Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Listopad 2013

Upíri kousnutí 7.0

29. listopadu 2013 v 23:37 | Zuzu |  Upíri kousnutí
Ahoj lidičky pridávam to kapánek pozde tak soráč zajtra chcem tiež niečo pridať :D ale asi to bude väčšin len básne ešte uvidím :D Oyasumi :D

Sumato ležala v posteli a rozmýšľala. Ku podivu nie nad prípadom, ani nad mamou, ale nad Amaiom. To čo sa stalo, teda to čo sa skoro stalo ju rozhodila. Cítila, že sa potí len z myšlienky na neho, búšenie srdca sa jej ozývalo v hlave a tiež nepravidelne dýchala. "Že by som bola chorá?" Ruku si priložila na svoje rozpálené čelo. "Oh.. to nevyzerá dobre.." Otočila si vankúš na chladnú stranu a tvár si zaborila do neho. "Musím sa upokojiť predsa len zajtra idem za mamou a musím byť v pohode aby bol šťastná a zobudila sa" Sumato si to opakovala stále dokola a snažila sa zaspať no nepodarilo sa. Len čo na 6:55 vystrelila s postele a nabehla rovno do kúpeľne. Bola neskutočne unavená tak si len rýchlo opláchla tvár studenou vodou v nádeji, že ju to aspoň ako tak zobudí. Nepomohlo. Vzala si teda veci a vbehla do sprchy. Na chvíľu zavrela oči a oprela sa o kachličky. Boli studené rovnako studené ako Amai. Hneď ako si uvedomila nad kým rozmýšľa prudko otvorila oči. "Ah, Sumato ty idiot" Musela sa pokarhať to by inak proste nebola ona. Keď višla zo sprchy stále bola mierne unavená, ale bola na tom lepšie. Pozrela na hodiny 10:00. "Čo to?" Zbehla rýchlo dole. "Ach Sumato, dobré ránko čo si tak dlho robila v tej sprche" "Ja som bola tak dlho v sprche?" "Áno, počul som vodu už o siedmej jak som stal." Sumato na svôjho odca vyvalila oči. Žeby došlo k mikrospánku? Ako u vodičov? Sumato sa zamyslela no nemyslela dlho lebo z myšlienok ju vytrhol zvonček. Otvorila dvere a za nimi zbadala kuriéra s kyticou ruží. "Lisawa Sumato?" Prikývla. "Tie su pre vás" Kuriér jej ich podal. "Tu to prosím podpíšte" Sumato podpísala kuriérovi papiere a ten zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil. Pozrela sa na kyticu. Niekde hlboko v jej vnútri sa rozžiaril plamienok nádeje. Nevedomky dúfala že by mohli byť od Amaia. "Kto to bol?" Jej otec vystrčil hlavu z kuchyne v ruke držal varacu a mal na sebe oblečenú ružovú zásteru s malinkými smajlíkmi, ktoré na ňu namalovala Sumato keď bola dieťa. "Kuriér" "Doniesol kyticu?" Sumato prikývla a jej oči v záplave ruží našli lístok. "Od koho ich máš?" Sumato sa pozrela na svôjho otca a mykla plecami. "neviem" "Od toho chlapca zo včera?" Sumato sa usmiala. "Znie to akoby som každý deň mala iné" Otec jej zobral papierik z ruky. "Ukáž prečítam si to... Sumato-chan. Je zvláštne ťa tak oslovovať. Nevedel som čo mám spraviť na znak vďaky. A tak ti posielam ruže. Dúfam, že ťa potešia ... Itoshi Marae.. No prepáč dcérka, ale ten včerajší sa volal Amai nie?" Sumato prikývla. Nerozumela prečo jej Itoshi poslal kvety a rozhodne to nechcela rozoberať so svojím otcom. Potom jej zrak padol na mobil a keď zbadala koľko je hodín skoro vyskočila s kože. "Meškám za mamou" Hneď ako to povedala obula sa a vyletela z domu. Vzala si bycikel a tlielila na ňom do nemocnice. "Dobrý" Pozdravila sestričku čo bol na recepcíí aj s párom doktorov a nabehla rovno do maminej izby. "Ahoj mami.. prepáč že meškám, ale stalo sa toho veľa" Sumato si sadla k jej posteli a chytila ju za ruku. "Ocko sa má dobre a aj ja... Len som mierne zmetená, chcem ti všetko povedať, ale neviem kde začať. No pracujem na tom prípade ocko ti ho už asi spomínal. Mám nové stopy, ale neviem s pohnúť... Zdá sa mi akoby môj nový spolužiak Kyuketsuki Amai nie akým spôsobom ovplyvnil vyšetrovanie.. Alebo mňa proste neviem.." Sumato sa pozrela na svoju nehybnú mamu. "Mami potrebujem ťa tu prosím ťa zobuť sa... Musíš sa zobudiť aj ocko ťa potrebuje.. Všetci ťa potrebujeme." Sumato sa nahrnuli slzy do očí. Sedela pri svojej mame ešte hodiny hovorila jej toľko vecí no na nič nereagovala. Nádej.. Nádej sa začala strácať. Sumato uvažovala, že nie je iná možnosť len mamu odpojiť. No nechcela si to priznať nechcela aby sa to stalo, aby naveky stratila mamu. "Slečna návštevné hodiny skončili" Ozval sa za ňou hlas jednej zo sestričiek. "Dobre už idem... Pa mami.. Dovidenia" Sestrička len zo smutným výrazom v tvári sledovala odchádzajúcu Sumato, ktorá bola tak zamyslená, že nechtiac pred nemocnicou do niekoho vrazila. Niečo tej osobe spadlo. Sumato sa zohla aby jej to pomohla pozbierať. "To su krvné banky? A tak veľa.." Neuvedomila si, že svoje myšlienky hovorí nahlas a osoba do ktorej vrazila pozbierala ohromnou rýchlosťou všetky až na jednu. "Načo vám to..?" Sumato sa pozrela na osobu no zarazila sa. "Kyuketsuki?" Ohromene pozrela na neho a potom na krv. Načo mu to je?

