Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Říjen 2013

Yuki Uchiha 16.časť

28. října 2013 v 21:11 | Zuzu |  Yuki Uchiha
Len čo sme dokončili skúšky vzdialila som sa od ostatných. Nadýchla som sa keď v tom sa za mnou zjavil Kenshin. "Zavri oči" Prikázal a ja som poslúchla. Jazykom mi prešiel po krku a ja som stratila vedomie. Keď som sa zobudil bol som v nejakej izbe. Bol celkom pekná a až príliš svetlá. Potom som sa pozrela na to čo mám na sebe. Bola to len nie aka košielka. Ten idiot on.. Oh bože on ma prezliekol! "Neboj sa to som bola ja" Pozrela som sa do rohu miestnosti. "Kto si?" Dievča sa na mňa usmialo. "Som Kenshinova sestra" Povedalo dievča a potom odišlo. Nečakala som, že môže mať sestru. Zvalila som sa na posteľ. Bola mäkká a dobre sa na nej ležalo. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Kenshin. Posadila som sa a sledovala ho. Bez slova sa na mňa zvalil a začal ma bozkávať. "Po-počkaj čo to robíš?" Spýtala som sa keď sa mi podarilo ho aspoň trochu odsunúť. "Čo asi? Jediná vec na ktorú tu si je aby sme mali syna tak hádaj čo robím" Povedal a začal mi cucať kožu na krku. Miestami ma mierne hryzkal. "Po-počkaj prečo hneď?" Posadila sa na mňa. "Prečo nie?" Pozrela som sa na neho. "Vieš ono by sme sa mali aspoň trochu spoznať a tak.." Prevrátil oči. "Ach tie ženské maniere" Aj keď to povedal sadol si na posteľ. "Ehm no dobre koľko máš rokov?" Spýtala som sa. "Dvadsať" "Fajn ja mám sedemnásť" Pozrel sa na mňa. "Vyzeráš mladšia" Nevedela som či to je urážka, alebo kompliment a tak som sa len nervózne zasmiala. "Nechceš radšej vedieť prečo všetky zomreli?" Pozrela som sa na neho. "No... Ano" Povedala som a čakala čo mi povie. "Všetky zomreli pretože to trvalo príliš dlho.." "Nechápem" Oznámila som mu. Bála som sa. Úprimne som nevedela čo si mám myslieť. "No ide o to, že vo mne je via osôb a každý z nich si chce užiť" Prešiel mi mráz po chrbte. "Bojíš sa?" Spýtal sa. Prikývla som. Neviem čo čakal či egreše alebo čo. Usmial s na mňa tak nie ako smutne. Pozrela som sa na neho. "Takžeee..." Zatiahla som a poškrabala som s vo vlasoch. "Spravíme dohodu" Pozrela som sa na neho mierne prekvapene. "Jednu už máme nie?" "No hej, ale toto bude ďalšia" Pozrela som sa na neho. "Aká?" Spýtala som sa. "Každý deň ti dám bozk, mesiac sa budem postupovať v tom čo k tomu bozku pripojím takže o mesiac nebudeš už mať na výber" Pozrela som na neho z vyvalenými očami. "To vážne?" "Vážne... Si prvá pri ktorej to robím takže neviem ako dlho ich budem v sebe môcť udržať" Prikývla som a on sa ku mne naklonil. Nechytil sa ma ani nič len ma pobozkal. Sledovala som ho a keď už bol pri dverách zrazu sa otočil. Jeho oči už nemali normálnu farbu. Bála som sa ich. Každý krok čo ku mne spravil ma presviedčal o tom nech zdrhám. Pomali som sa posúvala až na koniec postele. No nič mi to nepomohlo. Chytil moje vlasy a stiahol ma pod seba. "Nie máme dohodu" Zamrmlala som a snažila sa ubrániť jeho surovému správaniu. Vyvliekla som sa sa spod neho a chcela ujsť lenže on ma chytil za premeň vlasov a stiahol ma späť. Chytil mi boky a uškrnul sa. "Voniaš po čerešňách" Povedal a usmial sa na mňa. Jedným rýchlim pohybom rozthol tu košielku ale zostal na chvíľu nepozorný a ja som mu mierne dosť strelila. Jeho oči nabrali znovu normálny nádych a ja som sa na neho pozrela zo strachom v očiach. "Prepáč ja som sa nemohol" Ani to nedopovedala zas sa zmenil. "No áno nemá moc silnú vôlu ale má celkom dobrý vkus" Usmial sa a olízal si pery. Chytil paplón na ktorom som sedela. "Jedna mala ružovka, ťahám ju sem k sebe, možno to bude rychlovka no ja budem v tebe" Postavila som sa na štyri a snažila sa zdrhnúť no on na mňa doslovne skočil a priklincoval ma k podlahe. Rukou mi prešiel po brušku a mne prebehol mráz po chrbte. "Snáď máme len nie akú dohodu" Usmial sa na mňa. "Máme dve" Pripomenula som mu a lakťom som mu vrazila do brucha. Mierne zakašľal a pozrel sa na mňa. "Všetky sa bránili no ani jednej to nepomohlo" Zasmial sa a pomalými krokmi sa približoval ku mne. Zahnal ma do rohu a ja som nemala kade utiecť. "Neboj sa bude sa ti to páčiť a keď nie... Tak nie" Venoval mi nebezpečný úsmev a potom mi rukami zabránil možnosť úteku. Pritlačil ma na stenu. "Takže ako by si to chcela" Nie ako sa mi podarilo nahromadiť v ruke chakru a tak som mu vrazila. "Takto" Postavil sa a pozrel na mňa. "Ty si masochistka? To je fajn lebo ja tiež" Toto sa musí dať nie ako zastaviť, alebo snáď nie je žiadna záchrana a jediné východisko je podvoliť sa? Čo mám robiť? Hiro prosím odpusť mi to.. Rocky aj ty. V myšlienkach som im poslala správu

Nevedomé

28. října 2013 v 18:59 | Zuzu |  Sakura Haruno rozkvéta..
Lidi gomen za neaktivitu som hrozná ja viem a obzvlášť sa ospravedlnujem Aki pretože ta stále píše a ja nekomentujem takže Aki GOMEN!!! Potom Mishi bo nekukám Naruta na tvojom blogu a čítam len poviedky a aj to nie všetky. Citruštek píšeš úžasne a každú časť do slova hltám len nepíšem komenty dosť dobré... Skrátka všetkým lebo som príšerná tak gomen!


Sakura dvihla hlavu a pozrela sa na osobu, ktorá ju ťahala. Po chvíli jej došlo kto ju ťahá. "Sasuke" Čiernovlások zastal. Pozrel sa na ňu a mierne zčervenal. Rýchlo odvrátil pohľad aby si to nevšimla. "Čo to do kelu robíš?" Boli stále v dave a tak namiesto toho, aby jej to vysvetlil ju odtiahol preč do jednej tmavej uličky. "Sasuke, vysvetli mi to" Sasuke na ňu uprel svoje oči. "Nesmieš sa bozkávať s mojím bratom" "Prečo?!" Zavrčala Sakura a Sasuke sa usmial. "Už som ti hovoril,že si len moja hračka" Sakura ho prebodla pohľadom a on nič iné nečakal. "Už som ti povedal, že sa máš do mňa zamilovať,že ťa k tomu donútim" Sakura sa uškrnula. "Nemôžeš niekoho donútiť aby ťa miloval" Sasuke sa na ňu pozrel a zo saka na ktorom mal reťazi zicherky atď. vytiahol laliu. Podal ju Sakure. "Čo to?" Spýtala sa Sakura a on sa iba usmial. "Vezmi si ju" Sakura ju chytila do rúka pozrela sa na mladého Uchihu. "Čo to znamená?" "V ten deň keď sme boli vonku v parku aj keď ja som chcel ísť do kina v ten deň keď ťa môj brat prvý krát pobozkal" Sasuke sa mierne zamračil." V ten deň som ti dal laliu" Sakura na neho ohromene pozrela. "Ako je možné, že si to pamätáš?" Sasuke sa zasmial. "V ten deň si mi prvýkrát vynadala" Sakura sa nezmohla ani na jediné slovo. "V ten deň som si uvedomil, že ťa nesmie pobozkať nik iný ako ja" S vážnym výrazom sa k nej nahol a prešiel jej rukou po líci. Mal studené ruky a Saky červenú tvár. "Si horúca" Usmial sa na ňu a Sakurasi nemohla pomôcť a tak mu začala odporovať. "Nie to len ty si studený." Mladší Uchiha sa zasmial. "Prečo myslíš?" "Lebomám stvôjho dotyku zimomriavky" "Si si istá, že je to kvôli tomu?" Sakura sa zatvárila zmätene. "A prečo by to inak mohlo byť" Sasuke sa k nej pritisol a ona sa mierne mykla. No aj tak ho od seba neodtlačila. Chytil ju okolo pása a pousmial sa. Sakura pochopila až keď sa jej podlomili kolená. Chytila sa jeho rúk aby nespadla. "Drž ma" Sasuke sa na ňu usmial. "Meníš sa... Sakura" "V čom?" Sasuke sa dotkol svojim nosom jej. "Bála by si sa pred istým časom by si sa bála keby som toto spravil.." Sakura sa na neho pozrela a začervenela sa. "To ty dospievaš" Oznámila mu a on si zobral jej ruky a položil si ich na ramená. "Je to možné ružovka" Usmial sa a pobozkal ju. Sakura nechápala prečo, ale ten bozk bol iný ako ten s Itachim alebo Deiom. Sasuke bol dominantný a egoistický, ale omnoho sladší, jemnejší a vášnivejší ako oni. Aj keď to Sakura nechápala jej telo reagovalo samé od seba. Pritisla sa k nemu, ruky si zaborila do jeho vlasov, jej srdce bylo ako na poplach a rozum mal nulovú šancu uspieť. Sasuke tiež nechápal prečo je tak milý a úprimný. Prišlo mu, že sa tona neho nepodobá, ale ak to bola jediná šanca ako konečne Sakuru získať len pre seba rozhodol sa to spraviť. Odtiahol sa od nej, aby doplnil zásoby kyslíka. "Sasuke.." Sakura sa na viac nezmohla a tak sa o neho iba oprela. Nechápala prečo takto reaguje na mladšieho Uchihu. "Sakura nesmieš pobozkať už nikoho iného, lebo inak ťa čaká trest" Povedal Sasuke zo sebavedomím úsmevom. Sakura sa na neho pozrela mierne zabijacím pohľadom. "Nerozkazuj mi" Povedala mu. "Teraz keď so mnou chodíš nesmieš" Sakura nadvyhla svoje ružové obočie. "Ale ja s tebou nechodím." "Tak počkaj.Saky budeš so mnou chodiť?" Sakura sa na neho pozrela a odtiahla sa od neho. V hlave sa jej premietli všetky spomienky. "Nie" Sasuke zostal zaskočený. "Čože?! Prečo?!" Takúto odpoveď nečakal. "Pretože si protivný a sebecký. A ublížil si mi!" Sakura sa od neho odtiahla. "Ako som ti ublížil?" Sasuke bol očividne zmätený. Sakura sa na neho pozrela. Ak to nevie tak nie je čo riešiť. Sakura mu nič nepovedala len sa otočilaa odišla. Už tu nemohla dlhšie byť. Bola zmätená. Stratila sa v svojich myšlienkach aj v svojich pocitoch. Dnešok už nedokázala vážne uvažovať a len čo došla domov vyzliekla sa a zapla net. Boli prihlásený Itachi,Dei a aj Ino:
Ino: Saky čo sa deje keď je Dei taký zdeptaný..
Sakura: Pobozkal ma..
Ino: Čo ťa? O.O
Sakura: Pobozkal
Ino: A čo ty na to?
Sakura: Zdrhla som
Ino: To vážne?!
Sakura: Áno
V tom Sakure blikli ďalšie dve správy:
Dei: Ahoj Saky je mi to veľmi lúto prosím odpusť mi
Itachi: Saky čo sa deje kam si zmyzla?

Sakura sa postavila a prešla k posteli. Pozrela sa na nočný stolík. Bola tam škatuľka. Sakura ju otvorila už zabudla čo tam bolo. Keď ju otvorila zarazila sa. Konárik Sakury a čierna stuha. Dal jej to Sasuke, teda poslal jej to po Itachim. Usmiala sa. "Sasuke.." Jeho meno vyšlo z jej pier samo od seba. Z hlboka sa nadýchla. Nevedela čo má robiť.

