Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Prosinec 2012

Yuki Uchiha 5. časť

31. prosince 2012 v 21:56 | Zuzu |  Yuki Uchiha
Povedala som, že sa na to vybodnem a potom ma napadol optimizmus a ja som sa neubránila. Keď to aj nikto nebude čítať tak čo na tom? Ja si píšem a to mi stačí... Ak sem v živote nikto zablúdi a prečíta si to tak prosím ak nie tak... stoho budem trošku sklamaná, ale prežila som 21.12.2012 školskú besietku, tak prečo by som nemala prežiť aj to, že si niekto neprečíta moje a Ivkine poviedky? Baví ma to a to, že si to nikto nikdy neprečíta snáď rozdýcham :D, ale neviem ako Ivanka :P

Chcela som ísť za ním, ale nedalo sa. Stále sa mi vracal ten jeho smutný výraz. Nedokázala som to vydržať a tak som sa rozhodla ísť ho pozrieť. Zamierila som si to do sídla Hyuga klanu a keď som tam prišla ani som nestihla zaklopať už mi otvárala pani Hinata. "Ahoj Yuki, som rada, že si prišla Hiro je hore v izbe." Ani som sa nestihla pozdraviť, už ma ťahala do jeho izby. Otvorila dvere sotila ma dnu a zavrela. Vôbec si nevšimla, že Hiro spí rozvalený na posteli. Usmiala som sa a kľakla si k jeho posteli. Sledovala som ako spí a rukou som mu zašla do vlasou. Hrala som sa s nimi a snažila som sa ho nemykať, aby sa nezobudil. Bol tak nádherný. Snažila som sa na to nemyslieť, ale nešlo to. Nedokázala som odolať a voľnou rukou som ho pohladila po líci. Trochu sa zamrvil a spal ďalej. Mal sedemnásť, ale spánok ako malé dieťa. Nezobudilo by ho ani zemetrasenie. Hladila som ho po líci a hrala som sa s jeho vlasmi. Pomrvil sa a otočil sa na bok ku mne, pri čom mi priľahol ruku. Takže som mala jednu ruku uväznenú pod jeho hlavou, teda skôr vlasmi a druhou som sa snažila s tadiaľ tú hlúpu ruku dostať. Keď sa mi to nedarilo snažila som sa zobudiť Hira no neúspešne. Nezostalo mi nič iné ako čakať. A aj som sa dočkala po pár minutách som zaspala. Zobudila som sa až po nie akom čase. Ležala som v Hirovej posteli, on ležal vedľa mňa a pozoroval ma. Zas mal na tvári ten smutný výraz. Nechápala som ako som sa sem dostala ani ako dlho som spala. "Dobré ráno." Povedal a pokúsil sa o úsmev. "Ahoj, ako dlho som spala?" "Šesť hodín." Normálne by mi zabehlo, ale teraz keď som sledovala ten jeho výraz nedokázala som ani len trochu myslieť. Tá jeho blízkosť ma rozhodila viac ako by som čakala. "Si nádherná..." Povedal tak, že som ho skoro nepočula. Nekomentovala som to iba som sledovala tie je nádherné oči. "Si skvelá a inteligentná..." Pokračoval a prisunul sa ku mne bližšie. "Nechápem ako mi to mohlo dôjsť až teraz." Smutne sa usmial a ja som nedokázala pomaly dýchať. Naklonil sa ku mne a už bol skoro pri mojich perách a chcel ma pobozkať, ale do izby vošiel jeho otec. Keď nás zbadal zatváril sa neurčito a začal zmätkovať. "AAAAAAAAA..... Prepáčte...ja...ja som len chcel... EEEEEE.....Rocky je naspäť s misie a vraj ťa mám zavolať.... čaká ťa na tej lúke kde rastú tie sakury." Skonštatoval a odišiel. "Asi by si mala ísť." Povedal Hiro a uvoľnil mi cestu. Nevedela som ako zareagovať a tak som len vyskočila z okna a rozbehla som sa na lúku. Naozaj ma tam už čakal Rocky. "Ahoj.." Pozdravila som ho a on sa usmial a kývol mi hlavou. Postavila som sa k nemu a oprela som sa ostrom tak ako sa oň opieral on. "Yuki.." Oslovil ma a pozrel sa mi do očí. Mala som pocit, že mi vidí až do duše. "Poď sem..." Povedal a nastavil mi ruku. Chytila som sa ho a on ma ťahal hlboko do lesa. Dostali sme sa až na jednu lúku. Tiekol tam nádherný čistý potok, tráva bola akási zelenejšia. "Yuki, poď" potiahol ma za ruku po tom čo som tam asi päť minút stála ako taký idiot. "Rocky kde to sme?" Rocky sa usmial a pritiahol si ma k sebe bližšie. "Na mojej osobnej lúke, je to pre teba veľká pocta." Usmiala som sa. "Pocta? No nehovor... a predpokladám, že sa tu platí vstupné." Uškrnul sa, pochopil ako to myslím. "Ehm. Platí sa tu vstupné" Usmiala som sa. Pobozkala som ho a usmiala som sa. "Hm, dúfal som, že to vstupné by si mi mohol pre dnešok odpustiť." Spravila som psie oči a on ma zvalil do trávy. Čakala som tvrdšie pristanie. Rocky ma priľahol a začal sa mi hrať s vlasmi. Usmial sa. "Si tak krásna." Skonštatoval a ja som si nemohla odpustiť myšlienku na Hira. "Ako môžeš byť tak milá, pekná a inteligentná zároveň?" Skoro som nezaznamenala jeho otázku. "Neviem to mi povedz ty, predsa ti ma takú vidíš..." V duchu som však ešte pridala : -ty a Hiroto-. Rocky ma jemne pobozkal a ja som sa na neho prevalila. (Prekotúľala.) "Ja som myslela, že vstupné som už zaplatila..." Rocky sa usmial. "Však áno ty si si to len myslela." Dala som mu menšiu pusu a potom ma striaslo od strachu. Niečo v lese buchlo. Okamžite som sa postavila a aj s Rockym som sa rozutekala k tomu miestu. Bol tam Hiro a cvičil rasengan na stromoch. "Hiroto čo to pre pána robíš však tým stromom ubližuješ!" Povedal hneď Rocky a odtiahol ho ďalej od nevinného stromu. "Chceš aby som to napálil do teba?!" Ešte nikdy som nevidela Hira takého vytočeného. Čo sa mu stalo. Na moje šťastie, alebo nešťastie? Tam hneď dobehol Nolen. "Uchiha Yuki, Uzumaki Hiroto hľadá vás náš Hokage máte sa okamžite dostaviť do jeho kancelárie v sídle Hyuga klanu." Hiro a ja sme na seba prekvapene pozreli. "Na čo nás potrebuje?" Spýtala som sa ako každý normálny človek. "Vraj ide o niečo dôležité" "Ach, a to mi nemôžeš povedať čo ten protiva potrebuje?" Spýtal sa Hiro a ja som sa na neho prísne pozrela. "Je to tvoj otec a hokage správaj sa úctivo. BAKA!" Hiro sa na mňa vražedne pozrel. "Ako si mi to povedala?" "BAKA!" Skríkla som a on ma začal naháňať. Ja ako inteligentný človek som spojila nepríjemné z užitočným a utekala k Hyuga klanu. Samozrejme, že nebolo možné, aby som tam bola skôr ako ten idiot. No ale snaha bola. Asi desať metrov pred ich sídlom ma chytil a zvalil na zem. Prisadol ma a nechcel ma pustiť.. "Hej ty otrava zlez so mňa!" Kričala som na plné hrdlo. "Nie" Začala som sa mrviť a snažila som sa s pod neho vyvlieknuť. Ale bolo to akoby si na vás sadol slon. Nie, že by bol ťažký, ale používal čakru. To bol akože podvod. "Zlez ty prerastené decko!" "Nie" "BAKA!" Povedala som a on sa na mňa zvalil ešte viac. "Si normálny? Aj keby si nepoužíval čakru bolo by to akoby na mne ležal slon!" Uškrnul sa. "Odvolaj to!" "Nie!" Jasné, že hovorí o tom ako som ho nazvala idiotom. "Tak ťa nepustím" "To je vydieranie!" "Nevadí!" No tak toto prehnal celou silou som sa zaprela o zem a neviem ako, ale odkopla som ho a utekala kade ľahšie. No teda skôr som utekala do sídla Hyuga klanu. Ani som nezaklopala, nebol čas. "Dobrý" Pozdravila som pani Hinatu a utekala hore po schodoch. Počula som ako za mnou dupoce Hiroto. Rozvalila som dvere do kancelárie Hokageho. Ten na mňa pozeral ako na blázna, no keď sa do izby vohnal aj Hiro, akoby zázrakom pochopil. "Dosť!" Povedal vážne a postavil sa. "Obaja si sadnite!" Sadli sme si na kreslá pred jeho stolom. Čo mi pripomína boli tu vždy?? "Čo to stvárate?" Spýtal sa a ja som len stihla otvoriť ústa, že niečo poviem, ale Hiro ma predbehol. "Otec pozri sa na to takto, keby ti povedal niekto BAKA tak by si ho tiež naháňal, chytil ale on by ti ušiel vbehol k vám do domu kam bol povolaný vybehol by do kancelárie Hokageho, rozrazil tam dvere a Hokage by vás začal vypočúvať ako keby ste zavraždili neviem koho..." Všetko to povedal rýchlosťou 200km/hod. "No to je jedno k vašej misii. Aj keď ešte nemáte za sebou čuninské skúšky táto úloha je tak primitívna, že ju zvládnu aj taký zelenáči ako ste vy dvaja. Áno tá misia je len pre vás dvoch. Musíte zájsť do vedľajšej osady a zaniesť im fľašu nášho najlepšieho vína. Ide o mierovú misiu. O tri dni by ste tam mali byť ak vyrazíte za pol hodinu. Takže šup nech tu už nie ste." Jasné. Uklonila som sa a utekala domov zbalila som si pár vecí a našim načmárala stručný odkaz. Vybehla som von a rozbehla som sa k bráne, ktorá viedla do Konohy. Už tam stál vysmiaty Hiroto. "To ti trvalo." Oznámil mi keď som k nemu dobehla. "Jasné... Em taká otázka kade máme ísť?" Hiro sa poškrabal na hlave a potom zazubil. "Na juh...." "Takže fajn." Rozbehli sme sa tým smerom. Keď sa začalo stmievať boli sme len pár kilometrov od osady. "Ako je možné, že už sme skoro tam?" "Mama tu mala raz misiu a poradila mi skratku inak by sme to museli obchádzať a to by trvalo tri dni. Čo mi pripomína, že do dvoch dní tam musíme byť." Zasmial sa a ja som sa na neho zamračila. Postavili sme stan a ako inak išli sme spať. No mne sa nedalo zaspať pretože pred spaním som zjedla dva instantné rámeny a bolo mi z nich zle. Za to Hiro ich zjedol sedem. "Eh, ja nemôžem spať..." Povedala som a otočila som sa k Hirovy. Ten si už však sladko spal. "To nie je možné on by prespal aj zemetrasenie." Povedala som podráždene no potom som sa musela usmiať. Pohladila som ho po líci a usmiala som sa na neho. Vyzerala ako malinký anjel. V tom som si uvedomila čo robím. Ja mám predsa Rockyho.