Denník sestrier! 58.časť

28. listopadu 2013 v 16:10 | Zuzu |  Anazuin denník
Stála som uprostred jedálne. "Kde ich ten debil vzal?!" Hovorila som prechádzajúc zo strany na stranu. "Anazu upokoj sa prosím ťa" Chlácholila ma Anavi. Michael bol v praveom krídle tochto sídla. Pretože sa tam nachádzala ošetrovňa. "Tak mi povec nie aký plán nech sa upokojím" "Ešte žiadny nemám" Pozrela som na sestričku a mala chuť ju zastreliť. "Robíš si srandu? Do prdele! Sprostý Habsburgovci" Pocítila som ako sa moja koža začala pomali zapaľovať. No pomali po troch stotinách som bola jak chodiaca fakľa. Plameňe sa dotýkali stropu a skoro som tam všetko podpálila. Anavi si povzdychla a privolala vodu. Uhasila ma ale namočila koberec. Ona sama sedela za vrchom stola. "Lezú mi na nervy" "Všimla som si... Ale ani ja nechápem kde sú tak dlho" Pozrela som sa na mohutné drevené dvere. Privolala som vzduch a vyrazila ich. "Kto vás to do prdele učil načúvať za dverami?" Povedala som potichu ale vraždiacim tónom. "Anazu-chaaan" Skočila po mne mala Ken. No aby som vás uviedla do deja. Dostali sme malú posilu. No dostali skorej sme po ňu poslali. Skladala sa s našich priateľov. Ken, ktorá aj keď bola malá a nenápadna poviem vám lepšieho špeha nenájdete a aj keď bola Anavi múdra na Ken nemala. Keby ste ich počuli keď sa zhovárajú. Bez šance pochopiť. "Anaviii" Na moju sestričku sa vrhol Kenin starší brat Niko. Nebudeme rozoberať, že ešte stále je do mojej sestry platonicky zaľúbený, ale má len jedenásť. Niko má úžasné nadanie vydesiť všetko živé a tak nejak komunikuje zo zvieratami. "Brý večer slečny" Do miestnosti vošiel Alfonz. Mohutný fúzatý muž s miernym prízvukom. Alfonz by bol schopný dvihnúť celý dom a hodiť ho po vás, ale samozrejme zvláštne na ňom bolo jeho prepojenie s prírodou. Dokázal komunikovať zo všetkým. A aby sa naša malá armáda neskladala len s mieru milovaných ľudí bol tu ešte Bell. Vážne sa volá Bell aj keď je to chlap. Je to skorej skratka, lebo jeho meno nosí skôr smolu prekliatie atď. Bell je človek, ktorý dokáže.. No vlastne pardon je to démon. Jediný zo štyroch na celom svete. Poviem vám jeho schopnosti sa nedajú z ničím iným porovnať. Jediným slovom by mohol zničiť celú planétu a poviem vám to slove znie. "Tati" Keď bol malý raz to povedal mal možno štyri roky a podpálil nám polku mesta bol nútený odísť. No a táto zvláštna štvorica nám bude musieť pomôcť. Keď sa všetci usadili k stolu sadla som si aj ja za druhý vrch stola. "Takže skúšali ste vaše schopnosti, aby ste ich vypátrali?" Spýtal sa Alfonz a ja som sa zamračila. "Nie kdežeee... Jasné že ano,ale vôbec to nefunguje!!" "Ako