Prvé a posledné 16. časť

28. října 2013 v 18:50 | Zuzu |  Prvé a posledné
"Emily stála na balkóne. Presnejšie opierala sa o zábradlie vyrezávané z dubového dreva. Dubové drevo bola vzácnosť pretože všade kam sa len pozrela rástli Smreky. "Em.." Otočila hlavu a usmiala sa na Daniela. Nahol sa k nej a jemne ju pobozkal. Boli tu už tak dlho. Skoro dva týždne a chýbal len kúsok do ich svadby. Presne dva dni... A ona, ona si ešte stále nezvykla na dotyk jeho pier. Nebolo jej to nepríjemné, teda bozkával sa dobre a jej sa jeho bozky páčili no stále bolo niečo čo jej prekážalo, alebo čo ju rozptilovalo. "Ahoj.." Usmial sa. Páčil sa jej jeho úsmev bol tak jemne rozkošný a nevinný. No zdanie klame. Všakže Christopher?" Z tmavého kútu sa vynorila postava. Bol to upír a vyzeral nebezpečne. Pozrela som sa do kresla ku ktorému smeroval jeho pohľad. Sedel tam Chris a sledoval toho chlapa. "Ešte niečo?" Spýtal sa ironicky a jeho pohľad jeho pohľad ma desil. "Áno prisal sa k jej krku a napil sa jej krvi. Mám dojem, že sa jej to páčilo.. Nesmierne páčilo." Chris zaťal zuby a ja som ho iba nemo sledovala. "Mňa to nezaujíma" Povedal, ale videla som na ňom, že mu to prekáža. "Christopher" Ten chlap sa znovu ozval. "Počúvaj ma stačí jedno slovo a ja sa ich zbavím.." "Aron prestaň" Chris otočil hlavu na boka mala som pocit, že sa pozrel na mňa. Mierne vyvalil oči natiahol ruku a ja.. ja som sa zobudila. Triasla som sa od zimi a Daniel mi hľadel do očí. "Deje sa niečo Emily?" "Nie to je v poriadku." Povedala som a usmiala sa na neho. Musela som sa do toho úsmevu dotlačiť. "Si si istá?" "Úplne istá" Povedala som a dala mu jednu pusu, len na líco. Všimla som si, že sčervenal. V poslednej dobe sa mu ti stávalo. Vždy keď som ho videla bolo červený bála som sa či mu niečo nie je, ale on ma ubezpečil, že je v poriadku. Musela som mu veriť. "Mali by sme vstávať." Povedal a ja som sa na neho usmiala. "Mnee saa nechce" "Ale mali by sme.." Nestihol dopovedať pretože som ho umlčala bozkom. Pritisol si ma k sebe a prehĺbil bozk. Prstami som mu zašla do vlasov. Prešiel z mojich pier na krk a ja som si musela zahryznúť do pery pretože jeho zúbky preťali moju kožu. Sal moju krv a ja neviem prečo, ale milovala som to nič nebolo také dobré ako keď mi sal krv. "Amm.." Nedokázala som zo seba dostať nič iné. Rukou mi zašiel pod tričko a ja som mala dosť silné a asi aj správne tušenie kam to smeruje. Ozvalo sa klopanie na dvere a Daniel sa odo mňa odtiahol. Bol červený jak paprika a ja tiež. "Áno?" Spýtal sa a spoza dverí vykukol môj brat. "Dobré ráno ideme raňajkovať pripojíte sa?" Prikývla som. "To som rád o dve minútky vás čakáme vonku." Usmial sa a nechal nás. "Dve minútky sú kopec času" Usmiala som sa na Daniela. "Nie brácha bude naštvaný ak budeme meškať" Povzdychol si a prikývol. Vstala som a obliekla sa. Daniel tiež. Otvorili sme dvere a prešli drevenou chodbou dole mramorovými schodmi do sály vykladanej drahokanmi. Von dvermi do záhrady, ktorá niesla názov ružova záhrada. Skladala sa iba z ruží. Tiež tu bola modrá, fialová a čierna záhrada ešta aj srdcová, letecká, nočná, denná samozrejme letná zimná jarná jesenná atď. Prešli sme na koniec záhrady a usadili sme sa v altánku. "Sme v správnej záhrade?" Spýtal sa Daniel a na jehootázku odpovedala Karolína. "Áno ste" postavili sme sa a uklonili môj brat kráčal vedľa nej. Usmiala som sa pristalo im to spolu. Usadili sa a potom sme si sadli aj mi dvaja. Diskutovali sme keď mne zišla na um jedna otázka. "Kto je Aron?" Spýtala som sa okamžite avšetci zostali ticho. Dokonca aj môj brat zvážnel a mlčal. Po hodnej chvíli sa ozvala Karolína. "Drahá. Prečo sa ma to pýtaš?" Pozrela som sa na ňu a potom na Daniela. Nemôžem to predsa povedať pred ním. "No ja len... Niekde som to meno počula tak sa pýtam" Karolína sa usmiala, ale bola mierne nervózna čo bolo u nej veľmi zriedkavé takmer nevidené. "Drahá, Aron je jeden zo zatratených upírov. Je nebezpečný v podstate im velí. Jeho cieľom je ovládnuť náš svet.."Patrik sa usmial a prerušil svoju polovičku. "Ale vďaka pevnej a múdrej vláde Karolíny sa to ešte nestalo" Povedal zdvihol jej ruku, ktorú do teraz držal a jemne ju na ňu pobozkal. Videla som ako sčervenela. Po raňajkách sme sa vydali robiť kto čo chcel. Karolína s Patrikom mali prácu a Daniel musel vybaviť ešte nie aké veci a tak som zostala sama. Sledovala som telku, keď v tom zazvonil holofon. Zdvihla som ho a predo mnou sa začal onjavovať hologram osoby. "Em?!" Vyvalila som svoje oči. "Chris.." Šepla som a hľadela do jeho premietaných očí. Chvíľu sme na seba hľadeli keď si on zrazu odkašľal. "Volám jej výsosti, aby som jej podal správu o situácii" Už to chcel vypnúť keď som ho zastavila. "Čo máš s Aronom?" Pozrel na mňa mierne prekvapene. "Ako o ňom vieš?" "Videla som vás" "Ako?" Všetko som mu vysvetlila. "Do toho ťa nič" Povedal a zrušil hovor. Zvalila som sa do kresla a zavrela oči. Zaspala som. Znova som sa ocitla v Chrisovej kancelárii. Driemal v kresle a potom sa stalo niečo čudné. Zjavil sa na stole. Bol niečo ako duch. Pozrel sa na mňa. "Em.." "Vidíš ma?" Spýtala som sa šokovane. Neodpovedal mi a pristúpil ku mne. Sladko ma pobozkal. Nedokázala som sa brániť bol príliš silný. Najčudnejšie bolo, že to bolo príliš reálne. Cítila som jeho ruky na svojom chrbte. "Chris" Šepla som keď sa jazykom prebojoval do mojich úst. Nedokázala som sa ubrániť. Nemohla som mu odolať. Nechcela som. Odtiahol sa odo mňa. "Emily neber si ho. Vieš, že ťa milujem" Pozrela som sa na neho. Jazykom som prešla pojeho krku. On tak dobre voňal. Opatrne som sa mu zahryzla do krku. Jeho krv bola vynikajúca v živote som nič tak dobré nepila. Nedokázala som prestaň. Jeho krv chcela som aby vedel ako chutí. Dala som si jej trochu do úst a potom ho pobozkala. "Mňam" Povedal. "Ja viem, chutíš dobre" "Nie to tvoje pery" Usmial sa na mňa a ja som sa na chvíľu spamätala. "Chris ja sa budem vydávať" Oznámila som mu. "Ja viem" "Nesmieme toto robiť aj keď je to len sen" "Ja viem" Pozrela som sa mu do očí. "Takže chápeš, že toto sa nesmie diať." Prikývol a natisol sa na mňa. "Ale chýbaš mi. Na chvíľu si sa tu zjavila a potom si ma podrazila a opustila." Pohladila som ho po líci. "Ktorého znáš lúbiš Em?" "Em.. Em.. Em.." Otvorila som oči, ktoré si hneď všimli Daniela stojaceho nado mnou. "Nemohol som ťa zobudiť" Usmial sa na mňa. "Dnes večer ti budem musieť dať pokoj aby si nespala kde tu" Usmial sa a jemne ma pobozkal.

Vampire a čarodejnica! 33.Kapitola

25. října 2013 v 19:56 | Ivka |  Vampír a Čarodejnica
tak a pokráčko :) ....

Ako som sa prebudila ...bola som vo svojom pokoji .....otočila som sa na lavú stranu a zbadala Džaca. "Ech. Díki za záchranu Džako." Usmiala som sa naňho v zďakov v tvári. "To nič nie je, veď je to moja povinnosť ťa chrániť." Opätoval mi úsmev a pobozkal ma na ruku. "He? To hej ale až po svadbe je to oficko čo?....Zamyslela som sa nad tým čo som povedala......takže do vtedy som slobodná." Džaco sa na mňa uškrnul a dal si moju ruku pri líce. "Em nechcem ťa strašiť, ale naša svadba sa už dohodla....prestala som dýchať....bude za mesiac, takže ..." Vytrhla som mu svoju ruku a otočila sa na druhú stranu aby nevidel moju zdesenú tvár. Ale to čo som potom uvidela ešte moju tvár zdesilo viacej! Ako som sa otočila na pravú stranu zbadala sa Georga s vážne kamennou tvárou! *A sakra!* Rýchlo som sa spamätala a vyskočila s postele s tým že musím na záchod.
....
GEOGROV POHĽAD
Ako som tak sedel pri Emilli a čakal po kedy sa zobudí tak sa ma Džacomo pítal či som mal s Emilli nejaký vážny vzťah- chcel som mu to aj všetko povedať ale v dobe keď som váhal sa Emilli prebudila a otočila sa na stranu kde sedel Džacomo. (Ja som bol na jednej strane a on zas na druhej.) Emilli mu hneď poďakovala za záchranu, ale to čo nasledovalo po tom ma úplne zdrvilo! - Hovorili o svadbe! A že sa budú vydávať už o mesiac! - Bol som úplne zlomený, moje mŕtve srdce znova umrelo a moja myseľ nevedela nájsť nič čo by ma rozveselilo. I keď som všetko stratil nedal som to na sebe dať poznať i keď ma prekvapilo ako sa Emilli od Džacoma odtrhla keď povedal čas svadby....otočila sa ku mne zo zdeseným výrazom a ako ma zbadala tak úplne zbledla. Nechápal som to. Chce sa za neho vydať a či nie?! Chce ešte vôbec mňa ?! ...Mal som kopu otázok hneď ako som zbadal jej tvár. "Musím na WC!" Skríkla pričom sa mi pozrela do oči pred tým ako zmizla v dverách. ....V izbe som zostal len ja a Džacomo. "Emmm...takže vy sa budete brať?" Ani neviem ako som to vyhŕkol! ...Džacomo sa zadíval na zem. "Ano, v skratke áno, ale ...ale neviem či som ten pravý." "Ako to myslíš?!" "Vieš Emilli bola prinútená si ma vziať, pretože som z jedných hlavných rodín nášho klanu...no a je to tradícia, no skôr pravidlo k tomu aby sa zvýšila sila danej rodiny....odmlčal sa ....niečo ako vaša svadba s čarodejkou pre väčšie postavenie." "Ach! ...hej chápem ....chápem..." Takže ona s tým nemusela súhlasiť, takže je možnosť že prišla za mnou aby sa ku mne vrátila, Pfff kdeže veď odo mňa utiekla! To sa nemôže stať ani vo sne! Ako som tak rozmýšľal ani som si nevšimol, že Džaco odišiel z izby. Chcel som ho napodobiť, ale zbadal som niečo čo sa mi nezdalo. Podišiel som k emillinmu stolu, kde som zahliadol kresby, boli to náčrty môjho sídla, zahrady i s altánkom, ja ako hrám na klavír .... bolo toho viacej i keď to vypadalo ako machlanice tak som rozpoznal všetko! ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!!!
....
SPÄŤ U EMILLI
Ako som im tak zdrhla do kúpeľne tak som si sadla na poklop záchoda....začala som rozmýšľať, nie o tom čo povedal Džaco ale o tom že to počul Georg!!! Nevedela som si predstaviť ako sa cíti v nútri a či vôbec ku mne ešte voľačo cíti, pretože i Erge sa mohla zmýliť....začala som premýšľať o tom kde je Erge, lebo ak ma pamäť nešali tak by mala byť niekde tu! Zdvihla som sa a šla hneď prehliadať dom pričom som vinechala svoju izbu z pocitom, že sú ešte oby dvaja tam a nie nikde inde!