Prvé a posledné 5. časť

31. prosince 2012 v 19:55 | Zuzu |  Prvé a posledné
No, dnes som toho napísala celkom dosť, aspoň podla mňa a toto je dnes a asi aj do budúcna posledná poviedka.... Teda moja Iva bude určitepísať... Dokelu načo to vôbec píšem keď to nikto nečíta?!

Spala som asi päť hodín. Zobudila som sa na zvuk tečúcej vody. Sprcha. Počkala som kým sa sprcha vypne a vstala som s postele. Vzala som si čisté veci zo skrine. Vošla som do kúpeľne a pozrela som sa na Chrisa ako si uterákom sušil vlasy. Bol taký chutný. "Ahoj, si hladná?" Neubránila som sa úsmevu. Bol taký starostlivý a milí. "No ako tak o tom hovoríš asi hej." Zasmial sa. "Asi?! Prosím ťa veď aj v podzemí musia počuť ako ti škvŕka v bruchu." Cítila som ako sa červenám. "Donesiem ti niečo. Ak chceš kľudne sa zatiaľ osprchuj." Odišiel a ja som vliezla do sprchy. Keď som sa po dlhej dobe dosprchovala obliekla som si čierne kraťasi a dlhý sveter. Chris zaklopal na dvere. "Poď sa najesť." Vošla som do Chrisovej izby. Ležal na posteli a jedol chleba, ktorý bol s tácky položenej pred ním. "Dáš si?" Prikývla som a sadla si na zem k jeho posteli. Vzala som si jeden chlieb a zjedla ho skoro na dva hlty. "Ako môžeš sa posadiť aj na posteľ." "Eh, no dobre." Uvoľnil mi miesto a ja som sa posadila. "Koľko je hodín?" spýtala som sa a on sa usmial. Jeho úsmev bol tak nádherný. O čom to zas kecám?! "Asi pol piatej ráno." Zasmial sa no potom zvážnel. "Dnes tu bol šéf a pýtal sa ako ti to ide. Zarazilo ho, že si dokázala bojovať tak dlho. Máš dobrú výdrž a vraj keby sme ťa zmenili bola by si najsilnejšia upírka všetkých dôb." Zabehlo mi. Práve povedal, že zo mňa spravia upírku? "Nie. Ja nebudem jednou z vás. Nechcem a koniec." Chris sa zamračil no nepovedal už nič. Keď sme dojedli posadil sa. "Nechceš si pozrieť telku? Dnes tam tuším ide... Taký film ako sa volal? Taký čo natočili ešte v roku 2001.. alebo tak nejak, tuším sa volá Titanic." Pozrela som sa na neho. "To som ešte nevidela mohli by sme si to pozrieť." Chris zapol televízor a ľahol si na posteľ. Ľahla som si vedľa neho. Ten film bol strašne smutný. Dokonca som sa rozplakala. Chris ma chcel utešiť a tak ma objal. Čiže mal oslzenú košeľu. "Už neplač. OK?" Opýtal sa keď som prestala plakať. "Jasné, už nebudem." Postavila som sa a chcela odísť do svojej izby, ale neúspešné. Chris ma chytil za ruku a stiahol do svojho objatia. Chvíľu som sa mrvila ale on ma nepustil. Nakoniec som to vzdala. Uvelebila som sa v jeho náručí a zadriemala. Keď som sa po asi pol hodinovom spaní zobudila, ešte stále som ležala v Chrisovom objatí. Podvihla som sa na rukách a pozrela som sa mu do tváre. Vyzeral ako anjel. Nahla som sa k nemu, aby som mohla z blízka sledovať tú jeho nádhernú tvár. No to by to nebol upír keby sa nezobudil a neotvoril oči. Ani som sa nepohla, tie jeho úchvatné oči ma hypnotizovali. Prekonal tu medzeru medzi nami a jemne ma pobozkal. Odtiahol sa odo mňa a usmial sa. "Dobré ráno, Emily." Nezmohla som sa na jediné slovo a tak som sa len vykrútila z jeho objatia a utiekla do svojej izby. Zamkla som dvere. A asi o tri sekundy na to už na ne búchal. "Emily no tak prepáč! Ja nemôžem povedať, že som nechcel, ale no tak...." Musím začať myslieť no tak poďme. Rozmýšľaj. Postavila som sa a otvorila dvere. Nevpustila som ho však do izby. "Emily prepáč." "OK, čo keby sme robili, že sa to nestalo." "Ale Emily-" Prerušila som ho. "Nie Christopher nikdy sa to nestalo, OK?" Prvý krát som ho oslovila Christopher. "OK Emily, ako myslíš."

Chrisov pohľad
"OK Emily, ako myslíš." Po týchto slovách som sa otočila a odišiel. Sadol som si na posteľ. Prečo som to urobil ja som taký hlupák! Myslel som si... ani neviem čo. Proste som sa len chcel dotknúť jej krásnych pier. Bola tak zlatá keď sa rozplakala pri tom filme. Ach, moja inteligencia j taká... NO COMMENT.... Postavil som sa. Potreboval som s nie kým hovoriť. Rozbehol som sa rovno do izby nášho šéfa ktorý je čistou náhodou môj najlepší kamarát. Zaklopal som mu na dvere. Po asi troch minútach sa uráčil mi otvoriť. Pustil ma dnu hneď ako si prečítal moje spomienky a myšlienky. "Whisky?" Spýtal sa keď som vošiel dnu. "Môže byť." Daniel mi podal whisky a sadol si do kresla. Ja som sa posadil na gauč oproti nemu. "Ach, ja som ťa varoval. Ona je výnimočná a ty si sa do nej asi zbláznil." Odpil som si s pohára a pozrel sa na Daniela. "Ale ja to nechápem!!" Daniel sa uškrnul. "Vieš Christopher, že ani ja nie. Ale viem, že si upír a ty ju buď premeníš alebo o ňu prídeš." Táto predstava sa mi nepáčila. "Ale ona nechce." Daniel sa zasmial. "Stále len ona, ona a ona. Si upír mysli trochu i na seba. Staráš sa o ňu a rozmaznávaš ju. Už vtedy keď si ma požiadal aby som ju nezabil si bol očarený jej odvahou. Inak by som ti ju nenechal." Musel som dať Danielovi za pravdu. "Ja viem. Myslím že by nám bodol výlet. Pustíš nás naň?" "Ale samozrejme, dajme tomu taký dvojdňový výlet! Som zvedavý čo sa na ňom stane" "Ďakujem"

