a tma. Roztvorila som dlaň a pomyslela na oheň. Malinký plamienok mi začal tancovať na dlani a osvetlil kúsok kadiaľ sme išli. "Anavi, nemôžeš nie akým spôsobom vysať tú vodu?" Spýtala som sa keď mi kvaplo na nos. "Nie, to tá voda to drží po kope, keď zmizne ona, zmizne i stabilita a padne nám to na hlavu" Zhodnotila a pokývala hlavou. Zamračila som sa, ale prikývla som, že tomu rozumiem. Prešli sme ešte o kúsok ďalej a ja som zbadala pár drahokamov a došlo mi to, to bola tá návnada. Zavrteli sme nad tým hlavou, obom nám to došlo, ale i tak mi zostalo neblahé tušenie. Šli sme ďalej, potichu. Ani mne a asi ani Anavi sa nechcelo hovoriť. Možno nad niečím rozmýšľala. Neviem. Ja som premýšlala nad Kiniom, chcem mu pomôcť! Musím ho zachrániť!. "Anazu?" Zarazila som sa ten hlas. "Ki-Kinio?!" Zašepkala som prekvapene. Počula som ako Anavi hovorí Tribo. Predo mnou stál Kinio a naťahoval ku mne ruky. "Poď ku mne. Chcem ťa konečne držať v náručí. Chýbala si mi." Usmial sa na mňa a stále ku mne naťahoval ruky. "Kinio." Zašepkala som a spravila k nemu jeden malý krok. Zadívala som sa mu do očí a-. "Nie to.. nie si ty. Keby si bol skutočný Kinio, nič by si nehovoril a hneď by si ma objal aj proti mojej vôli.. a tvoje oči.. sú prázdne bez citu. Nie sú to Kiniove oči. Ty nie si on!" Zavrčala som a on sa rozplynul. Chytila som Anavi za ruku, bolo mi jasné, že z nie akého pračudesného dôvodu ma nepočuje. Pokývala hlavou, že ona vie a ja som sa pousmiala. Inteligentná sestrička. Videla som ako otvára ústa ale nepočula som ju. Po chvíľke ma potiahla za ruku a rozišli sme sa ďalej.Museli sme myslieť len na tú studňu, naše myšlienky nás doviedli ku Kiniovi a Tribovi, to som vedela. Po chvíľke sme zbadala akési svetlo na konci tej chodby. Nestihla som sa ani poriadne spamätať a už sme stáli v akejsi záhrade. Spola mŕtvej, spola živej. Došli sme k tej studni a tam bola ďalšia kniha. Nahnevane som ju schmatla a otvorila na prvej strane. "Kto chce priviesť späť to čo medzi životom a smrťou stojí. Musí mať odvahu nesmie to byť nik kto sa bojí. Ak zaklínadlo má fungovať, musíte s realitou bojovať. Nesmiete ho vysloviť ani za dne ani v noci, máte ukázať i neukázať zo svojej moci. Nesmie to byť za svetla slnečného ani mesačného, musí to byť pri spomienke niečoho večného. Nesmie byť búrka a ani slnko svietiť nesmie, len ten pravý toto zaklínadlo vie.." Prečítala som to a potom tie slová zmizli.Zadívala som sa na Anavi. "Čo tak na súmraku? Ani vo dne, ani v noci" Zašepká a ja som len pokývala hlavou. "Fajn... eeem a čo keď bude zamračené, nebude ani slnečno ani búrka.. aaammm... a nie aký pamätník, niečo večné?" Spýtala som sa jej a ona pokývala hlavou. My to snáď aj rozlúštime!

Další články


Kam dál