Vampire a čarodejnica! 32.Kapitola

22. října 2013 v 19:07 | Ivka |  Vampír a Čarodejnica
tak a vážne! po dlhej dobe pokračko ....bože vážne sa ospravedlnujem ale nejak sa mu nechce písať :/ ale nebojde raz budem mať písaciu máiu a všetko doženiem :) -potimizmus :D .... pravej pekné čítanie :) ....

Ako som tak upadla do bezvedomia pocítila som ako keby ma niekto s tej diery vytiahol a zvodil si ma na ruky pričom som nou niekam kráčal...po nejakej dobe som pocítila ako ma položil na niečo mäkke ako postel- a aj to bola postel. Keď som sa zobudila bola som vo svojej starej izbe v Georgovom zámku a vedľa mna bola tá osoba, ktorá ma zachránila. "Au moje telo! Všetko ma bolíiiii..." Povedala som si len tak pre seba, keď som ešte nemala ponatia, že mi niekto odpovie. "No šak sa čuduj aj s čoho... takto sa vyšťaviť! ...Ešte že som prišiel za tebou." Zdesene som sa pozrela na stranu s kade vychádzal povedomý hlas- i keď som už dávno mala predctavu kto to je. Poškrabala som sa na hlave. "Aaaa... Džako čo tu robíš?" Spravila som na neho grimasu aby sa aspoň trochu upokojil ale nepomohlo to. Brrr mala som až zimomriavky z jeho žilky na čele."No tak čo tu robím, že! No tak ja som prišiel pomôcť svojej najkamoške a snúbenke! ...A ona mi povie čo tu robím!???" *Ajaj to vypadá zle!* "Prepáč Džaco ale ja som proste musela, neviem ako sa mám oddeliť od tohto sveta.... a zo zasnúbením...ja... ja asi ešte stále lúb- !ešte stále váham."*Sakra skoro som sa prehovorila! Bože len aby v tom neštúral! .....A ako je možne že ma dokázal nájsť? ..! Taktiež ovláda premiestňovacie kúzlo?!!!* "No dobre ale i tak by sme mali čo najskôr ísť domou objavila sa tu Lucertolaumana (Ludský jašter)....chvílku sa odmlčal a začal si mrmlať.... i keď je zvláštne že ešte existuje mali byť predca všetci zahubený pri podlednej bitke EX- ..." "Čože nemala by existovať?! Džaco vysvetlíš mi to." "No vieš Em , ešte predtým ako sa stvoril človek tak tu žili pred nami prima che l'uomo - boli niečo ako ľudia a zver v jednom .....No ale ako sme sa zrodii mi ochotne nás privítali za ďalšiu evolúciu ale ako čas plinul náš rod už nechcel žiť pod jednou strechou s prima che l´uomo, pretože v nich videli chrizbu a tak sa všetký čarrodejské kmeňe nážho rodu spolčili proti nim a celkkovo ich vyhladili počas poslednej bitvy EXTÓRIO , ale ako sa zdá niekto prežil ..."Ako to dopovedal tak sa divným vážnim pohľadom pozrel na dvere, ale ja som hneď vedela čo mám robiť. *Musím zachrániť Georga a Erge z jej rúk! Či pazúrov?! ...* Postavila som sa s postele no skôr vyskočila a hneď som upalovala dole do záhrady kde bol vytvorený oltár pre svadbu.... Keď som bole oproti oltáru tak som sa hneď zamerala na jednu osobu, bola to Ojo ! Bola aj s Georgom pri sebe oproti oltáru a Erge bola ako nejaký ich odávajúci -tak nejak to tam vypadalao. "Ojo ty jedna beštia!" Hneď som na ňu zhukla a poslala menšiu ohňovú gulu -bola som ešte oslabená. "Ach ty jedná! Prečo si nezdochla?!" Zavrčala na mňa pričom sa začala nejak meniť na niečo divné až sa zmenila úplne. Vypadala ako jašterica s kostnými výbežkami na chvoste a aj na rukách, taktiež dva mala na hlave, ako rohy. "Emili ...!" Skríkli na mňa naraz tri hlasy. Georg, Erge a Džaco, ktorý sa objavil za mnou. Ja som sa hneď otočila na Džaka. "Čo tu robíš?" "Bože zas taká divná otázka! No, čo asi pomáham ty!" *Bože je fakt milý a ten jeho pohľad XD ja s toho nemôžem ...!!!! No tak Emilli späť do reality !!! * Otočila som sa k Ojo, ktorá na mňa znova zavrčala. "Posledný súboj?!" Spýtala som sa jej ironicky. "Agggr! Ty jedná mála! Pomstím sa za všetko čo ste nám napáchali !! ...AAAA" Začala po mne hádzať nejaký sliz s papule, uhýbala som jej a snažila sa po nej hodiť ohnivú guľu.... Ako som sa ja bila s Ojo ,tak Džako odviedol Erge aj Georga niekam preč pomocou premiestňovacieho kúzla. V tom momente ako zmizli sa mi odľahlo. *Super teraz môžem v klude rozmýšľať nad Ojo!....* Ako som tak rozmýšľala a uhýnala sa jej útokom pocítila som ako sa my vracia sila a v tom momente som hneď vedela ako ju nadobro zničiť! "Esfera celestial apareció en mis manos déjame destruir lo que se interponga en tu camino!!!(Nebeská guľa objav sa v mojich rukách nech zničíš to čo mi stoji v ceste!!!)" Zakričala som formulku pre najsilnejšie kúzlo, ktoré dokážem - bolo to kúzlo s Džacovej školy. Ale k veci ako som povedala zaklínadlo ukázala sa v mojej ruke bielo- žltá hmota , ktorú som potom poslala preste na Ojo. Tá len vypleštila svoje oči a skríkla od bolesti keď ju gula zasiahla a pomali pohltila. Ja som su odfúkla. Už už som cítila ako spadnem na zem od vysílenia, ale nestalo sa tak. Prišiel za mnou Džako a ešte pred tým ako som si ho dokázala všimnúť ma vyhodil do náručia a pomocou kúzla na premiestnol do našeho spoločného domu, kde bol taktiež Georg s Erge....*No budem mať ćo vysvetlovať./ To jediné som si pomyslela pred tým ako som únavom zaspala v Džacovom náruči ....

Chýbaš mi :)

20. října 2013 v 18:04 | Zuzu |  Sakura Haruno rozkvéta..

Sakura bežala pomedzi ľudí ale po chvíli už nevládala. Unavene sa posadila na lavičku. Ignorujúc osobu sediacu vedľa nej. Deidara ju pobozkal. Nadýchla sa. Dei.. Môj milí zlatý, hodný KAMARÁT! On ma... Ja a on, mi sme sa... O ou Sakura upokoj sa! Nič sa nedeje! Všetko je v poriadku, nič sa nedeje. Teraz by som sa mala vrátiť a... a... Z myšlienok ich prebudil hlas. "Sakura?" Ružovláska zdvihla svoje smaragdové oči k osobe, ktorá ju oslovila. "Itachi?" "Saky, čo sa deje? A čo to máš na sebe?" Spýtal sa a premeral si jeho ružovlásku. Teda bývalú ružovlásku. Itachi prestaň na ňu zízať! Rozišli ste sa. Itachi sa v duchu snažil upokojiť. No Sakura ho mierne rozptyľovala. "Itachi.." Sakura si premerala svôjho ex. Jeho sladké pery, krásne uhlíkové vlasy a oči čo žiarili istým svetlom. Oblečené mal čierne vyšuchané rifle, modré tenisky s modrým tričkom a koženú bundu. Prichytila sa ako premýšľa nad tým či už niekoho má. Itachi sa na ňu pozeral mierne zarazene. "Čo sa ti stalo Saky?" Sakura nevedela či mu to má, alebo nemá povedať. Predsa len sa rozišli ale nevedela či sú kamaráti. Tupo hľadela na neho a v ňom to vyvolávalo rozpaky. Posadil sa k nej a otočil sa k nej, jednu nohu si vyložil na lavičku. "Saky dostanem to s teba čo sa stalo?" Sakura sa od neho odvrátila. "Sme predsa priatelia nie?" Spýtal sa s jemným úsmevom. Nevedel či tým chcel presvedčiť ju alebo seba. Obaja boli v obrovskom citovom rozpoložení. "Sakura pozri sa na mňa" Sakura sa na neho pozrela. "Sme priatelia tak to vyklop!" Toto nebol práve Itachiho slovník, ale nevedel ako ju donúti hovoriť. "Sakura hovor!" Sakura sa na neho pozrela a začala hovoriť pri čom sa jej triasla spodná pera. "Itachi, ja neviem ako ti to mám vysvetliť.... Vieš ja som bola vždy Deiova kamarátka, ale on ku mne asi cítil niečo iné a ja ja neviem čo mám robiť.." Itachi nadvihol jedno svoje čierne obočie. "Ako to myslíš?" Spýtal sa a v jeho čiernych očiach prebleskla zvedavosť. Zvedavosť o to čo sa stalo a starosť o to čo tá blondína urobila jeho ružovláske. "On... on ma pobozkal" Po týchto slovách nastala chvíľka ticha. Napätého ticha. Itachi sa pozrel na svoju ružovlásku a zaťal ruku v päsť až mu zbeleli hánky. Žialil. Nepáčila sa mu predstava, že sa jeho ružovlásky dotýka niekto iný, že niekto iný má právo dotknúť sa jej sladkých pier chutiacich po jahodách s cukrom. Pozrel sa na ňu. "Prečo to urobil?" Spýtal sa skvôr seba ako Sakury. Stále ju bral ako svoju. No unikol mu fakt, že ona už nie je jeho. "Itachi ja neviem čo mám robiť" Povedala a mierne zosmutnela. Predsa len Dei bol jej dlhoročný priateľ a teraz sa stalo toto. Nevedela či môže ich priateľstvo ďalej pokračovať. A potom sa pozrela na Itachiho. Ani pri ňom nevedela či môže pokračovať ich priateľstvo. Láska proste všetko kazí. Keby sa do nej nebol Itachi zaľúbil a ona by nezačala mať rovnaké pocity boli by ešte stále priatelia a teraz Dei. Láska všetko ničí a jej to bolo neskutočne ľúto. Jej pocity to všetko. Už nevládala. Všetko sa jej začalo rozpadať. Celý jej svet zlepený obojstaranou páskou sa teraz začal rozpadať a to všetko zapríčinené najväčím darom, ktorý bol ľudstvu dán. Láskou. Sakurin smútok v očiach bol pre Itachiho utrpením a preto si ju stiahol do svojho náručia. Objal ju. Nadýchol sa jej vône a usmial sa svojím neodolateľným úsmevom. Sakura tiež vdychovala jeho vônu. Chýbal jej jeho vôna všetko jej chýbalo. Možno bola sobecká. Ale nechcelo sa ho pustiť aj keď vedela, že musí. "Saky-chan.. Chýbaš mi" Zašepkal jej do vlasou. "Aj ti mne.." Povedala Sakura a potom zdvihla svoju hlávku aby sa na neho mohla pozrieť. "Ale mi dvaja.... Mi nemôžeme byť spolu" Povedala a usmiala sa pri čom jej z očí vytieklo pár kvapiek sĺz. Itachi nenávidel tie slová a nenávidel aj jej slzy. Najradšej by zabil každého kto ju donútil plakať. A bohužiaľ Itachi už vedel kto je za tým prečo sa s ním Sakura rozišla. Pátral a chcel to vedieť no to zistenie ho skoro zničilo. Keď Sakura otvorila svoje oči nahol sa k nej a prešiel svojim prstom po jej perách. Páčila sa mu, že ju pri tom jemne myklo a že zčervenela. Prekonal tých pár centimetrov čo ich delilo a spojil ich pery v bozk. "Itachi.." Šepla Sakura a mierne sa jej zahmlilo pred očami. Usmiala sa na neho. "Chýbaš mi... Ale mi dvaja" "Ja viem prečo.." Sakura sa na neho vyjavene pozrela. "No na tvoju smo,u nemám v pláne sa ťa zdať" Sakura si v tej chvíli prišla neistá všetkým a vtedy sa to stalo. Prišla jej záchrana, alebo by sa to dalo nazvať trest? Niekto ju vytiahol s Itachiho objatia tak rýchlo, že si nevšimla kto to bol a už ju aj tá osoba ťahala preč.

Denník sestier! 57.časť

15. října 2013 v 19:47 | Ivka |  Anavin denník
tak a pokačko :) ...