Yuki Uchiha 4. časť

31. prosince 2012 v 19:51 | Zuzu |  Yuki Uchiha
Táto časť mne príde divná ale je to zaujímavý vývoj situácie... aspon podla mna

Povedal a už ho nebolo. Super takže dnes musím ísť na nie akú večeru s Hokage a mojou mamou a otcom. "Ach, on je taký hlupák!" Povedala Tery. "Ale je milé ako sa červenal." "On sa červenal?" OK to som si nevšimla. "Áno, a teraz choď musíš sa nachystať!" Povedala a vyparila sa. Ja som išla domov a hneď medzi dverami ma privítala mama. "Dnes ideš s nami na večeru s Narutom.." tak moja mama a otec a polovica dediny volali Hokageho. "... a ty tam mladá dáma ideš s nami." "Nie" "Ako to, že nie?!" Ach prečo musím všetko hovoriť päť krát?! "Idem tam s Hirom." To bol môj koniec debaty. Vošla som do izby a dala si sprchu, umyla som si vlasy, aby sa nesťažovali. Vzala som si najlepšie šaty aké som našla. Boli červené a ružovými ružičkami okolo pása. Vlasy som si vypla do chvosta a čelenku so znakom dediny použila ako čelenku. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle. Podotýkam, že bolo asi pol siedmej keď som vyšla zo sprchy. No sprchujem sa dlho. A keď som sa konečne očesala bolo asi za päť minút sedem. Ešte som si obula ružové baleríny a hotovo. Zbehla som dole, kde už boli moji rodičia a môj brat. Keď si ma mama všimla usmiala sa ako najmilšie vedela. "Vyzeráš dobre." Otec sa iba usmial a brat sa uškrnul. "Ďakujem" Hneď ako som to dopovedala niekto zabúchal na naše dvere. "Ja otvorím" Povedala som a išla otvoriť. Pred dverami stál Hiro v smokingu na čom som sa musela usmiať. Vo vlasoch nemal čelenku. Mal ju priviazanú na ruke. "Ahoj" Pozdravila som ho a on tam iba stál s otvorenými ústami. "Čo je? To vyzerám až tak zle?" "N- nie..... Ideme?" Vykoktal zo seba mierne červený. "Jasné." Povedala som a vyšla von za ním. Naši sa tiež chystali ísť, ale trvalo im to pridlho a mne sa nechcelo ich čakať tak som sa s Hirom rozbehla po strechách Konohy k sídlu Hyuga. Tam sa to totiž konalo, ako mi povedal Hiro keď sme čakali na našich. Keď sme tam dorazili bolo tam už plno ľudí. "Hiro ja neviem či to bol dobrý nápad." "Ale kde? Teda jasné, že to bol dobrý nápad." Len čo to dopovedal ťahal ma k stolu kde sedeli jeho rodičia a jeho traja súrodenci. "Čaute.." Pozdravil ich a sadol si na stoličku vedľa svojej sestry. Ja som sa úctivo uklonila. "Dobrý deň pán Hokage a pani Uzumaki" "Ale dievča nehovor mi pán hokage myslím, že postačí Naruto." Usmial sa na mňa a naznačil mi aby som si sadla na miesto vedľa Hira. "A mne prosím hovor Hinata." Povedala pani Hinata a placho sa usmiala. "Ako si prajete pani Hinata." Milo sa usmiala a ja som jej úsmev opätovala. Po pár minutách dorazila aj moja rodina. Sadli si naproti nám a mne prišlo divné, že nesedím vedľa nich. Po pár minutách sa usadil aj zvyšok hostí. Potom nasledovala dlhá večera. Pán Naruto nám povedal aby sme sa zabávali a tancovali. Ja by som aj išla, ale Hiro... "No tak poď tancovať" Hovorila som mu aspoň tisíci raz. "Nie, je to trápne.." "Si Hlupák.." No, ale vážne akože keby hrali niečo pomalé tak nepoviem, ale oni hrajú našu hudbu. Ako z našej doby nie akože by sme mali kapelu, alebo tak. Po asi troch minutách sedenia a ignorovania Hira za mnou prišiel jeden veľmi pekný chalan. Bol vysoký so zelenými očami a hnedými vlasmi. "Ak dovolíš, chcel by som si s tebou zatancovať. Pôjdeš?" Pozrela som sa na neho a usmiala sa. "Jasné prečo nie?" Vytiahol ma na parket a začali sme tancovať. "Inak ja som Seiji. Ale prosím volaj ma Sej.." "Jasné. Inak ja som Yuki." "Teší ma. Smiem sa niečo spýtať?" "Jasné?" "Chodíš so synom vášho Hokage?" "Myslíš Hira?" No Hiro má ešte brata, ale ten má asi dva roky čiže musí myslieť Hira. "Áno, myslím jeho." Na chvíľu som zmĺkla. "Nie." Hneď ako som to dopovedala začali hrať pomalú až veľmi pomalú pieseň. Seiji si ma k sebe pritiahol a pomaly sme sa začali pohúpávať v rytme hudby. "Si veľmi pekná vieš o tom?" Povedal a ja som sa usmiala. Hiro by mi takú poklonu nezložil. "Vieš, že je to milé?" "Ďakujem, presne o to mi išlo." Nevedela som ako na to mám zareagovať a tak som len ďalej tancovala. "Po tejto slávnosti vraj bude ohňostroj" "Hm..." "No vieš a ja som sa chcel spýtať či by si nešla so mnou ho sledovať." Cítila som ako mi začínajú horieť líca. "Vieš ona je tu so mnou, je mi ľúto." Keď som započula spoza svojho chrbta Hirov hlas nadskočilo mi srdce. Jasné, že som sa zľakla. Chytil ma za ruku a vytiahol so Seijiho objatia. "No, ale Yuki ma vlastný rozum." "Ale ona sem prišla so mnou!" Namietal Hiro. Začali sa tam dohodovať a dosť ma to naštvalo. Odišla som a oni si to ani nevšimli. Vyšla som hore na strechu. Oprela som sa o zábradlie. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Samozrejme som vykríkla a otočila sa. Vrazila som do Rockyho vypracovanej hrude. "Si v poriadku?" Spýtal sa a ja som prikývla. "Kde je Hiro?" "Neviem.." Povedala som nezaujato. "Čo sa stalo? Ublížil ti? Ak áno tak...." Zastavila som ho mávnutím ruky. "Nie, ale ono.. je to hrozný hlupák." Zavzlykala som. "Hej, to bude dobré.." Snažil sa ma utešiť, ale neúspešne. Rozvzlykala som sa. "Ono... on... ja neviem čo si mám o ňom myslieť" Rocky ma objal a ja som sa pritisla o jeho hruď. "On to nechápe a správa sa ako strašný imbecil.... Ja nemôžem.... už sa viac nedokážem tváriť akoby nič.... čakať na neho je hlúpe a ja už viac nedokážem hľadieť do jeho očí...." Vzlykala som a potom som ešte šeptom dodala. "Ja ho už nechcem ľúbiť..." Rocky si ma pritisol k sebe ešte viac a ja som sa snažila už neplakať. "To bude dobré... to bude fajn.. on na to príde...." Už som ho viac nemohla poslúchať, odtiahla som sa od neho len natoľko, aby som videla do jeho tváre. "Ja nechcem, aby na to prišiel" Povedala som a pobozkala Rockyho na pery. Bol celý stuhnutý a v prvom momente ani nevedel čo sa deje. No po chvíle začal spolupracovať, ale mne už dochádzal kyslík. Odtiahla som sa od neho, aby som sa mohla nadýchnuť. "Č- čo to bolo?" Vykoktal zo seba a zahľadel sa mi do očí. "Veď ty ľúbiš Hira a.." Skočila som mu do reči. "Ja už viac nechcem. Bolí to. Prosím pomôž mi na neho zabudnúť.." Povedala som a čakala ako zareaguje. Sklonil sa k mojim perám a jemne ma pobozkal. "To malo byť áno?" "Áno, to malo byť áno" Keď to dopovedal za nami sa pustil ohňostroj, ale aj keď som mala pri sebe Rockyho nedokázala som prestať myslieť na Hira.
Domov som sa vybrala hneď po ohňostroji. Rocky musel zostať kvôli nie akej misii, ktorú musel predebatovať s Hokagem. Vraj šlo o prostú misiu, ale vraj na ňu mali zobrať aj niektoré tými, ktoré majú pred čuninskou skúškou. Keď som prišla domov nikto tu ešte nebol. Išla som do svojej izby a zvalila sa na posteľ. Potrebovala som sa vyspať. A tak som aj zaspala. Ráno som sa zobudila pomerne skoro. Vyzliekla som sa zo šiat, ktoré som mala na sebe včera a obliekla som si svoje normálne veci. Zbehla som dole a ako inak všetci spali. Vybehla som von a išla na lúku kde rástli Sakury. Bolo to nádherné. Zamierila som si popod jednu veľkú a tam som si sadla. Ako som si tak sedela započula som za sebou kroky. Prvé čo ma napadlo bolo, že je to Rocky. Ale ten bol na misii. Bol to Hiro a tváril sa smutne. No keď si ma všimol zatváril sa tak nie jak silene. Úsmev nebol taký aký býval, v očiach nemal tie iskričky čo vždy. "Ahoj" Pozdravil sa. "Ahoj je ti niečo vyzeráš smutne." "Nie ja som v poriadku, len som trochu unavený." Odpovedal a vydal sa preč. "Počkaj, nechceš si prisadnúť?" Spýtala som sa, otočil sa na mňa s tým svojím unaveným výrazom. "Nie ako som hovoril som unavený." Povedal a odišiel. Neverila som mu keby bol unavený tak zaspí aj postojačky a nie to ešte aby sa išiel prejsť. Nevedela som ako mám zareagovať sledoval som jeho miznúcu siluetu.