Pozrela som sa na miesto kde sme zničili Ichinoseho a Keila, nejak ma to nebolelo. Prudko som sa otočila a roztiahla krídla s jediným cielom a to predbehnúž Anazu! Lenže ako som ju tak dobehovalo niečo som započula. "Pomsta bude sladká!" Niekto na nás zakričal s fakt hrubím a eprijemným krvavým hlasom. "Počula si to?" Hneď som sa spýtala Anazu pričom som si ani nevšimla, že som ju skoro prevalcovala. "Nie zastala som zo srandy králikov... Jasné, že hej mali by sme ísť nájsť chalanov..."Hneď mi opetovala argument, ktorý som jej prikívla. "Zaveď nás za mojim bratom a chalanmi."Povedala hneď potom ako privolala živel ohňa aby nám pomohol nájsť ďalších členou našej skupiny. Vydali sme sa za plamienkom, ktorý nás zaviedol do najhlbších častý zámku. Boli to asi mučiarne, brrr až ma striaslo keď som si predstavila ako tu mučili ľudí a iné bytosty! "Hmm... Anavi nechceš oko?" Opýtala sa ma Anazu hneď ako predomňa strkla oko. "Bože choc s tím preč!" Hneď som na ňu skríkla. Bolo to hnusné a desivé. Po sekunde ticha sa začala rehotať a chvala bohu dala to oko preč zo slovami: "Bože ja už nemôžem. " Skrčila sa pričom si chytila bruhcho - haha moooc tipné. Ale samozrejme som ju nechela len tak sa rehotať na nejakej nepodctatnej veci, keď ide o Kinia, Michaela samozrejme o TRIBA! Tak som jej uštedrila menšiu po hlave aby sa sústredila na niećo iné.- zabralo to. "Máme prácu."Povedala som a podšla k plamienku, ktorý zastal pred jednymi dverami, hneď na to ale zmizol a podišla ku mne Anazu.Bože čo keď sa to chalanom nepodarilo a sú, suuu ...nemohla som na to ani pomysleť! Ale od všetkého ma odvnadila Anazu s vykopnutými dverami a aj Kiniovim krikom: "Anazu!" Ale to bolo jediné čo som zareagovala pretože moje srdce a oči hladali v tejto chvíli len jednu osobu."Tribo.." Potichučky som povedala jeho meno než som sa mu hodila okolo krku."Ach Anavi ani nevieš ako strašne si mi chýbala!... Už som si myslel, že umriem keď som nemohol vidieť tvoju tvár a tvoj úsme a ...a...""Pššť nemúsiš nič hovoriť lebo viem presne ako sa cítiš! ...Bože mala som takú depku, že sa ma všetci báli ...""Haha to ti neverím ...spravila som grimasu...bože ani nevieš ako veľmi ťa milujem!""A možno aj viem!" Ako som to povedala tak som ho vášnivo pobozkala. "Hai?" Započula som Anazu ako niečo odsúhlasi Michaelovi."Vypadla ti nie aká škatuľka."Odpovedal jej Michael. Ja aj Tribo sme sa hneď pozreli na zem a zbadalai sme tam čiernu škatulku obalenú mašlou."Tak že je to pravda ..." Pomrmlal si Tribo popod nos. "Kedže budeš vládcom... No vieš a si môj brat.. no a.... mohol by si.... No vieš ja a Kinio..." Začala nechápavo Anazu koktať a na koniec otvorila krabičku, kde sa nachádzal krásni čierny diaman -radí sa medzi najcenejšie drahokanmi vôbec! "Kedy?" Spýtal sa s úmevom na tvári Michael. Ale ona len mykla plecami a odpoveďou: "Neviem... Vyriešime to zajtra." On na to kývol a hneď zmenil tému. "Kde budeme vôbec spať?" "Kde príde."Odpovedala mu a potom sme šli oboznámiť ostatným čo sa deje na zámku atď... Ako sme to dovybavovali dali sme sa k spánku do jednej prepojenej izby. Teda ja som bola s Anazu a chalani spolu -dôvod bol ten, že musíme byť v ostrahe a nie v potešený!...Ako sme tak spali tak som mala úžasné happyendy vo snoch ale tie hneď skončili mojím predudeným kôli malému riestoru na posteli. "Čo tu robíš?" Zarazene som kukla na Anazu, ktorá bola vedľa mňa. "Je búrka."Povedala mierne potichu. "Tak choť za Kiniom." Ako som to povedala hladným hlasom tak som ju priateľsky zhodila s postele, niečo pomrmlala a stratila sa v prepojovacích dverách. Ja som si kludne ľahla i keď som dostala pocit ako keby ma chcel niekto zničiť z vnútra, ale ignorovala som to a upelešila som sa k spánku alev tom ..... "Kde je Kinio a Tribo?!"..zapištala Anazu z vedlajšej izby hneď som pálila za ňou i s otáskou čo sa deje. Lenže mi nič nepovedala a s desením pohľadom podišla k Michaelovi. Hneď som zbadala jeho vážne zranenia a tak som tiež k nemu podišla a poprosila živle o pomoc ale...ale bolo tu niečo zváštne ako keby mal on sám nejaký živel alebo nejakú bárieru -čo to je ? ...Rozmýšlala som skoro o všetkom: Prečo tú nie su Kinio a Tribko? Prečo je Michael v takomto hroznom stave? A prečo sme tomu nezábranili?...všetko sa mi množilo hlave a bolo toho až toľko že som proste musela na niečom vypnúť! "Michael čo s stalo?" Zachytila som ako sa ho Anazu zdesene pýta čo sa stalo. Premiestnila ho na posteľ a ja som si knemu hneď kvôkla ale Anazu stále chcela počuť dej tejto hrôzy. "Nemala by si ho nútiť hovoriť Anazu." Napomenula som ju ale ona nie! -vedela som ako sa cíti ale rizkovať Michaelov život?! "Prišli upíry. Bolo ich kopu....... všetci patrili k kráľovi........ prepadli nás v spánku ..........bránili sme sa ...........ja som mal nie akú zvláštnu ochranu.......... ich dvoch nemali také štastie...... uniesli ich...." Ako to povedal dala som si jedno a dve dohromady. Kráľ Ren-sama začal svoju pomstu a Michael je náš genetický brat, ktorý má v sebe tiež živle , ale iné pretože tetovanie- znak ktorý som mu zbadala na boku bol iný ako náš ale i tak sa s pólky podobal na našu ružu vplameňoch. "Ono ho chránili živli." Oznámila som Anazu, ktorá sa hneď naňho kukla. "Má nie akú časť z ich sili...." Šepla, no podla výrazu tvare usudzujem že objavila jeho znamenie. "Ktorý?" Spýtala sa mna hneď ako všetko spracovala. "Myslím, že to nebude ani jeden z našich. Myslím že to bude duch, alebo možno zem..." Nevedela som vśetko presne, ale ako vidno môžeme ďakovať jeho živlam že je ešte nažive......Ako nám Michael povedal to čo sme chceli nechali sme ho spať aby nabral energiu na náš protiútok! JA an Anazu sme si sadli na postele svojich milovaných, pričom som si spomenula na jej prsteň."Anazu..""Hmmm?""Vieš ....em ...gratulujem k zasnúbeniu....a prajeem si aby si bola s Kiniom štastná po celý čas ....""No áno, áno ja viem Anavi...." Podišla ku mne a objala ma."Ďakujem sestrička." Ako to povedala tak sa odomňa odlepila a:"Tak čo aký máš plán k prepadnutiu toho starého dedka?!""E, Anazu i keď je niekoľko storočí stary stale vypadá na 25-30 ročného mládenca...""To je jedno! Chcem mu jedine nakopať zadok za to čo spravil našim chlapom!" Bože stále je tak vybušná! Ešte že ja krotím svoje pociti lebo inak by sme sa ani nepohli dalej!"Dobre sestricka ide sa vymýšlať plán ako zvrhneme poslednú hlavu Habsburgových! Súhlas?""HAI!" Ako mi s´to odsúhlasila tak si čupla vedľa ma a začali sme pikať plán na náš protiúder a na zvhnutie poslednej hlavy, ktorá nám spojí v ceste k peknému životu!

Denník sestier! 56. časť

13. října 2013 v 18:29 | Zuzu |  Anazuin denník
Zabila som Ichiho. Fuuf no ty vole to je už príliš. Em ešte sem nikdy v živote nikoho nezabila. No hovorí sa všechno je raz poprvní. No, ale akože nevadí. No huž s mojich myšlienok do deja. Moje zmysli zachytili nie aký pohyb keď som bežala dnu do zámku. Otočila som sa a v tom sa ozvalo: "Pomsta bude sladká" Prudko som zastala a Anavi do mňa vrazila. "Počula si to?" Spýtala sa. "Nie zastala som zo srandy králikov... Jasné, že hej mali by sme ísť nájsť chalanov.." Prikývla a ja som privolala oheň. "Zaveď nás za mojim bratom a chalanmi" Bežali sme dole. Nachádzali sa tam mučiarne. Teda myslím, zaschnutá krv, mučiace nástroje a tak. Môj živel nás zaviedol až do najtmavšieho kúta mučiarní. Na niečo som stupila ozvalo sa mierne puknutie a žblnknutie. Pozrela som sa dole a dvihla tu vec. "Hmm... Anavi nechceš oko?" Zamávala som jej ním pred očami so smiechom. "Bože choc s tím preč" Skríkla. Kukla som jej do hlavy normálne sa toho bála. Dostala som záchvat smiechu. "Bože ja už nemôžem" Povedala som. Držala som sa za brucho normálne ma to bolelo. Anavi mi dala po hlave. Slabú ranu, nebolela a ani nemala chcela len upútať moju pozornosť. "Máme prácu" Pozrela som sa na ňu a utrela som si slzy. Ja s toho nemôžem! To je tak strašne smiešne. No nič už som pokojná. Prevrátila som oči a odvolala plamienok, ktorý stál pred dverami. Anavi sa triasli ruky. Prevrátila som oči a vykopla dvere. "Anazu!" Skríkol Kinio hneď ako sme sa dostali do nie akej celi. Všetci tam boli knokautovaný a chalani stáli tesne pred dverami. "Skoro si nám nimi vrazila" Poškrabala som sa vzadu na hlave. "Chybička sa vloudila." Kinio sa usmial a objal ma. "Nič ti nie je?" Starostlivo sa na mňa pozrel. Nechápala som prečo sa stará o mňa a nie o Triba, ale keď som sa na neho pozrela pochopila som, že mu nič nie je. Objímal Anavi. Pozrela som sa na Michaela. Musel si pripadať ako tretie koleso na voze. Vymanila som sa z Kiniovho objatia a hodila sa okolo krku Mišovi. "Si v poriadku?" Spýtala som ho a on mi rozstrapatil vlasy. "Hej v pohode... Em Anazu?" "Hai?" Usmial sa na mňa. "Vypadla ti nie aká škatuľka" Pozrela som sa na zem. Ach bola to škatuľka, ktorú mi dal Kinio. Usmiala som sa na neho a zdvihla ju. "Em Michael?" "Hai?" Usmiala som sa na Kinia. "Kedže budeš vládcom... No vieš a si môj brat.. no a.... mohol by si.... No vieš ja a Kinio..." Nevedela som ako mu to mám povedať a tak som otvorila tu škatuľku. "Kedy?" Spýtal sa a ja som mikla plecami. "Neviem... Vyriešime to zajtra." "Kde budeme vôbec spať?" Spýtal sa ma a ja som sa usmiala. "Kde príde" Oboznámili sme služobníctvo a všetkých ľudí čo žili na zámku s miernymi zmenami. Zajtra to máme v pláne oznámiť národu. Nakoniec sme si vybrali izby a pekne sme si lahli. Ja s Anavi v jednej izbe a moja láska, Tribo a Michael v druhej. Chalani sami a babi same no mali sme izbu spojenu dverami.
****

V noci som sa precítila na hrozné rany. Bola búrka. Nie, že by som sa bála. Ja som sa strašne bála. Vyšla som s postele a vopchala sa do Anavinej. Po chvíli vstala. "Čo tu robíš?" "Je búrka" "Tak choť za Kiniom" Povedala a zhodila ma z postele. Zamračila som sa. "Kiniom.." Zrazu ma prepadlo zlé tušenie. Pozrela som sa na Anavi. Zostalo mi nepríjemné teplo keď som si všimla ako sa tvári. Rýchla som otvorila dvere a skoro som skolabovala keď som to zbadala. Michael ležal na zemi a mal nepekné rany. Bol dobytí a celí zničený. Pozrela som sa po izbe. "Kde je Kinio a Tribo?!" Zapišťala som. Konečne to malo mať happy end! Kde do prdele je?! "Anazu čo sa deje?" Spýtala sa Anavi, ktorá vošla do izby. Ja som nevedela čo mám robiť, ale môj rozum sa rozhodol pracovať a tak som sa rýchlo premiestnila k Michaelovi. Krvácal, bol celý doránaný a... cítila som z neho prítomnosť živlov. "Vzduch oheň pomôžte mu" Anavi spravila to isté čo ja len zo svojimi živlami. Usmiala som sa keď som zbadala, že otvára oči. "Michael čo s stalo?" Povedala som a s pomocou vzduchu ho preniesla na posteľ. Anavi si k nemu kľakla no ja som musela zostať stáť a udržovať vzduch pri ňom aby mu viedol kyslík do pľúc a on mohol dýchať. "Nemala by si ho nútiť hovoriť Anazu" Sestrička ma zahriakla no ja som nemohla inak. "Prišli upíry. Bolo ich kopu....... všetci patrili k kráľovi........ prepadli nás v spánku ..........bránili sme sa ...........ja som mal nie akú zvláštnu ochranu.......... ich dvoch nemali také štastie...... uniesli ich" Pri poslednej vete mi preskočilo srdce no potom som sa pozrela na Anavi. "Ono ho chránili živli" Usúdila a ja som sa na neho pozrela. "Má nie akú časť z ich sili" Šepla som a potom som si všimla zvláštne znamenie na jeho boku. Nebolo to naše tetovanie nie úplne bolo to niečo čo pripomínalo mierne plamene ale také oblé a potom mi došlo, že to nie je jeden z našich živlov. On má v sebe nie aký podmet pre živly. Pozrela som sa na Anavi. "Ktorý?" Spýtala som sa. "Myslím, že to nebude ani jeden z našich. Myslím že to bude duch, alebo možno zem" Pozrela som sa na Michaela zachránila ho jeho minulosť jeho gény.

6.Ako to skončí? 1/2

10. října 2013 v 19:47 | Ivka |  Kam až pôjdem? - Príbeh kocúrika Spera
Tak a pokráčko :) ...nwm ale lúbisami to 1/2 a tak :d nooo tak sa potom nečudujte že to všetko bude takto rozdelene :) :) :) ..prajem pekné čítanie a diki za porozumenie :)...


Ako sme sa tak pozerali na tých dvoch tak som zahliadol Kyjoshiho ako mu niečo voňavého spadlo na zem, samozrejme som hneď vˇyštartoval k vôny ale Umeko ma predbehla. Ale ja sa tak lahno nezdávam! Začal som sa Kyjosimu opbtierať okolo novy a jemne som priadkal, no a nemusím hovoriť čo sa ďalej stalo ale poviem :D Pozrel sa na mňa a milo sa usmial a hodil mi kúsok mäska, ktoré malo ísť do jeho jedla. "Mňau!" Vynikajúce! Oznámil som Kyjoshimu po zjedený mäska. No ale toto nemohla preglgnúť Umeko a tak spravila to isté čo ja a dostala tiež ďalší kúsok. Ale ako hovorím ja sa nevzdávam a znova som ho popzrosil o mäsko. Neviem ani kolkokrát sme sa takto vyymenili s Umeko, ale viem kedy sme skončili a to vtedy keď mu došlo všetko mäsko. Ale to nie je to najlepšie. Keď sa Iri obrátila ku Kyjoshikovi aby jej podal tácku s mäsom do omeleti tak sa Kyjoshi pozrel na nás dvoch a potom ho následovala aj Iri. "No teda, že sa nehambíte! ...spravili sme na ňu smutné očká, povzdychla si.....No dobre keď sa tak tvárite nemôžem nič spraviť ...pozrela sa na Kyjoshiho....budeme bezmäsovitý." Ako to povedala uškrnula sa a Kyjoshi,noo proste vybuchol od smiehu. Iri sa tak tak udtŕžala aby mohla všetko dokončiť, no a keď omeletu dala preč s horúceho šporáku začala sa tiež smiať ostošeť a ja i s Umeko sme sa na ničh kukali ako keby spadli s dubu pričom sme rovnobežne mykali hlavami do ľavej a prevej strani- pozerali sme sa na nich s iného pohľadu, ale nezabralo to stále vypadali divne(smiešte a štastne zároveň). "Mnaaau ..mnaaaau" Ty dva....by sa k sebe hodili. Ako to povedala hneď som na ňu kukol ako na blázna -nevedel som o čom rozpráva :/ .... "Mňau?!" Čože?!....samozrejme som to nedal na javo ale ona mi to i tak vysvetlila. "Mnau?" Rozumieš? Opýtala sa ma keď mi to dovysvetlovala. "Mňau!" Jasan! Bol som celkom prekvapený keď mi povedala, že by Iri a Kyjoshi spolu trávili viacej času a že by spolu chodili atď. , ale ako som sa na nich pozrel videl som že si vážne rozumejú a že je Kyjoshi vážne štastný. "Mňau mňau ....mňaaaauuuu?" Sú zlatý ale.....nevymyslíme nejaký plán? Umeko sa prísme zahladela na podlahu a začala ju hypnotizovať. Hypnotizovala ju tak dho, že sa hrdličky stihli dosmiať a posadiť sa k večeri ktorú hneď aj jedli. "Mnauuu!" Mám to! Zamňaukala tak hlasno, že sa k nám oby dvaja otočili a nehápavo kukali, ale Umeko to hneď zahrala tak že sa somou hrá na preberanú- skrátene ide o to že je jeden dole a druhý hore a bojujú medzi sebou o vrchné miesto tým že sa hryzkáju alebo mňaučia, pre mačky a kocúrov je to normálna hra! JASNE?!! No ale k veci! Keď si nás prestalí všímať zvova sme šli do obývačky kde mi Umeko povedala jej "úžasný" plán. Pravdu povedať polku som nechápal, ale nápad že by sme sem hodili cez víkendy sa mi pačila, no kto by nechodil do tal luxusného domu s tak super člokekom a zveratkom? "Mňau!" Zamňaukal som na súhlas jej plánu a na znak toho, že sa ním budeme riadiť sme si ťapli labkami. Ako sme tak urobili tak knám prišli majtelia. Kyjoshi si zobral na ruky Umeko a sadol si sňou na gauč zo slovami: " Iri nemôžeš tu ešte chvíľku ostať? Zajta i tak není škola kvôli tomu, že idú meniť kotol..." "No to je pravda...zohla sa a zdvihla ma na ruky...ale neviem či je to dobrý nápad, pretože musím dokončiť rozvrch na školský výlet...." "??? ...No...em tak ti pomôžem!" Iri sa na neho nechápavo a prekvapene pozrela. "Em neber to zle Kyjoshi ale nikdy pred tím som ťa nevidela tak ochotného...pozrela sa na neho s výraznym pohľadom....čo sa s tebou deje?!" Kyjoshi vôbec nevedel ako má reagovať, sklonil hlavu a začal Umeko hladiť po vrchnej časti hlavy a za uškami- juuu závidíiiiim ...Ale po pár sekundách začal rozprávať: "No vieš ...em neviem to presne vysvetliť...ale vždy si pre mňa pripadala ako divný človek i keď sme boli v rovnakej triede...mno pravda boli sme v iným kolektívoch ale aj tak si mi oripadala ako .....no nie ako baba..." Ako to povedala tak bolo vidno, že sa Iri urazila- dôzak bola žilka na čele! "....ale neber toto ako urážku, lebo ak by si to tak brala tak by si sa so mnou už asi nerozprávala, no a to úprimne nechcem ..." Prestal s vyprávaním, asi čakal na Irinu odpoveď, ale ta sa mierne nadýchla a vydýchla pričom jej zmysla vyvretá žilka s čela. "A prečo sa so mnou chceš rozprávať? Nidky pred tám si to nechcel tak prečo teraz?!" Kyjoshi sa uprel do jej očí. " Lebo cítim, že mám s tebou veľa spoločného! I keď teraz neviem presne čo ale viem že mám..." "Ale ako si si tým istý ...???" "No napríklad si prvé dievča, ktore ma mazlíčka kocúra. Vidíš toto máme spoločné!" S iskrami v očiach sa pozrel na mňa a potom na Iri. "Nooo ale ...ach! Dobre! Ale iba dnes i to stým, že keď sa budem nudiť a zistím že spolu nemame nič spoločné tak pojdem domov! Dobre?" "Jasne!... štastne prikývol....no tak čo si kuknúť TV?...Prikývla....tak dobre tak si poď ku mne sadnúť aby si dobre videla na telku." Iri ho poslúchla a sadla si na gauč. Pričom som ja a Umeko šli medzi nich do malej skulinky -zbožnujeme úzke priestory, je to pocit ako keby sme boli v bezpeči a tak sme si spokojne priadkali pričom si Iri s Kyjoshim pozerali náhodný film v TV.

Yuki Uchiha 15.časť

8. října 2013 v 18:41 | Zuzu |  Yuki Uchiha
Rozdelili sme sa a náš tým sa vydal k veži. Už sme boli skoro namieste keď sa za nami ozvalo. "Hej! Stojte!" Otočila som sa, ale to som nemala robiť, dostala som totiž to ranu do hlavy. Moje ružové vlasy sa zmiešali s krvou. Neviem kedy, ale hneď ako som sa zobudila som zistila, že som zviazaná a moja čakra bola tak trochu zablokovaná. Bola som zviazaná špagátom, ktorý niekto utiahol tajk pevne, že sa mi dral až do mäsa. "Auu.." Zaskučala som keď som pohla rukami. On sa mi totiž to aj predral do mäsa. V ruke som mala zarezaný špagát no super! Zrazu ma niekto schmatol za vlasy a prudko ma za ne potiahol do zadu. V mojom krku to len tak puklo. Pozrela som sa do očí človeka čo to urobil. Fialové oči s jemným odtieňom zelienkastej. "Ah ty si to Uchihovie dieťa?" Spýtal sa ma ten chalan a premeral si ma, pri čom mi ešte stále zvieral vlasy. "A smiem vedieť s kým mám tu česť" "Kenshin" Odpovedal mi na moju otázku. "Čo chceš?" Spýtala som sa zatiaľ čo sa hral s mojimi vlasmi. "Rúžovka..." Nahol sa ku mne a zhlboka sa nadýchol. "Nejde mi o teba... Ani o nikoho z vás" Povedal a ukázal na mojich priateľov. "Tak o čo?" Kenshin sa zasmial. "Chcem prerušiť chuninskú skúšku.. a čo bude lepšie ako zabiť jeden s týmov?" Jeho smiech sa mi ozýval v ušiach bolo to ako zvonko hra. Len toto bolo stále dookola. "Prečo?" Zavrčala som a pozorovala ho. "No vieš.... Nepotrebujem ďalších, ktorý by proti mne bojovali" Prebodla som ho pohľadom. Bolo to ešte decko. Mohol byť o niečo starší odo mňa. "Prečo by mali proti tebe bojovať" Usmial sa na mňa. Vyhrnul si rukáv a ukázal mi nie aké znamenie. Bola to špirála prepletená tŕnmi a jednou kvetinou. "Čo to je?" Zasmial sa. "Moja malá toto je prekliate znamenie" Pozrela som sa na neho a potom na jeho znamenie. "Prekliate znamenie?" Usmial sa na mňa. "Áno toto znamenie znamená, že som človek, ktorý má v sebe dve bytosti." Pozrela som sa na neho. "Kto je tá druhá?" Rozrehotal sa. "Nie je jedna. Je ich mnohou. Je tam Houzuki, ktorý spotupracoval s tvojím otcom. Je tam zlá stránka každého zlého človeka. Ale je tam najmä Orochimaru" To meno mi bolo povedomé. "Ten je mŕtvy" Vyhŕkla som keď mi došlo o koho sa jedná. V našej rodine bola táto téma v pase. "Nie tak úplne žije vo mne" Usmial sa a jeho oči... sa zmenili. Na žlté hadie... Mohol byť predsa len...? Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach. "Ty si vážne..?" Usmial sa na mňa. Zrazu sa pri ňom zjavil had. Nevedela som ako ho privolal a vedieť som to ani nechcela. "Áno..." Povedal zatiaľ čo sa mi ten had obmotával okolo nôh. Bol slizský ajeho dotyk bol maximálne nepríjemný. "Počkaj!" Vykríkla som keď som zbadala, že podobný had sa obvíja okolo Hirovho krku. "Neexistuje niečo čo by som mohla spraviť, aby som ich zachránila?" Uprela som na neho svoje smaragdové oči a snažila som sa dostať sa mu do hlavy. "Noo... pochybujem, že si to zvládla.." Povedal a poškriabal sa v bledých vlasoch. "Ja zvládnem všetko!" Povedala som a pozrela sa na Hira. Bol v bezvedomí, ale modrela mu tvár. "No jediné čo potrebujem je, aby som mal po mojej smrti komu odovzdať duše. Potrebujem potomka, ale každá moja..." Pozastavil sa akoby rozmýšľal nad vhodným slovom. "každá moja partnerka sa nedožila po tom dlhšie ako desať minút." Pozrela som sa na neho. Mala som strach k tomu sa priznávam. Ale nemala som na výber. "Čo by som mala spraviť?" Uškrnul sa. "Poroď mi syna.." Vyvalila som oči. "Ako?" Zasmial sa. "Vezmem si ťa zo sebou. A ak to prežiješ splodíme syna. Porodíš a potom môžeš robiť čo chceš" Zbledla som, mala som farbu steny. "Ale dovol mi najskôr dokončiť skúšky." "Máš sedemnásť nemusí mať.." Prerušila som ho. "Neexistuje nik okrem mňa kto by to mohol byť. Mám Uchihovskú silu a maminu silu. Som ideálny kandidát." Povedala som vážne. Chvíľu nad tím uvažoval a nakoniec prikývol. "Dobre, ale prídem si po teba" Z diabolským smiechom zmyzol a s ním aj jeho hady. Dobehla som rýchlo k Hirovi a Tery. Rozviazala som ich a prebudila. "Musíme sa rýchlo dostať k veži" Povedal Hiro a ja som nemo prikývla. Bola som rada, že prežil, bola som šťastná, že to prežije, ale.... bolo tu to ale, už ho asi neuvidím. Ak to prežijem nebudem sa mu môcť ukázať na vlasy a ak nie tak zomriem. Nadýchla som sa a usmiala som sa. Pomohla som Tery vstať a spolu sme sa vydali k veži. Ach kiežby som nevedela čo ma čaká. "Sme chunini" Usmial sa Hiro keď sme vkročili na prah. "Ešte nie.." Usmiala som sa koby nič nad Terynou poznámkou.