Zakázaná Haruno časť 4

31. prosince 2012 v 18:34 | Zuzu |  Zakázaná Haruno
Takže 4. časť neviem koľko ich ešte bude, ale vzhľadom na to, že tento blog nikdo nečíta a nikdo sem už ani nezablúdi tak asi len jedna. Ale možno ani tá nie. (Zrušiť blog nemôžem pretože mi to Iva nedovolí...)

Sai Sakuru doniesol až k nej domov. Už dávno bývala sama a Sai už dávno vedel, že kľúče má pod kvetináčom. Odomkol a teraz už spiacu Sakuru odniesol k nej do izby. Položil ju na posteľ a vedľa nej na nočný stolík položil kresbu, ktorú pred ňou schovával celú cestu. Bola to kresba Sakury. Saiovy dlho trvalo než našiel správne farby na jej oči a vlasy. Bola originálna a keby Sai nebol taký šikovný tak kresbu ani nedokončí. Pohladil Sakuru po vlasoch a stratil sa niekde v dome. Vedel, že Sakura dlho spať nebude, veď ju predsa pozná. Urobil jej raňajky a počkal kým Sakura príde. Naozaj netrvalo dlho a Sakura sa zobudila. Na nočnom stolíku našla svoj portrét. Usmiala sa, bolo jasné, že je od Saia. Bola by obdivovala ten obraz dlhšie, ale zacítila úžasnú vôňu z kuchyne. Zbehla dole a za stolom zbadala Saia. Usmiala sa na neho. "Sakura... spravil som ti raňajky nevadí ti to?" Sakura sa posadila za stôl. "Nie to je fajn a ďakujem." Pustila sa do jedla a medzi tým sa zhovárala zo Saiom. "Em, Sai ten môj portrét je krásny veľmi ti zaň ďakujem." "To nič nie je. Nemáš za čo ďakovať." Sakura sa usmiala. "Sakura mal by som už ísť čaká na mňa Ino!" Sakura sa zasmiala. Ino a Sai tvorili tak zlatý pár, ale nemohla si odpustiť myšlienku, že Saia ten vzťah zničí. Ino je totiž to hyperaktívna. "A pozdravuj ju odo má." "Budem. Ahoj Sakura" "Jasné. Ahoj Sai" Sakura ho ešte na rozlúčku objala a Sai odišiel. Po pár minútovom pokoji, zazvonil zvonček. Sakura šla otvoriť a v dverách uvidela stáť Hinatu. "Ahoj Hin." "Ahoj Sakura. Volá ťa Hokage." Sakura si povzdychla keď jej podá správu o jej neúspešnej misii, Tsunade nebude dvakrát nadšená. "Hin kde je vôbec Naruto?" Spýtala sa Sakura svojej priateľky po ceste k Hokage. "Išiel na misii." "A..." Hinata sčervenela. "A ja- ja..." "Ty čo?" Sakura už bola netrpezlivá. Vedela čo jej chce Hinata povedať, ale šlo to z nej ako s chlpatej deky. "Ja som ho pobozkala." Vyhŕkla zo seba Hinata tak rýchlo a potichu, že to Sakura skoro nezaregistrovala. "Ehm... A čo on na to?" "Nič." "Akoto, že nič?!" "Odišiel na misiu." "A nič ty nepovedal?" "Nie" Sakura sa zatvárila akoby chcela Naruta zabiť. "Ja toho idiota zabijem! Je snáď slepý alebo až tak hlúpy?!" Zatiaľ čo sa Hinata snažila upokojiť svoju priateľku, s menšej diaľky ich sledoval jeden čierno očko. Hinate sa podarilo upokojiť Sakuru kým prišli k Hokage. Ona osobne to považovala za zázrak. "Sakura, poď ďalej. Hinata môžeš odísť." Hinata prikývla a odišla. Sakura si sadla na stoličku a pozrela sa na Tsunade. "Tvoja misia bola neúspešná, je to tak?" "Áno." Tsunade si povzdychla. "Dúfala som, že sa ti podarí ho priviesť, ale bohužiaľ som sa pomýlila. Máš pár dní voľno, aby si sa zotavila s cesty. Presnejšie dva dny potrebujem ťa v nemocnici." Sakura prikývla. "Môžeš ísť to je všetko" Sakura sa uklonila a odišla. Bola unavená jej misia bola psychicky vyčerpávajúca. Doma sa zvalila do postele a sledovala stenu. "Neúspešná misia, nič iné to nebolo" Opakovala si stále dokola až kým ju niekto neprerušil. "Naozaj to nebolo nič iné?" Sakura stŕpla. Jeho hlas v jej izbe znamenal, jeho v jej izbe. Znamenalo to, že Sasuke je v Konohe. Sasuke si ľahol vedľa nej a uprene sa jej díval do očí. "Sakura..." Povedal a chcel ju pobozkať, ale Sakura mu to nedovolila. "Čo tu robíš?" "Chcel som ťa vidieť." "Ale veď ja som otravná! No nie?!" Sakura sa na neho nemohla ani len pozrieť. Zlomil jej srdce, už zase. "Sakura počúvaj ma" Sakura ho prebodla pohľadom. "A potom odídeš?" "Ak to budeš chcieť.." Sakura prikývla a gestom mu naznačila nech hovorí. "Sakura ja som nechcel odísť, ale tak to bude lepšie. Si v nebezpečenstve keď si so mnou. A keby som sa s tebou rozlúčil tak ako som chcel bolo by to ešte horšie." Sakura ho prerušila. "A ako si sa chcel so mnou rozlúčiť?" Sasuke sa uškrnul, dúfal že to povie. Chytil ju za pás a pritiahol si ju k sebe. Pobozkal ju. Dlho a vášnivo. "Takto..." Dal jej ešte jeden bozk. A čakal na jej reakciu. Sakura sa, ale na nič nezmohla ležala tesne pri Sasukem a na tvári cítila jeho dych. Bola ako omámená nedokázala ani poriadne myslieť a Sasuke si to všimol. "Sakura povedz mi niečo. Miluješ ma?" Sasuke ju nežne pobozkal, aby ju povzbudil. Ale to ju zmiatlo ešte viac.

Zakázaná Haruno časť 3.

31. prosince 2012 v 16:24 | Zuzu |  Zakázaná Haruno
Tak toto ma strašne bavilo písať. Asi to bude tým, že ma táto "dvojica" na Narutovy celkom bavila. A vymyslieť si ako skončia je sranda....Aspoň pre mňa.