Padlý anjel

8. října 2013 v 18:13 | Zuzu |  Ostatné
Písané na rýchlo, ale snáť sa bude lúbiť :D

Alex tak znelo meno posledného s padlých anjelov. Aj keď si vybral jednu zo strán nebolo mu umožnené, aby sa k nej pridal. Jeho nerozhodnosť bola príťažou aj pre Satana. Keď si pri páde zvolil stranu, stalo sa niečo čo nik nečakal. Satan ho odmietol a naznačil mu, že ho nechce vidieť a pretože si Alex zvolil nemohol sa pridať k Nemu. A tak uviazol niekde v strede. Nemohol si zvoliť stranu kým si všetko nerozmyslí. Bol vyhostený z nebies a donútení zostať na zemi. Nebol však sám s ním vyhostili aj anjelov čo sa nerozhodli, nebolo ich veľa, iba dvanásť. A tak dvanásť anjelov založilo rád padlých a viedol ich Alex. Po dvoch storočiach sa traja rozhodli zvoliť si jednu zo strán. A tak zostalo deväť padlých. Dali si za úlohu, že budú neutrálnou stranou.

Alex sedel na stoličke a pozoroval nástennú maľbu. Boli na nej vyobrazený démoni a boží anjeli. Nenávidel túto maľbu. Pripomínala mu jeho zlyhanie pri páde. "Už zase sleduješ tú... maľbu?" Kelly chodila potichu ako duch. Krídla mala rozprestreté. Boli široké a honosné. Konce pier mala ružovo-fialové a žiarili istým svojským pokojom. "Tse, radšej mi už povedz ako sa ti darí s novou padlou?" "Volá sa Zoey a ide to pomaly je vidieť, že je - teda bola jednou s temných." Zoey bola jednou z temných, ale rozhodla sa pridať na neutrálnu stranu. Aspoň tak to povedala Alexovi keď ju prijal. "Ja jej aj tak neverím." "Ach a nebude to náhodou tým, že je s tem-" "Nie! Nehovor to. Je mi to jedno, len ju drž ďalej odo mňa." Kelly sa usmiala najnevinnejšie ako dokázala. "No vieš... ja som jej už lekciu dala a ostatný tiež jediný kto s ňou ešte nebol si ty." Alex zavrčal. "Prijal som ju a TÍM to pre mňa skončilo!!!" Kelly zmizol úsmev s tváre. "Je mi to veľmi ľúto, ale nemáš na výber! Niekto jej musí vysvetliť pravidlá! " Kelly ho chytila za ruku a ťahala ho do chodby. Zabočila do pravej strany. Zastala pri druhých dverách od nej. "Padaj dnu" Sotila Alexa dnu a ten nemal na výber. Vošiel dnu a v kúte izby uvidel sedieť Zoey. Krídla mala šedé a honosné. "Mám ťa naučiť pravidlá" Zoey zdvihla hlavu a pozrela sa Alexovi do očí. Zarazila sa. "Čo je?!" "Ja, ja len, že máš oči ako..." "Ako čo?!" "Ako Diabol..." Alex sa otočil. Vedel, že sa mu začali meniť oči a tušil aj na koho obraz, ale ani náhodou mu to nikto nepovedal až teraz. "Prvé pravidlo: Sme neutrálny a do ničoho nezasahujeme. Druhé pravidlo: Ja som tu šéf a predo mnou sa nehovorí o tvojom pánovi-" Zoey mu skočila do reči. "Bývali pán...." Alex zaťal zuby. "Neverím ti. Aj keď si sa k nám pridala." Zoey sa postavila a prešla k nemu. Stál jej otočený chrbtom. "Je mi úplne jedno čo si myslíš. Aj keď si tu šéf si arogantný hlupák! " Tak toto ho naštvalo ako si to mohla dovoliť?! "Ok. A ty si temná princezná, ktorú vykopli s hradu a tak sa uchýlila u deviatich hlupákov!" Zoey sa uškrnula. "Sám si to priznal si HLUPÁK!" Alex ju celou silou chytil za ruku. "Au! Pusti ma čo si myslíš, že čo robíš?!" Alex mlčal a otvoril dvere. Viedol ju chodbou a potom dole schodmi. "Kam ma to vedieš?" "Vraciam ťa tam kam patríš!" Zoey sa mu snažila vytrhnúť. "Ako to myslíš?! Ja nikam nejdem!" "Ale ideš!!" zavrčal a ťahal ju ďalej. "Pusť ma!!" Zoey sa mu vytrhla. Otočila sa a rozbehla sa preč. "Kam si myslíš, že ideš?!" Alex sa rozbehol za ňou a za chvíľu ju aj chytil. "Pusť ma! Pusť ma!" "NIE! Vrátiš sa do podsvetia a k nám sa už ani len nepriblížiš!" Zrazu niekto stiahol Alexa do zadu. Alex sa otočil a myslel, že niekoho prerazí. Zarazil sa keď pred sebou uvidel stáť Daniela. Bol jedným s padlých anjelov a niečo ako Alexova pravá ruka. Daniel bol vždy neutrálny a preto si ho Alex zvolil ako svojho poradcu. "Čo to do čerta robíš Alexander? Zbláznil si sa?!" Daniel mal vyrovnaný hlas ako vždy. Alex sa ovládal aby po ňom nezačal chrliť urážky. "Vyhadzujem ju! Nech sa vráti tam kam patrí!" Daniel si povzdychol. "Ale ona patrí sem" "NIE! To nepatrí! Nie je jednou z nás. Je zlá ona sa pridala na jednu stranu!" Daniel sa zatváril sklamano. "Ide tu o to, že je z .... tadiaľ." "Haló ja som tu!" Zoey skríkla pretože bola dosť naštvaná! Tak trochu ju ignorovali a to stála hneď vedľa nich. "Dlho tu už nebudeš" zavrčal Alex a schmatol ju za lakeť. "Alex pusť ju. Pridala sa k nám z vlastnej vôle a Tam sa už nechce vrátiť. Nemôžeš ju nútiť, aby sa Tam vrátila." "Ale ona je.... Tak to nie je fér!" Daniel si povzdychol. "Alex povedali sme že nezasahujeme a ty práve teraz zasahuješ. Keby si ju tam vrátil môžeš zmeniť prirodzený dej udalostí. Je mi ľúto, ale to ti nesmiem dovoliť. Ak zasiahneš nebudeme neutrálny a naša skupina sa pridá buď na jednu, alebo druhú stranu. S priateľov by sa mohli stať nepriatelia a to predsa nechceme, či áno?" Alex ju pustil. "Nie nechceme." "Moment. Ty si Daniel však?" Zoeyna otázka bola trochu od veci, ale Daniel na ňu odpovedal rovnako pokojným hlasom ako do teraz hovoril. "Áno ja som Daniel. A pomáham Alexovi riadiť našu skupinu." "Aha, ale vyzerá to, že máš oveľa viac rozumu ako tvoj kamarát. Si viac pokojný a vieš mu dohovoriť. Prečo to tu neriadiš ty?" Stalo sa niečo čo sa nestalo už pár desaťročí- Daniela niečo zaskočilo. "Ja- teda... Ja si myslím... Teda... Myslím si, že Alex je jeden z mála anjelov, ktorý by dokázali skrotiť toľkých "divých" anjelov a vychovať s nich slušné a racionálne tvory." V podstate to bola pravda. Padlí anjeli neboli zo začiatku taký aký sú teraz, boli divý a nesofistikovaný. Alex a jeho originálna povaha s nich urobili to čím sú teraz. "Tak to som zvedavá prečo neskrotil aj seba." Nebolo to povedané ako otázka. Skôr to pripomínalo výčitku. Alex sa chystal niečo povedať, ale Daniel ho predbehol. "Je vidieť, že Alexa ešte dobré nepoznáš, asi by bolo lepšie keby ste spolu trávili viac času. Čo ty na to Alexander?" "Nie ďakujem, myslím, že by bolo oveľa lepšie keby sme sa navzájom vyhýbali. Čo si o tom myslíš Zeny?" Zoey sa zamračila. "Po a, Nevolám sa Zeny, ale ZOEY! A po b, s tebou súhlasím Aleš. A po c, Daniel myslím, že si to nemyslel zle, ale asi by bolo lepšie keby si mi to všetko čo mi mal vysvetliť tuto Aleško vysvetlil ty." "VOLÁM SA ALEXANDER! NIE ALEŠANDER TY- " Daniel ho prerušil skôr ako by povedal niečo čo by mohlo Zoeynu mienku o ňom ešte zhoršiť. "No dobre ostatných už asi poznáš, či?" "Myslíš Kelly, Anabell, Ronalda, Lorena, Erika, Caroline a Dimitrijho?" "Presne tých. Takže mňa už poznáš a Alexa tiež. Myslím, že ťa tu ešte nikto nepreviedol, či sa snáď mýlim? " "Nie máš absolútnu pravdu." "Tak poď ukážem ti to tu. Inak Alexander, Erik a Loren ťa čakajú v obývačke." S týmito slovami Daniel zmizol a vzal zo sebou aj Zoey. Erik a Loren boli niečo ako ochrancovia ostatných, vojenská jednotka určená na boj proti nepriateľom. Aj keď boli neutrálny nepriateľov mali. Ľudia čo sa o nich dozvedeli, podaktorý anjeli a ako inak jedným s najväčších nepriateľov bol Diabol a jeho "vyvolený". A tak Erik a Loren keďže boli najsilnejší a najrýchlejší hodili sa na takúto prácu. Alex nechápal čo od neho potrebujú asi sa to týka tej novej. Ale o čo ide? Alex vošiel do izby s pár pohovkami a televíziou, ktorá slúžila ako obývačka. "Ach, konečne si tu." Zvolali Erik a Loren naraz. Boli ako dvojčatá aj keď Loren bol tmavovlasý a tmavou pokožkou a Erik ryšavý s priveľmi bledou pokožkou. Mali akosi spoločné myslenie čo sa im hodilo. Trávili spolu toľko času až sa im objavila zvláštna ktorou bola, ako to oni sami nazvali, spojená duša. "Čo potrebujete.." "Ta nová Zoey je veľmi...." Začal Erik ale to by to neboli oni keby to nedokončil Loren. "... dobrá v boji a tak sme sa chceli spýtať..." "či by sa nemohla pridať k nám?" dokončili naraz a čakali na Alexovu reakciu. "V žiadnom prípade." "Prečo?" "Neverím jej dostatočne na to aby som ju priradil k ochrancom." Caroline vošla do izby. "Alex ani ja jej neverím. Chalani pochopte ona nemôže byť s vami." Erik prevrátil oči. "Už zase..." "...si počúvala za dverami?" Caroline pohodila čierno-modrými vlasmi a usmiala sa na nich. "Jasné ak ide o niečo dôležité počujem to aj keď nechcem, čo mi pripomína Daniel ťa zašil Alex, nedivím sa tej malej, že sa tak divila, že to tu vedieš ty..." "Asi čakala že to tu vedie Santa Klaus je mi naozaj ľúto, že som ju sklamal." Povedal Alex ironicky. "Čo potrebuješ Caroline?" Uškrnula sa. "Súkromie. Čiže dvojčatá von!" Zavelila a chalani s radosťou vypochodovali von. Nemali v pláne byť v izbe s Caroline. "Eh, tak čo potrebuješ?" Alex si sadol do kresla a Caroline si sadla na neho. "Myslela som si, že by si potreboval rozveseliť." Povedala a jednoducho ho pobozkala, ako vždy. Neboli zaľúbený ani nič podobné. Len boli jediní, ktorí by si zvolili skôr zlo a to ich spojilo a vytvorilo zvláštny vzťah. No Alex dnes naozaj nemal náladu. "Caroline dnes nie, choď niekam inam..." Povedal a Caroline sa zarazila. Pozrela sa na neho s vyvalenými očami toto jej ešte nikdy nespravil. Alex jej rukou naznačil nech odíde. A tak odišla. Chvíľu po nej vošiel Daniel. "Konečne niekto normálny." No keď uvidel jeho výraz začal uvažovať či sa nepomýlil. "Čo ti je?" Spýtal sa keď sa jeho priateľ posadil naproti nemu do kresla. "Eh, Alex ja som sa zamiloval" "Do koho? Do Anabell?" Dávalo by to zmysel, ale Danielova odpoveď Alexa zarazila a neskôr rozzúrila. "Nie do Zoey." "DO KOHO?!" "Alex ona je výnimočná, rýchlo sa mení má dokonca o niečo belšie krídla a to je tu tak krátko!" Alex to nemohol dopustiť. Postavil sa a odišiel. Daniela nezaujímalo kam ide bol príliš unesený. Alex mieril rovno k Zoey. Rozrazil dvere na jej izbe a na chvíľu zostal zarazene stáť. Česala si svoje dlhé gaštanové vlasy a na sebe mala len obtiahnuté rifle a tričko. Vyzerala ako anjel, čo vlastne aj bola. Alex si odkašľal. Otočila sa a pozrela sa na Alexa zo slovami: "Čo ty tu chceš?!" Alexa ten tón akým to hovorila štval. Akoby bola lepšia ako on. A nebola? "Eh, ak dovolíš prišiel som sem len preto, že ty si zamotala hlavu môjmu kamarátovi!" Zoey na neho nechápavo pozrela. "Ty máš kamarátov?!" Uškrnula sa a položila hrebeň na stôl pri jej posteli. Podišla k Alexovi a mierne sa usmiala. Vystupovanie mala o niečo vznešenejšie ako pred pár minútami. "Tak čo nič mi na to nepovieš?" Alex ju pevne chytil za ruku a pritiahol si ju k sebe. "Prestaň sa ku mne správať ako keby si bola lepšia nie si nič iné ako..." "Ako čo?!" Zavrčí mu do tváre a on si ju pritiahol ešte bližšie. "Pozri sa ty malá protivná princeznička! Ja na teba nemám náladu, si totiž to príliš hlúpa. Pomotala si hlavu môjmu priateľovi a ja ti to nedovolím." Zoey sa k nemu pritisla a jemne sa perami dotkla jeho krku. Celý stuhol. Čo to má znamenať? "Cítiš? Mám teplé pery čo znamená, že nie som zlá.." Áno mala pravdu. Ak sa anjel menil na jednu stranu mal horúce pery. Ak bol zlý mali bod mrazu ak bol dobrý boli akoby sparené.

Anjel.. Exorcistka? 2/??

8. října 2013 v 18:12 | Zuzu |  Anjel....Exorcistka?
Jasné do soboty... a do kerej??

Loli sa zhlboka nadýchla. "Poďte ďalej" Povedala a po odstúpila od dverí. Na stene oproti dverám visel veľký vysvätený kríž. Nevykazoval, žiadne znaky posadnutia dokonca sa prežehnal. "Mohli by sme ísť do obývačky" Povedala a otvorila prvé dvere na ľavo. Otvorila dvere a pred nimi sa zjavila izba zaliata svetlom. Nie skutočným svetlom-duchovným, nie hmatateľným. Chytila sa mosaznej klučky a zavrela za nimi dvere. "Posaďte sa" Povedala a ukázala na veľký modrý gauč, ktorý vyzeral pohodlne. Ten chlap sa na chvíľu zarazil, ale potom sa usadil. Sedel so spojeními nohami a vystretým chrbtom. "Ehm, takže o čo ide?" Spýtala sa Loli a sama sa posadila do kresla. "No viete... Chcel by som sa od vás ičiť" Loli nadvihla jedno svoje obočie a na chvíľu sa odmlčala. "Ohľadne čoho?" Spýtala sa mierne šokovane. Ten chlap si odkašľal. "Viem, že ste exorcistka. Ste najlepšia v svojom obore" Loli pár krát zažmurkala. "Ako ste na to prišli?" Spýtala sa opatrne. "Vypátral som si vás" Zostal mierne zaskočená. "A vaše meno?" Ten chlap sa na ňu usmial. "Volám sa Rafael, pochádzam z božieho miesta. Teší ma" Loli sa na neho pozrela. "Božie miesto? Očakávam asi Vatikán. Ale prečo by ste sa mali odo mňa učiť? Mali by ste predsa vy sám mať najlepších učiteľov." Rafael si odkašľal. "Viete. Tak nejak nemám vyštudovanú školu. Nie som uvedený ako exorcista a tak som prišiel za vami." Stále sa jej to nezdalo. Síce cítila, že jej hovorí pravdu, ale bolo tu niečo.... podozrivé. "Ach no a prečo ste sa neučili od niekoho iného?" Rafael sa mierne usmial. "Rád by som, ale všetci moji..." Na chvíľku zaváhal akoby rozmýšľal aké slovo použiť. "...priatelia majú priveľa práce" Loli bola stále príliš podozrievavá. "Ehm a tí vaši priatelia sú... nie ako známy? Mohli by ste mi povedať ich mená" Rafael sa znova usmial. Ale tento úsmev prezradzoval len, že je to zložité. "Moji priatelia, sú v rovnakej situácii ako ja. Nie sú to od pápeža poverený exorcisti. Ale sú pomerne známi, ale na rozdiel od vás nemajú stránku kde by písali svoje postrehy. Jeden z nich... Ten čo bojuje v prednej línii, ak to tak smiem povedať, nesie meno Michael." Loli nadvihla obočie. Archanjelské mená? Démoni by ich niesť nemohli. Boli by príliš ohrozený iba ich silou. Ale stretnúť niekoho kto pozná ľudí s takými menami bolo určité jedinečné. "Ach.. A nie akých ďalších?" Rafael jej venoval úsmev. "Moje milé božie dieťa.." Oslovil ju a pri tom z neho vyžaroval neuveriteľný pokoj a niečo ako svetlo. Jeho vnútorné svetlo prežiarilo celú izbu. "Vymenovať všetkých by trvalo pridlho. Je ich veľa a každý z nich je dôležitý. Keby vám poviem mená len niektorých tí ostatný by boli nedocenení. A ja nie som ten, ktorý by mal súdiť, ktorý z nich sú dôležitejší. Lebo ja som len božie stvorenie oddané jeho prianiam" Loli zostala mierne šokovaná. Nikdy nestretla niekoho takého. Bol skoro svätý. Jeho láska k Bohu bola cítiť s každého jeho slova. Bola ohromená a okúzlená. "Rád by som sa s vami zhováral ďalej, ale mám tušenie, že moje prianie bude musieť počkať pretože mám tušenie, že máte prácu" Hneď ako to dopovedal ozval sa zvonček. Obaja sa postavili. "Asi by som vás mal niekde počkať." Navrhol Rafael. "Ach áno pracovňa.. je.." Rafael sa usmial. "Duša vás čaká aby ste pomohli telu.. Ja tam trafím" Loli prikývla. Keď otvorila dvere zbadala pred sebou ženu. Bola útlej postavy a vyzerala slabo. Na krátko zastrihnuté vlasy mala mierne zježené a na krku mala jazvu v tvare kríža. Loli sa na ňu pozrela dôkladne. Okamžite jej došlo, že tá jazva je tam s kríža. Čiže určite išlo o posadnutie. "Poďte ďalej" Povedala Loli a po odstúpila odo dverí. Žena vošla dnu. "No mohli by sme ísť hore do pracovne" "Po schodoch?" Reakcia ženy ju prekvapila. "Prekáža vám to?" "No viete ja a schody. Nedokážem po nich chodiť" Loli prikývla. "Dobre pôjdeme do dolnej pracovne" Usmiala sa povzbudivo a hneď aj viedla ženu do svojej druhej pracovne. Väčšinou mala tieto pohovory hore vytiahnuť s tela démona bolo ľahšie tam. "Posaďte sa prosím" Žena si sadla. "Ako sa voláte?" "Som Sandris.." "A aké máte problémy?" "No viete ja od istej doby mám problém keď idem do kostola. Príde mi zle a mám chuť skočiť na lavice a zhodiť boží obraz popľuť ho...." Loli prikývla. "Trápi vás ešte niečo?" "Áno mám nepokojný spánok a nedokážem sa ovládať. A mám pocit akoby za mnou chodil nie aký tieň" Loli znovu prikývla. "A tá jazva na krku?" Žena sa jej dotkla. "Ach to... Keď som bola mala spadla som a tak nie ako, ani ja si to neviem vysvetliť sa mi vytvorila ranka v tvare kríža. Zostala mi tam jazva.." Loli prikývla. "Takže Sandris som si skoro istá, že ste posadnutá len to musím overiť" V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel Rafael. Reakcia Sandris bola okamžitá. Dala sa na štyri a začala sa pohybovať pre človeka nemožným spôsobom. Vyskočila na strom a šla do kúta čo najďalej od Rafaela. Keď prehovorila nebol to už jej hlas..." Čo tu robíššš božííí služobnííík?!" Hovoril z nej démon. Znelo to skoro ako syčanie. "Ja sa učím" Rafael vôbec nebol vykoľajení. Tváril sa normálne akoby to nič nebolo. Usmieval sa na Sandris. "Takže o čo ti ide démon?" Spýtal sa a posadil sa na stôl za ktorým Loli vyjavene sedela. "To nie je tvoja vec...." Rafael skoro dostal pľuvanec do tváre no on sa len uhol. "V mene Boha ti hovorím odpovedz mi!" "Som tu aby som odkázal jej.." Démon ukázal jazykom na Loli. ".. že koniec sa blíži a v blízkej dobe ju príde navštíviť najvyšší" Rafael vedel koho myslí. Jeho najvyšší a démonov najvyšší boli rozdielny. "Najvyšší je Boh a ten stojí pri tejto osobe" "Hahaah dôkaz požadujem dôkaz" Rafael pristúpil k démonovi, ktorý mierne cúvol. Ukázal na neho rukou a potom ňou mykol. Démon sa zhmotnil v celej svojej veľkosti. Prerazil poschodie a aj strechu. Skoro zdemoloval dom. "Ja som dôkaz" Povedal Rafael a postavil sa pre neho. "Hlupááák" Démon mal čiernu srsť a päť očí. Chvost ktorý sa nedokáže odpísať inak ako slizká želatína, ktorá sa dokázala hýbať. Mal ľudské nohy a opičie ruky. Jeho tvár pochádzala asi z bizóna a dva obrovské rohy. Rafael vystrel obe ruky. "Je to tvoj koniec. Máš poslednú šancu žiadať Boha o odpustenie" Démon sa zasmial. "Nikdy" Rafael si povzdychol. "Skúsil som to raz. Dvakrát to nespravím" Vystrel ruky a povedal niečo ako: "Bože stoj pri mne v tejto chvíli daj mi silu a pomôž mi zničiť tochto tvora, ktorý sužuje tento svet. Pomôžte mi aj vy drahý priatelia, pomôžte mi nech ho môžem zničiť..." Potom sa pozrel do jedného s démonových očí. "Rana z milosti" Z jeho rúk začala žiariť obrovská žiara, ktorá prešla démonovým telom. Ozvalo sa bolestné vytie a potom sa démon rozplynul. Nezostal po ňom žiadny sajrajd ani nič. Bol poriadok. Démon sa totiž to celý rozplynul. Rafael prišiel k Loli pri ktorej už boli jej dvaja verný priatelia. Keď si všimli ako k ním kráča Rafael obaja sa uklonili. Loli nechápala čo sa deje. Jej drahý priatelia sa klaňali niekomu kto stál pred nimi. "Neklaňajte sa mne, klaňať sa máte len Bohu" Usmial sa Rafael a postavil ich. "Máte pravdu" Povedal anjel a démonik dodal len: "Meow Meow" Usmial sa na Loli. Loli odtrhla zrak od svojho malého usmievajúceho sa ho démonika a upriamila pohľad na Rafaela. "Kto si?"