Sakura sedela zviazaná na zemi. Uvedomovala si, že sa jej nepodarí rozviazať ten primitívny špagát. Ale vlastne chcela ho vôbec rozviazať? Sasuke jej chýbal a ona sama si to neuvedomovala až kým ho znovu nestretla. Myslela, že na neho zabudla, ale opak bol pravdou. Chcela byť so Sasukem, ale popri tom si uvedomovala, že je to nemožné. Ak by s ním zostala zradila by Konohu a navyše pamätala si aký bol Sasuke chladný. Nechcela znovu zažiť ten hlúpy pocit trápnosti ako keď jej hovoril, že je otravná. Nemohla tu ostať. Ale ak tu neostane nesplní svoju misiu. "Sakura" ozval sa spoza nej Sasuke. Nič viac jej už nepovedal a Sakure tiež nebolo do reči. Sledovala ako Sasuke rozrába oheň a opeká na ňom oheň. "Si hladná?" Spýtal sa odmerane. "Áno...." Sasuke si vezme jednu rybu a podíde k Sakure. "Mohol by si mi rozviazať ruky, aby som..." Sasuke jej skočí do reči. "Aby si mi utiekla? Nie a teraz otvor ústa." Sakura otvorila ústa a Sasuke jej do nich vložil kúsok ryby. Sakura mu celú dobu pozerala priamo do očí. Jeho pohľad bol však stále odmeraný. Keď už Sakura zjedla celú rybu najedol sa aj Sasuke. Sakura ho pozorne sledovala. "Sasuke.." Povedala keď už Sasuke dojedol. "Áno?" "Pustíš ma domov?" Sasuke sa pri slove domov zatváril neprítomne. "Nie." "Ale oni ma tam potrebujú! Nemôžeš ma tu držať na veky." "To je pravda mal by som ťa zabiť." Sakura sa na neho odhodlane pozrela. "Poslúž si. Ak ma chceš zabiť je mi to jedno, ale neviem čo by ti povedali keby si zabil spútané dievča. Počkaj asi by sa ty vysmiali." Sasuke ju prebodol otráveným pohľadom. "Si otravná" Sakura odvrátila zrak. ,Si otravná ´ v hlave jej znela len táto jediná veta. A čo vlastne čakala od Sasukeho, ktorý bol vlastne protivný už keď boli deti. Sakure sa v očiach zaleskli slzy a tento detail neunikol ani Sasukemu. "Sakura....neplač." Sakura ho nepočúvala a on si bol toho vedomí. Kľakol si naproti nej a donútil ju aby mu pozerala do očí. "Sakura neplač....prosím" Sakura zostala v šoku. Sám veľký a zlý Sasuke o niečo prosí. S toho šoku sa prebrala až keď ju Sasuke pobozkal. Uväznil ju vo svojom náručí. Sakura sa mrvila ako o život, ale nepomohlo jej to. Sasuke jej bozkami zmapoval celú tvár. No nič iné nespravil. Pustil Sakuru a rozviazal jej ruky. Ale nohy mala aj tak ešte stále zviazané. "Sa- Sasuke.." Povedala keď ucítila jeho ruku na svojom stehne. Okamžite ruku stiahol a objal ju okolo pliec. "Sa-" Nestihol dopovedať pretože ho Sakura pobozkala. "Sakura" Povedal omámene. Ešte nikdy necítil lásku a v Sakurinom bozku jej bolo až priveľa na to aby to zvládol. A keď ho znovu pobozkala mal čo robiť, aby sa ovládol. "Prestaň." Zahriakol ju hneď ako si uvedomil čo sa deje. Jeho srdce, jeho ľadové srdce sa začalo roztápať. "Ale Sasuke.." "Žiadne, ale! Mala by si sa vrátiť naspäť do Konohy." Rozviazal jej nohy. "Ale Sasuke..." "Už som povedala žiadne ale! A teraz choď!" Rozkázal a vyšiel von. Mal v tom jasné ak neodíde Sakura bude musieť odísť on. Ale aj tak si uvedomoval, že ak bude musieť odísť bude to pre neho ťažšie ako keď odišiel s Konohy. Spomenul si na Naruta a jeho večný optimizmus, zaujímalo ho či už dospel. Asi nie. A Kakashi sensei a ta jeho knižka. A Sakura rozkvitla ako rozkošný kvet. "Nad čím rozmýšľaš?" Sakura prišla po tichu ako myška. "Čo tu ešte robíš?" Sakura podišla k Sasukemu a zozadu ho objala. "Ja nechcem odísť." "Tak odídem ja." Sakura sa rozplakala. "Sa- Sasuke...to ne-nemôžeš.." Sasuke sa k nej otočil. Nechcel, aby plakala a bolo mu jasné, že pri ňom by iné ani nerobila. "Sakura..." Chcel ju pobozkať, ale uvedomil si, že takto by to bolo ťažké pre oboch. "..si otravná. Nechaj ma tak." Odtrhol ju od seba a sotil na zem. Zmizol niekde v lese. Sakura sa rozplakala ešte viac. "Sa-Sasuke" Pripadala si ako malé dieťa. Sasuke ju opustil, znovu. "Sakura?" Sakura okamžite rozpoznala jeho hlas. "Sai?" Otočila sa a pozrela sa na Saia. "Čo tu robíš?" "Ja... dopočul som sa o tvojej misii a bál som sa o teba. Šla si predsa po Sasukeho." Sakura sa ešte viac rozplakala. "Sakura?" Sai nechápal prečo plače, ale mal potrebu ju utešiť. Objal ju a Sakura sa k nemu pritisla. Nič nepovedala iba plakala. Spravila znovu tu istú chybu. "Sakura poď pôjdeme domov mám tam pre teba prekvapenie." Sakura prikývla. So Saiovov pomocou sa postavila a on si ju vyhodil do náruče. Sai so Sakurou v náručí sa vydal domov do Konohy. Z jedného stromu o trochu ďalej ich sledoval černovlások. Zatínal päste keď videl Sakuru v náruči iného, pre neho úplne neznámeho, muža. Nemohol mu ju nechať. Nechcel. Bolo mu jasné, že smerujú do Konohy a on musí ísť za nimi, alebo presnejšie za ňou. Nemalo cenu tomu odolávať, jeho srdce sa totiž to už rozpustilo. "Sakura...ja mu ťa nenechám." S týmito slovami vyrazil smerom ku Konohe.

You and Vampire 3.časť

31. prosince 2012 v 14:49 | Zuzu |  You and Vampire

Sedíš na stoličke a pomali prežúvaš to nechutné jedlo. Keď sa ťa dotkne studená ruka celá stuhneš. Dúfaš, že je to on, ale čaká ťa nemilé prekvapenie. Je to doktor. "Ako vám je?" Neodpovieš, nechceš hovoriť s nikým len s ním. Ale on tu nie je. Pozrieš sa na toho cvokára, ktorý sa s tebou snaží hovoriť. "Vieš, že keď nebudeš hovoriť zostaneš tu dlhšie?" Ale tebe na tom nezáleží. Je ti jedno ako dlho tam budeš musieť byť ak za tebou príde bude ti to jedno. Ale príde? "Nechceš so mnou hovoriť." Skonštatuje a sadne si k tebe. Nedôverčivo sa na neho pozrieš. "Prečo nehovoríš? Bojíš sa?" Prebodneš ho pohľadom. "Asi nie... pol roka hovoríš a teraz nič?" Samozrejme si nepamätáš ako dlho si tu a ako si sa sem dostala. Zariadil to tak. Prvý krát sa pozrieš do jeho očí. Vyrazia ti dych,sú tak podobné jeho. Je v nich tá istá bolesť akoby skrívali niečo iné, niečo magické. Dotkneš sa jeho líca. Je taký studený. Pohladíš ho po vlasoch a on sa ani len nepohne, čaká čo spravíš. No v tom si uvedomíš, že to nie je tvoj temný prins, ale iba obyčajný cvokár. Prejdeš na druhú stranu izby, ak sa teda dá ta miestnosť tak nazvať. Nevieš čo máš povedať, či sa máš ospravedlniť, alebo to radšej nechať tak. Vyberieš si druhú možnosť. Počuješ ako za sebou buchne dvermi. Otočíš sa a keď zbadáš, že naozaj odišieľ, lahneš si na postel. Absolútne ťa netrápi čo sa práve stalo. Jediné na čo myslíš je že tu ešte neboltvoj vampír. Usmeješ sa pri myšlienke, že je tvoj. Chýba ti každá stotina bez jeho hlúpych poznámok a rubínových očí. Už ťa nebaví ako sa s tebou hrá. Čo tým chce dosiahnuť? Snaží sa, aby si sa s toho zbláznila? Ak áno tak mu to ide perfektne. Už mesiac sa napája tvojou krvou bez toho, aby ti vymazal pamäť. Pamätáš si ako sa na teba smutne pozerá než ťa uhryzne. Nechápeš prečo je taký smutný. Bolí ho to snáď? Jeho nie, ale ty často zadržiavaš výkriky bolesti. Nechceš, aby ťa počul kričať, chcel by prestať. Ale to nemôže veď tá bolesť je jediné čo ťa ujisťuje, že je skutočný. A aj keď ťa to bolí jediné na čo čakáš je, kedy bude znovu hladný a bude musieť prísť. Vždy keď príde spôsobí ti ohromnú radosť a máš chuť ho silno objať a už nikdy nepustiť, ale spôsobuje ty aj ohromnú bolesť, ktorú v sebe dusíš, aby o nej nevedel. Ale naozaj o nej nevie? To nevieš a rozhodne nemáš v pláne mu to prezradiť. Jediná otázka, ktorá teba naozaj zaujíma je: Ktorý pocit je silnejší? Je to šťastie, alebo bolesť? Ale aj tak sa nevieš dočkať kedy znovu príde.

Prvé a posledné 4. časť

31. prosince 2012 v 14:14 | Zuzu |  Prvé a posledné
Táto kapitola je trochu nudná, ale to sa zlepší.