Wolf love :D

8. října 2013 v 18:09 | Zuzu |  Ostatné
Ked som toto písala stršne moc som chcela simsa 3 supernatural.. takže asi tak... Sedela som na lavičke pred naším domom a čítala knihu. Občas som sa pozrela na cestu. To viete žiť v našom meste nie je jednoduché. Máme tu čarodejnice, víly, upírov a vlkolakov. Pýtate sa kde žijem? To je jednoduché žijem v Moonling Falls. Je to veľká dedina niekde na konci sveta. Nie je tu nič zaujímavé. Chýbajú mi tu základné veci ako je veľký park, slnečné pláže a dokonca mi chýba aj to snobské divadlo, kam chodili väčšinou samí snobi. Ach áno stará dobrá Sunset Valley. Och, skoro som sa zabudla predstaviť, moje meno znie Molly a je dosť divné aj na Moonling Falls. No určite sa pýtate prečo som sa presťahovala z dokonalej Sunset Valley sem. No to je jednoduché, som ešte len teenager takže som nemala veľmi na výber, keď mi moji rodičia a stará mama oznámili, že sa sťahujeme. Vysvetlili mi, že v Moonling Falls nám bude lepšie pretože sem skôr zapadneme. A prečo? Pretože sme upíry. Nič na tom nie je v Sunset Valley ich bolo dosť a rozhodne normálnejších ako tu. Mali by ste vidieť toho hlúpeho upíra čo žije v susednom dome. Volá sa Roman a je to idiot. Slnko mu vadí asi viac než nám, teda občas tak vyzerá ja by som mohla chodiť po slnku kedykoľvek. Aj keď noc je mi bližšia. Noci v Sunset Valley boli dokonalé zato tu sa musíme deliť o noci s vlkolakmi. Ja osobne proti nim nič nemám, ale môj otec by ich pokojne vyvraždil. Mne príde, že sme si s nimi podobný. Oba druhy sú aktívne hlavne v noci. Majú tesáky a sú divné, jediný rozdiel je ten, že oni sa v pokoji môžu prechádzať po slnku. Samozrejme, že ja tiež, ale keď dospejem a stanem sa dospelou táto schopnosť ma opustí. No čo už asi si budem musieť zájsť požičať opaľovací krém k Romanovi. No čo už budem to musieť prežiť! No dobre to som sa zase rozhovorila. Som dosť ukecaná. Moment o čom som to hovorila? Jaj už viem takže sedela som na lavičke a pozorovala okolo idúcich. Po chvíľke som sa rozhodla ísť prejsť po meste. Prešla som asi pol kiláka a prestalo ma to baviť a tak v mojej geniálnej hlavičke vznikol "geniálny" nápad. Zastala som pri najbližšom dome a len tak zo srandy som sa rozhodla navštíviť domácnosť čo tam bývala. Otvoril mi ten najzlatší chalan na svete. Bol mierne opálený a mal nádherné oči. V živote som krajšie oči nevidela. Boli tmavo fialové. Nádherné. "Ahoj. Želáš si niečo?" Nemala som slov ešte aj jeho hlas bol prekrásny. Tak dospelý. "A- ahoj. Ja- ja som... Práve som sa prisťahovala a chcela som sa predstaviť susedom." Prikývol. "Ah no naši nie sú doma, ale kľudne poď ďalej." Usmiala som sa. "No vieš nerada by som ťa obťažovala." Usmial sa na mňa a mne sa v bruchu zhmotnilo milión motýľov. Bol to divný pocit. "Bol by som rád keby si šla. Tak čo nerozmyslíš si to?" "No vieš..." "No tak." "No dobre asi sa nič nestane ak sa chvíľku zdržím." "Tak poď ďalej." Vošla som dnu a tak trochu zabudla dýchať ten dom bol... parádny. Taký divoký a elegantný zároveň. "Pekný dom." "Ďakujem." "Inak ja som Molly." "OK. Ja som John. Teší ma Molly" Asi takto dáko sa predstavujú snobi. No super taký super pekný chalan a je snob. "Tak poď sadneme si v.... v obývačke" Prikývla som a nasledovala som ho cez dom do obývačky. "Sadni si prinesiem ti niečo? Vodu, džús?" A jaj. "No vieš ja.. ja tak nejak.... no vieš ja vodu tak nejak nepijem..." Pozrela som sa do zeme a čakala či mu to dôjde. "Tak moment... a čo piješ?" Presne toto som nechcela, aby sa opýtal. "Vieš ja tak nejak nie som človek... Moji rodičia sú upíry a... veď chápeš." Stuhol na mieste, čakala som že začne šalieť. Vyhodí ma alebo začne jačať... To sa mi už stalo. "John, ja..... povedz mi niečo." Díval sa niekam do blba a tak mi došlo, že by som radšej mala odísť. Postavila som sa a keď som prechádzala okolo neho chytil ma za ruku. "Počkaj..." Pozrel sa na mňa a ja som nevedela čo povedať a tak som tam len tak stála a pozerala sa mu do očí. "Ja.. zaskočilo ma to. Vážne si...?" Prikývla som. "Ja som vlkolak." "Čo? Ty si vlkolak?" No uznávam, že ma to až tak neprekvapilo. Vysvetľuje to jeho pekné oči, urastený vzrast. "No hej, ja som vlkolak a ty si upírka. Ale mohli by sme sa priateliť." Usmiala som sa na znak súhlasu. Takže sme sa začali rozprávať a trochu sme flirtovali a ja som sa do neho až po uši buchla. Akože nemala som v pláne mu to povedať. Chcel ma vyprevadiť až domov, čo nebol dobrý nápad. "Vieš môj otec vlkolakov.... nemusí. Bola by som tomu rada, ale vieš ono... nie je to dobrý nápad." Smutne sa usmial, ale bol v pohode. "Chápem. Tak mi daj aspoň telefónne číslo." Toto bola chvíľa kedy som prvý krát v živote ďakovala za to, že som upírka. No inak by som bola červená ako paprika. "Ja no dobre.... 01023355654" "OK. Inak toto je predvoľba pre Moonling takže si si zmenila číslo? Teda aby sa ti mohli starý známi dovolať, nemala by si mať predvoľbu pre Sunset?" Fajn, medzi rečou som spomenula aj s kadiaľ pochádzam. "No vieš oni... Ľudia nemajú radi upírov." "Ani vlkolakov." Usmiala som sa. "Radšej už pôjdem" "Jasné tak čau Molly!" Objala som ho a upírov rýchlosťou som utekala domov. Vbehla som dnu a vybehla do svojej izby. Zamkla som za sebou a skočila do sprchy. Voňala som ako vlkolak. Dala som si pyžamo a zišla do kuchyne. Vzala som si plazmové ovocie a sadla si k telke. Sledovala som šou so spievajúcimi upírmi a vlkolakmi. Tuším sa to volalo Vojna rás či také dačo. No bola to úplná hlúposť asi v polovici som zaspala. Zobudila som sa až nad ránom asi o piatej. Ležala som na gauči a bola som zakrytá paplónom s mojej izby. Ale veď naši mali asi o jednej ísť pozrieť našich príbuzných s ockovej strany do Sunset a babka s tetou šli s nimi. Tak kto? Ospalo som sa posadila. "No, že ti to trvalo čakal som, že sa zobudíš skôr" Ozvalo sa mi spoza chrbta.

Obrázky&Kresby

7. října 2013 v 13:42 | Iva |  Obrázky&Kresby
Dopredu sa ospravedlňujem, že som nepridávala žiadne obrázky, ale chcem vám to vynahradiť .... s malým počtom obrázkov :D dúfam, že sa budú lúbiť :) :) :) ....
Nooo tak prvý výtvor v novej škole ... :DDD

No tak ďalší výtvor vlčej fantázie ;DD

_Hladáš smrť? :P

No kukala som menší horor a trochu ma pochytil :)


Between Life and Death - Medzi životom a smrťou xD xD

Každý z nás má strážneho anjela ...... aj po smrti :)

Mala som depku.... potrebovala som objatie a ..... dopadlo to takto
PS: nie je to tak ako to vyzerá xD

Naše hodiny etiky .... zaspávanie pri vyprávaní a .... - BANG! zazvonil zvonec .....

BANG! A špina je preč :DDD (súvisí s minulým obrázkom)


-THE END-

Upíri kousnutí 5.5

3. října 2013 v 18:45 | Zuzu |  Upíri kousnutí


Amai stál na streche školy. Díval sa dole. Chcel sa uvolniť, potreboval adrenalín. Chcel, aby sa mu rozprúdila krv. No bol mŕtvy a jeho prianie bolo nemožné. Sledoval oblohu. Bolo zamračené, len kde tu presvitalo slnečné svetlo. "Kiežby aj u mňa bolo takéto svetlo" Povedal a postavil sa na rímsu. Jeho život už dávno nemal zmysel. Jeho život bol prázdny. Síce sa teraz rozptyľoval Sumato, ale bolo to pre neho dočasné. Netušil ako dlho ho bude baviť, len vedel, že jedného dňa ho znudí a on ju potom zabije. Tak ako vždy každého. Pousmial sa. Otočil sa o stoosemdesiat stupňou stál teraz otočený chrbtom k oblohe a pozeral sa na rozľahlú školskú strechu. "Voľný pád" Roztiahol ruky a skočil dole. Pri páde sledoval oblohu. Padal pomaly aspoň jemu to tak prišlo. No bol to rýchly pád. Dopadol rovno na hlavu a potom sa jeho telo rozpláclo na zemi. Zostal tam len tak ležať. Ležal a sledoval oblaky. "Kyuketsuki?!" Jeho oči sa sústredili na osobu, ktorá ho oslovila. Zahľadel sa do jej modrozelených očí. "Sumato?" Postavila sa nad neho a on sa usmial. "Mohla by si mi pomôcť postaviť sa?" Povedal a nastavil ruku. Pevne sa jej chytil a stiahol ju k sebe. "Ehm.." Cítil jej dych. Nebol zrýchlený ani nič bol až príliš vyrovnaný a jemu to liezlo na nervy. "Mohol by si ma prosím pustiť" Povedala rázne a on sa na ňu prekotúľal. Natisol sa na ňu. Naklonil sa k jej uchu a šepol: "No pustiť ťa je... to čo ja nechcem spraviť" Rukou jej prešiel po stehne a ona si zahryzla do pery čo mu ani omylom neuniklo. Pousmial sa na ňu. Mal hroznú chuť sa s ňou hrať. Jemne jej zahryzol do krku a dal si záležať, aby jej náhodou neprehryzol kožu. "Voniaš ako jahody so škoricou" Šepol jemne zastreným hlasom a cítil, že teraz jej prešiel mráz po chrbte. Usmial sa. Nebol si úplne istý, ale dúfal, že tento krát sa na neho namotala. "Teraz už ma pustíš?" Spýtala sa ľadovým tónom. Nechápal ako je možné, že po ňom ani trochu netúži. A to čo ešte nechápal bolo, že on túži po nej. Postavil sa a jej pomohol vstať. "Takže ako si sa na tú zem dostal?" Spýtala sa to čo chcela vedieť. Prehrabol si svoje uhľové vlasy a jemne sa usmial. Chytil jej ruku a ťahal z areálu. Bolo po vyučovaním takže to nebolo obmedzovanie možnosti jej vzdelávania. "Kam ma ťaháš Kyuketsuki?!" Povedala a zastavila. Pozrela sa do jeho modrých očí a on sa uškrnul. "Niečo ti chcem ukázať" Zapriadol a ona na neho prísne pozrela. "Ale ja to nechcem vidieť" Vytrhla mu ruku a otočila sa. Odkráčala preč. "Počkaj" Povedol a rozbehol sa za ňou. "ČO chceš?!" Zavrčala a on sa zarazil. Konečne iná emócia ako nič. Amai nevedel čo má povedať a tak trepol čo mu prvé napadlo. "Chcem ti pomôcť s prípadom" Sumato sa rozžiarili oči.