Pozrela som sa na neho najchladnejšie ako som vedela. "Povedz mi ešte raz dievčatko a spravím si s teba kľúčenku!" Zamračil sa. "A ty to zopakuj a ja si s teba spravím večeru! Jasné?!" Pozrela som mu priamo do očí. "Ak si hluchý tak za to ja nemôžem. A ak by som to chcela zopakovať tak to zopakujem." Prižmúril oči. "Môžeš to skúsiť, ale varujem ťa tretí krát to už nepovieš." Prevrátila som oči a nevšímala si ako sa ma snaží preraziť pohľadom. Po chvíli chôdze sa ma spýtal na meno. "Emily." Odpovedala som a viac som neprehovorila. Zastal pred jednými dverami. Ja som ako inak išla ďalej. Ani som si nevšimla jeho neprítomnosti, až pokým si neodkašľal. Zastavila som sa a pozrela sa na neho. Bol na druhom konci chodby. "Čo tam robíš?!" "Hups.." Rýchlo som dobehla k nemu. No nebežala som ja, ale moje nohy. Zase sa rozhodol, že si bude s mojimi nohami robiť čo chce. No nie je milí? "Mohol by si prestať?!" Zavrčala som len čo ma k nemu odniesli moje nohy! "Chceš mi povedať, že by si neutiekla, keby som ťa nedonútil dobehnúť ku mne?" No, jasné, že by som mu zdrhla. Aj keď otázkou je ako ďaleko by som dobehla. "Ja by som rozhodne neutiekla." Povedala som ironicky a usmiala sa na neho. Prevrátil oči. "Poď dnu." Otvoril dvere a čakal kedy vojdem. Najskôr sa mi nie ako nechcelo, ale predstava, že by ma zase donútil používať nohy bez môjho vedomia, sa mi nie ako nepozdávala. Vošla som dnu a za mnou vošiel hneď aj on. Miestnosť bola veľká. Bola v nej obrovská posteľ, knižnica, pohovka, pracovný stôl a televízia. V živote som nevidela takú peknú izbu. Mala červenú podlahu, a po stenách boli namaľované plamene. No tak moment. "To je tvoja izba?" Usmial sa. "Áno, je to moja izba, ale keby si sa v noci bála môžeš ma prísť navštíviť." "Môžeš snívať. A kde budem spať ja?" "Poď za mnou." Pokynul mi hlavou a ja som šla za ním. Prešiel dverami v rohu izby, ktoré som si ani nevšimla. Vošiel do nádhernej kúpeľne. Na konci boli ďalšie dvere. Šla som za ním, teda aj ďalej. Doviedol ma do stredne veľkej izby. Bola celá hnedá a celú podlahu pokrýval karamelový koberec. Bola tam pekná posteľ s bledunko vanilkovými plachtami. Pracovný stôl, gauč a televízia. "Toto je tvoja izba." Neverila som vlastným ušiam. "Toto! Veď to je nádherné ako to môže byť moja izba?!" Zasmial sa. "Moji žiaci musia byť najlepší s najlepších a táto izby je najlepšia čiže sa k nim hodí. A ty si tiež moja žiačka. Ale tréning necháme na zajtra, lebo už svitá a ja si potrebujem zdriemnuť." Zívol a ja som si pripadala ako keby to bol človek. Usmial sa na mňa. "V skrini máš nie aké veci je ich dosť, teda myslím. Kúpeľňu budeme mať spoločnú... To je asi všetko. Dobrú." Usmiala som sa a zapriala mu dobrú noc. Asi si budem zvyknúť na iný režim, ale teraz som dosť unavená. Otvorila som skriňu a vybrala som s nej obrovské čierne tričko. Super mám nové pyžamo. Prezliekla som sa. Tričko mi bolo niečo málo nad kolená. Ľahla som si do postele a behom pár sekúnd som zaspala do tvrdého spánku.
Zobudila som sa pri západe slnka. Čiže teraz všetci spia. Vysúkala som sa s postele a došla k skrini. Vytiahla som si čierne džínsy a modré tričko. Vzala som si oblečenie a zvyšok vecí do kúpeľne. Položila som ich na pult vedľa umývadla a vliezla som si do sprchy. Konečne sprchu som nevidela od kedy som odišla sem. Stekala na mňa teplá voda a ja som si požičala Chrisov šampón na vlasy. Neviem ako sa sem dostal môj sprchový gél, ale bola som za to rada. Keď som sa umyla a vyšla zo sprchy nasúkala som sa do vecí čo som vytiahla zo skrine. Umyla som si zuby a poupratoval po sebe, zaniesla som tričko do izby a ustlala si posteľ. Vošla som do kúpeľne a požičala som si Chrisov hrebeň a začala si česať vlasy. Keď som si konečne dočesávala vlasy otvorili sa dvere a dnu vošiel Chris. Pozrela som sa na neho. Čierne vlasy mal rozcuchané a nemal na sebe tričko čiže mu bolo vidieť svaly. Hryzla som si do pery, bol tak.... tak.... nádherný. Pozrel sa na mňa a uškrnul. "Dobré ránko, už si hore? A máš môj hrebeň." Usmiala som sa. "Dobré ráno, a áno už som hore peknú chvíľku. A áno je to tvoj hrebeň nevadí ti to, že?" Nevinne som sa usmiala. "Nie nevadí mi to. A keď si dočešeš vlasy, chcel by som sa osprchovať." Milo som sa usmiala. "Jasné hneď pôjdem." "No nemusíš ísť ak by si chcela môžeš tu zostať." Prevrátila som oči. "Snívaj ďalej." Zasmial sa. "Temperamentná ako vždy, už som sa zľakol, že ťa cez deň niekto vymenil." Otravný ako vždy. Položila som hrebeň a odišla do svojej izby. Sadla som si na posteľ a počúvala som ako pustil vodu. Po pár minútach ju vypol a po pár sekundách vošiel ku mne do izby. Bol tréning." "A kto ma bude trénovať?" "Ja." "Zbrane?" "Žiadne." komplet oblečení v čiernom a musím uznať vyzeral úžasne. "Hej, poď za mnou , máš Dúfam, že žartuje lebo inak sa asi zbláznim. Uškrnul sa. "Len poď." Pokynul mi hlavou a vyšiel z mojej izby. Šla som za ním. Myslela som, že pôjdeme von, ale... "Kde to sme?" Vošli sme do miestnosti v ktorej boli stromy, tráva, kry. Vyzerala to ako vonku, ale nebolo to vonku. "Tréningová miestnosť. Keďže si človek vonku by sme nemohli trénovať. A v tejto miestnosti sa dá nastaviť aj osvetlenie môže tu byť svetlo, alebo úplná tma." Siahol na nie aký vypínač a nastala úplná tma. "Nič nevidím!" Skonštatovala som. "Ja viem, práve preto budeme cvičiť pri svetle." Konečne zasvietil. "Takže čo budeme robiť? Priami boj, alebo niečo taktizované?" Chris sa usmial. "Ty útočíš a ja sa uhýnam!" To je fór, ne? "To myslíš vážne?" Zasmial sa. "Môžeš začať útočiť." No fajn. Chcela som ho kopnúť, ale moja noha zasiahla iba vzduch. "Do kelu!" "Ale no tak snaž sa!" Ozvalo sa spoza mňa. Ohnala som sa po ňom rukou, ale zase nič. Takto to pokračovalo ešte štyri hodiny. Bola som strašne unavená. Pomaly som ani nedýchala. Sadla som si pod strom a pomaly som sa vydýchavala. "Ale hádam nie si unavená." Mykla som sebou. Pozrela som sa na Chrisa, nebol ani trochu unavený a pri tom sa uhýnal každému môjmu výpadu. "Teraz útočím ja." To nemôže myslieť vážne. "No tak poďme. Potom sa budeš môcť napiť." Zamával predo mnou fľašou plnou vody. S námahou som sa postavila. Skôr ako som sa mohla žmurknúť stál za mnou a za chrbtom mi chytil ruky. Nevládala som sa pohnúť. Unavene som sa o neho oprela. "Páni si viac unavená ako som si myslel." Pustil ma a podal mi vodu. Napila som sa. "Nechceš ešte jednu?" Prikývla som a Chris mi podal vodu. Vypila som aj tú. "Chceš ísť do izby?" "Šla by som, ale som tak unavená, že sa ani nepohnem." "Tak ťa odnesiem." Postavil ma a vyhodil si ma do náručia. "AAA!! Pusti ma!" Zakričala som ale on ma nepustil. Odniesol ma do izby. "Nie si hladná?" Opýtal sa keď ma ukladal do postele. "Nie." Zatvorila som oči a zaspala...

Yuki Uchiha 3. časť

31. prosince 2012 v 14:12 | Zuzu |  Yuki Uchiha
Kedže sa v narutovy veľmi nevyznám tak som si polovicu vecí vymyslela. A šak to nevadí.. hadam.... S tejto kapitoly mám strašnú radosť. Po A absolútny vípadok inšpirácie nahradil jej nával s touto časťou. Aj keď to nikdo nečitá tak ma to baví písať... :P

Vykoktala som zo seba. "Prosím ťa veď to by si všimol aj slepí." Oznámil mi úplne pokojne. Ruky si vopchal do vačkou na teplákoch. Otočil sa a odchádzal. "Počkaj" Povedala som a on sa zastavil. Udivene sa na mňa pozrel. "Čo potrebuješ?" Spýtal sa. "Ja by som bola rada keby si mi pomohol s tréningom veď vieš čuninské skúšky. A ty si ich absolvoval pred rokom a tak..." Uškrnul sa. "Chceš aby som ti povedal čo sa tam dialo?" "To nie, to by bol podvod len... bolo to ťažké?" Rocky sa na mňa usmial. "Je to ťažké, ale nesmieš zabudnúť na to, že ste tím a tím sa neopúšťa." To bolo posledné čo povedal a zmizol. Radšej sa vrátim domov. Utekala som naspäť domov. Pozdravila našich v obývačke a vybehla hore schodmi do izby. Osprchovala som sa a ľahla si spať. Ráno som sa zobudila na to, že mnou niekto trasie. "YUKI! Vstávaj!" Hučala do mňa mama. "Hm.." Namáhavo som otvoril oči. "Zaspala si." Oznámila mi s tým jej šialeným výrazom. Postavila som sa s postele. "Dole je Tery vraj si máš pohnúť." Mama vyšla s izby a ja som na seba navliekla svoje oblečenie. Zbehla som dole a naozaj tam stála Tery. "Ach konečne musíme ísť." Viac mi netrebalo pozdravila som matku, ktorá sa chystala do nemocnice. Je totiž to liečiteľský ninja. Otec išiel na misiu.... Ja a Tery sme sa vydali smerom na lúku na ktorej sme mali mať tréning. Skákali sme zo stromu na strom rýchlosťou pumy. "Vieš slečna Ino išla na misiu." "Čože a kto nás bude akože učiť?!" Tery sa usmiala. "Rocky" Keď to povedala akurát sme prišli na lúku a ja som skočila zo stromu dolu. Mal som v pláne dopadnúť na zem, ale na miesto toho som dopadla na Hira. "Pre Hokageho! Čo to je?!" Kričal a kopal na všetky strany. "Pokojne ty prerastené dieťa to som len ja." Povedala som a Hiro razom prestal kopať. Zliezla som s neho dolu a postavila sa vedľa Rockyho, ktorý si ma pritisol k sebe. Nechápavo som sa na neho pozrela. Nahol sa ku mne a šepol: "To len aby Hiro žiarlil. Pozri na neho ide ma zabiť pohľadom" Pozrela som sa na Hira a naozaj išiel Rockyho zabiť pohľadom. Musela som sa usmiať. Ak žiarli tak ma musí mať radšej ako len kamarátku. Ale zaskočila ma jeho reakcia. "Ja som to vedel!" Usmial sa. Rocky ma pustil. "Si beznádejný!" Povedal a Hiro vykúzlil tú svoju nechápavú grimasu. "O čom to tu melieš?" Po tejto vete som mala chuť otrieskať si hlavu o strom. Tery mu vrazila päsťou do hlavy. "Nechápavejší už byť nemôžeš!" Skríkla na neho. "Decká pokoj..." zvolal Rocky. "Dnes si budete zdokonaľovať alebo skôr hľadať niečo v čom ste jedinečný niečo čo bude vašou vlastnosťou... Nemyslím tím dedené vlastnosti ale skôr jutsu. Chápete?" Všetci sme zborovo prikývli. "OK, tak začnite objavovať." Povedal a zdrhol. Ja som sa vydala k najbližšej rastline. Chcela som skúsiť jutsu, ktoré vlastne ovládal rastliny. Sadla som si do tureckého sedu a zavrela oči. Myslela som len na to čo ma učil otec- Kým to nezvládneš si na nič, ale ty to zvládneš a ja budem na teba hrdý a preto sa musíš sústrediť- mal zaujímavý spôsob učenia. Prudko som otvorila oči. Vedela som pečate, učila som sa ich v jeden večer keď som nemala čo robiť. "Jutsu Zeme!" Rastliny sa pohli a trochu pomrvili. Išlo o to, aby som dokázala ovládať zem. Po asi dvojhodinovom tréningu som bola úplne vyšťavená, ale nechcela som to vzdať. "Jutsu Zeme! Technika Zväčšenia!" Rastlina na ktorú som sa sústredila bol strom, malí, vlastne mohol mať od zeme asi päť centimetrov. Konečne sa mi to podarilo. S toho malého stromčeku vyrástol aspoň desať metrov vysoký smrek. "Konečne sa mi to podarilo." Zajasala som a vyliezla na strom. Sadla som si na vetvu. No fajn je čas na ďalšiu úroveň. Napadol ma listový klon a tak som spravila pečať. "Technika Zeme! Listový klon!" Predo mnou sa zo stromu vynorili malé konáriky, ktoré postupne dostali mnoho a mnoho listov a ako inak stal sa z nich môj klon. "Ako inak Uchiha klan bol vždy veľmi talentovaný." Otočila som sa a uvidela som za sebou Rockyho. "Zaútoč!" Rozkázal a ja som ho poslúchla. "Jutsu Zeme! Trávové väzenie!" Zo zeme vyrazila tráva a zmotala Rockyho v podstate do kukly. Samozrejme keby bola ta tráva obyčajná asi by to nedopadlo dobre, teda pre mňa. "Ach, tie trávové vlákna.. je to čakra!" Povedal trochu ohromene. "Máš pravdu. Asi by som ťa mala pustiť." "Trávové väzenie uvoľniť!" Tráva explodovala a on bol voľný! "OK, keďže už to máte hotovo môžete ísť domov!" Skríkol Rocky a ja som zoskočila zo stromu. Tery sa hneď zjavila vedľa mňa. "Neviem čo na ňom vidíš je tak tupí!" Skonštatovala. Samozrejme myslela Hira, ktorý sa ako na potvoru zjavil hneď za nami. "Čo? Na kom čo vidí? A kto je tupí?" "Okrem teba nik." Skríkla na neho Tery a on sa prikrčil ako sa jej zľakol. Ja sa mu nedivím po takej rane do hlavy by som sa jej bála aj ja. "Em, decká ak dovolíte ja už pôjdem." Povedala som a už som chcela ísť, keď ma Hiro chytil za ruku a potiahol naspäť. "Počkaj, chcel som sa ťa spýtať či by si so mnou nešla.... na stretnutie, ktoré je niečo ako stretnutie všetkých Hokage plus ešte lekárskych ninjou a pravých rúk Hokage, čiže tam budú asi aj tvoji rodičia lebo tvoj otec je pravá ruka otca.. teda Hokageho a tvoja matka je lekársky ninja. A vraj by bolo fajn, keby sme tam išli spolu.... teda tak mi to povedala mama." "Tak fajn, to je dnes, že áno?" "Áno, obleč sa slávnostne, bude to celé v takom štýle, prídem po teba o siedmej."

Upírie Mesto : 10.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:19 | Ivka |  Upírie mesto
Ty si si myslela ,že to je EDMUND ale bola to jeho mladšia sestra ,,Jee je krásna ..páni bráško ,to je poprvé čo tu maš niake dievča ´´ ty si len s vystrašeným úsmevom pozerala na to male rozkošné dieťa lebo tedy si ešte nevedela kto? Alebo čo, to je ?,,A..ahoj ja som ´´ ale v tom ta prerušila ,,Ja viem kto si ! Ty si bratičková frajerka.´´ Jemne sa na teba usmiala a pokračovala ,,Moc ma teši, Ja som SHARA. Veľmi ma teši,že som ťa mohla spoznat´´ stále má na tvári úsmev ,ale zrazu spadla na zem ty aj EDMUND ste k nej ihne utekaly . Ty si pri nej bola prvá hnet si sa začala pýtať či je poriadku a čo sa deje ,ale ona sa len usmiala a zaspala.Potom k nej dobehol aj EDMUND opýtal sa ťa, čo ti povedala ty si mu to všetko samozrejme hneť povedala. Nahodil strašne slesnený výraz , zdalo sa ti ,že sa mu chce aj plakat .,,Zavolaj záchranku! ´´ ty si nič nechápala ,,Rýclo!´´ skýkol ako by mu išlo o život.Ty si sa rýchlo postavila a hľadala si telefón , po chvíľke si ho našla a vytočila záchranku.

Upírie Mesto : 9.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:15 | Ivka |  Upírie mesto
,,Má ma aspoň trochu rád ? Ale bo si len somnou hrá ? Som až taká blbá?´´v tom ťa chýtí a pritiahne k seba až mu hladíš do očí, ako aj on tebe,,Nie,nie si blbá! A ja ťa nemám rád ,ja ťa MILUJEM !´´v tom sa ti do oći dostali slzy a bez váhania si ho pobozkala . To ho šokovalo, ale bol rád. Ding-Dong oznámenie že škola sa zatvára. Zoberiete si obidvaja veci a idete po chodníku, kde sa ťa zrazu spíta ,,Nejdeš k nám? Som doma sám a vôbec neviem matiku ,ale ako som videl ti ju máš malíčku ,,tak čo?´´ v duchu premýšľaš či tam pôjdeš ,ale zrazu si spomenieš ,že ani u vás nikto není až do zajtra a tak ti nič nebránilo povedať : ,, Áno !Moc rada.´´ Oba dvaja sa usmejete a on ťa nežne chytí za ruku a vedie ťa kam máš ísť.
,,Tak už sme tu´´ úple vismiati sa na teba pozre a ty mu to opetuješ.Keď sa nachádzaš v nutri jeho domu všetko sa zmený začinaš byť nervózna ,ale keď sa na teba usmeje všetko je iné posadíš sa na pohovku. EDMUND zmyzol na hornom poschodí napadlo ťa že tam má izbu(uškrnula si sa a naďalej si sedela na pohovke).Pochvýli si začula ,že niekto ide po schodoch dole.

Upírie Mesto : 8.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:13 | Ivka |  Upírie mesto
Sadol si na kraj poslele.Pomali sa kdebe bližil až na koniec ťa pobozkal, v tom si sa zobudila ako princezná , ktorú pobozkal princ. Lenže ti si ho neprivítala ako princezná. náhle si mu nasadila otázku: ,,Čo?čo to robíš ?´´ s videsením pohladom v očiach. On sa len usmial chytil ťa za vlasy.ktoré si potom priložil k tvári ,ako keby si chcel zapamätaťich vôňu.Na tvojej tvári sa objavil nežný úsmev,v tom ťa nežne chytil za líco a znova sa k tebe približoval. Ty si vedela čo chce spraviť a tak si sa myhla ,ale jeho to nedradilo ,ako keby že chceš aby ťa pobozkal lenže ty si sa bála. !CMUQ! v tom ako ťa pobozkal si vipleštila oči ,ktoré si potom pomaly ale isto zatvárala (c=tila si sa tak bežpečne a bozky ťa nežne hrialy u srdca).Opatrne ťa položl na posteľ.Po chýli si ucítila jeho ruku na tvojom hrudníku.Nevedela si čo robiť no a v tom ťa napadlo ,,Má ma len ako hračku?´´bez váhania si ho od seba odtrhla ,,čo sa deje ?´´ nechápavo na teba pozrel, ty si len sklonila hlavu a začala na hlas uvažovať .

Upírie Mesto : 7.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:11 | Ivka |  Upírie mesto
,,Čo... čo mám robiť ? ´´v duchu ti behá stále táto jedna otázka ,,Ehh´´skolníš hlavu ,v tom sa otočí k tebe. Chytí ťa za ramená ,ty sa ani nepohneš ale on si ťa pritiahne k sebe a chytíťa, ako keby už ťa nemal nikdy pustiť. Mlčky tam stojíte a tebe to ticho začínalo liezť na nervi, ale nechcela si aby ťa pustil (bola si šťastná a nechcela si aby tento okamich niekedy skončil). ,,Ding...Dong´´ v tu chýlu si pomysliš ,že je to len hlúpy vtip. Odrhneś sa od neho a utekáš do triedy. Po celý čas si samu výhybala prićom si mala v očiach slzy.Chcela si veriť aby to bola skutoćnosť ale aj aby to nebola. Mala si zmiešané pocity.,,Fuuu ..Posledná hodina je telocvik ..vyhovorím sa na bolesť brucha ..no a potom len domov´´Tak si to aj urobila. Keď si bola u śkolskej lekárky nechala ťa vyspať. Ty si ale najprv nemohla ale nakoniec si zaspala. No a v tej dobe ,keď si zaspavala sa EDMUNT zranil a nechali ho ležať na vedlajšom lôžku.Medzi vami bol závec. EDMUND vôbec nevedel, že si vedla pokedy sa lekárka nechcela uisťiť že spíš.,,No..Ako? Si ešte hore? ... no to je dobre . Tak ja teraz mam niećo napráci keby niećo tak ma zavolaj som vedla. Dobre,EDMUND?´´ prikyvol na súhlas a ona oddyšla. Ako si bol istý, že tu už není,podyšiel k tebe- Ti si si ho ani nevšimla len si sa trochu pomrvila a spala ďalej.

Upírie Mesto : 6.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:09 | Ivka |  Upírie mesto
,Chňap´chytí ťa a ťahá ťa preč s triedy.,,Čo ....čo to robíš ??? ,Pusť ma!....Hej ! počuješ ?´´ v tom ta hodí o stenu a ohraničí ťa oboma svojimi rukami. ,,Eee..čo sa deje ..Hej si v poriadku ?´´ zlhboka sa nadychneš a netrpezlivo čakáš na jeho odpoveď. ,,Sakra ! Prečo ma odrána ignorujs ...čo čo som ti spravil ?´´nechápavo sa naňho pozreš a začneš naňho kričať :,,Čo ? očom to točiš ! Bože a ja som sa zamilovala do takéhoto idita ! ..ehh..´´ Nechápavo sa nateba pozrie a uškrnul sa na teba . To ťa vytočilo a začala si kričať ,ale ako si začala tak si aj skončila. !CMUQ! nevedela si ćo maš spraviť ..opetovať jeho bozk alebo sa od neho odstrčiť? Nakoniec si si vybrala druhu variandu ,pretože niesi žiandna babenka! Ale nepomohlo to ! Ešte viac sa k tebe sunul a bozkáv ťa ďalej. Ti si samozrejme bola veľmi štastná ,ale vôbec si nevedela čo citi on tebe . V duchu si navrávaš,ze si ten najhlupší človek na svete ! Začneś plakať , v tom sa od teba odtrhne ,,Prepáč nechcel som ťa rozplakať!´´ skloný hlavu a chce odísť ale ti ho bezdôvodne chyťíš za ruku aby neodišiel . ,, Ooo to nie ? ..čo čo to sakra robím ? prečo som ho chytila ? OMG !´´tvoja hlava exploduje s toho ako premýšla , až sa ti parí s hlavy.

Upírie Mesto : 5.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:04 | Ivka |  Upírie mesto
Stojíš pred bránou školy úple zadichčaná od behu. Pozrieš sa na hodiny ,,To nieje možné !!!´´ vykríkneš s plných pluc , ani si si nevšimla ,že vedla teba stojí EDMUND. ,,Čo to vyvádzaš ?´´ , ako to hovorí tak sa i chihotá. Ty sa na neho pozrieš s tupím výrazom...nemôže si pomôcť a začne sa ešte hlasnejšie smiat. ,,Hej prestan ja za to nemožem ! To ten môj budik !´´,zakričíš naňho ,keď ti je trapne ,že sa na tebe tak dlho smeje. Utrelsi oči od sĺz ,ktorému vychŕkli od smiechu ,,Pr..Pre ... Prepáč ,ale ten tvoj ksichtík ..ja som proste nemohol.´´Ty mu nato nič nepovieš , no skôr sa nezmôžeš... otočíš sa a ideš do školy (do ktorej si prišla o pól hodinu skôr). ,Bum...Bum´začneš si trieskať hlavu o kabínku. ,,Bože,to som ja ale blbec! Ehh..´´ ako to dopovieš ,prezuješ sa a odýdeš do triedy . Tam na teba čaka EDMUND ,ktory neprpezliho búha po lavici. ,, Č..čo sa deje ?´´ povieš s vyrazom ako bi si chcela umreť..nastalo hlboké ticjo mala si chuť ujsť , ale v tom .. ,,Chcem sa ťa na niečo spýtať !´´povvie s velmi vyraznym ksichtom, ktorým ti naznačuje aby si ho vypočula. Nahlas preglgneš a prikyvneš , aby začal rozpravať.

Upírie Mesto : 4.Kapitola

30. prosince 2012 v 23:02 | Ivka |  Upírie mesto
,,CccRrrrrNnnn....CccRrrrNnn´´,zazvoný budík ,ty sa len zodvihneš zo stoličky, na ktorej si zaspala . Pozrieš sa na hodiny ,ktoré ukazujú čas vyraziť do školy ! ,,Ooo nie ! Ja som zaspala !´´ vyskočíš a rýchlo sa obliekaš , nestihneš sa naraňajkovať, ale zoberieš si do pusy aspoň jednu hrianku s maslom a džemom. Ako si si popravovala uniformu a tašku nechtiac si do niekoho narazila.. najhoršie bolo, že si sním spadla na zem. Keď si sa z neho zdvihla hneť si sa začala ospravedlňovať , v tom sa zdvihol a oprášil , zrazu povedal : ,, To si zase ty? Bože to nevieš normálne chodiť ?´´V tom sa na neho pozrieš ,bol to EDMUND ! ,,Eee..Eeehhh ..Prepáč ,ale ponáhľala som sa do školy .´´(usmeješ sa ..no skôr sa uškrnieš) Už ti chce na to niečo povedať ,ale v tom povieš: ,, Ooo nieeee ..prídem neskoro´´ , začneš bežať a zakývaš mu . Nevieš či ti to opätoval ,alebo nie ,preto že si sa ponáhľala do školy. V tom ťa ale napadlo ,že aj EDMUND chodí to tej istej školy ,ale on sa neponáhľal ...prečo to tak bolo?