to myslíš Anazu?" Namiesto mňa odpovedala Anavi názornou ukážkou. Pomyslela si na vodu a na to aby ju doviedla k chalanom. Ale len čo to skúsila kvapka sa rozpadla. "Patrne musia mať niaký rušič.." Zamyslel sa Niko. "Samozrejme bratček. Ak je moja teória správna Habsburgovci sa na váš príchod pripravovali už dlhé roky. Takže očakávam, že budú mať nie aký úkryt ako záložný plán." Bell prikývol a prešiel si po rohoch. Mal nie aké čudné spojenie s dimenziou s ktorej pochádza jeho otec. "Vyzerá to, že na druhej strane o tom niečo tušia. Vaša mama tam robí pekný rozruch" "Ako to myslíš?" Vyhŕklo zo mňa. Alfonz ma zahriakol. "Musí sa sústrediť." "Už to mám" Povedal Bell. "Ide o rušičku, ktorá je vytvorená z jedného zo základných piatich živlov, ktoré neovládate." Anavi sa zamyslela. "Základných?... Tak počkať su blesky, elektrina.. ale vy musíte myslieť starodávne živly.. Voda, oheň, vzduch... a no jasné Zem!" "To znamená, že sa skrývajú pod Zemou" Vyhŕkla Ken. "Michael je príliš slabý aby testoval svoje schopnosti." Zamračila sa Anavi. "Ale máme Ken.. Dokážeš ich vypátrať?" Spýtala som sa jej a ona s úsmevom prikývla. Na osem ročné dievča je šikovná. "Počkajte na mňa za pár hodín budem späť.." "Nemal by ísť niekto s tebou?" Pokrútila hlavou a zmizla v temnote chodby. "Bell.. Čo sa dejej na druhej strane?" Spýtal sa Alfonz, lebo ako vždy si všimol jeho pochmúrnu náladu. "Mihajú sa tam" "kto?" Spýtala sa Anavi. "Kinio a Tribo" Obe sme zmĺkli. "Akože sa tam mihajú?" Spýtal sa Alfonz. "Nie su totiž ani mŕtvy ani živý.. Preto sa mihajú" Pozrela som sa na Anavi s panickým výrazom na tvári. (Robí si srandu?) ozvalo sa mi v hlave a ja som myslela, že ma šľak trafí. (Nemyslím) (To znamená, že nemáme veľa času) Niko sa zrazu postavil a prešiel k oknu. "Čo sa deje?" Spýtala som sa lebo ma to vytrhlo z myšlienok. "Ken je ranená" "Ranená?!" Niko prikývol. "Šepkajú to sovy" Bol úplne pokojný a to ma mierne vyvádzalo z miery. "Vracia sa... Prenasledujú ju" Pozrela som sa na Alfonza. "Vybavím" Usmial sa a mykol plecami. "Dobrá práca zastavilo ich to..Bell bež po ňu" Ja aj Anavi sme boli úplne mimo. "Niko čo sa deje?" Spýtala sa Anavi. "Alfonz vybavil,že sa im do cesty postavili kamene. Sú blízko hory. Pre nich to bol obyčajný zosuv.." Niko bol lepší ako rozhlas. Vedel všetko vďaka armáde sov. Je to mierne desivé, ale užitočné. Netrvalo dlho a vo dverách sa zjavil Bell v náruči s Ken. Pribehla som k nemu. "Musíme ju odniesť na ošetrovne" Povedala som a Anavi sa mierne zamračila. "Musíme ihneď konať vedia, že ich hľadáme. Pre to musíme zistiť čo Ken vie a ihneď vyraziť" Pozrela som sa na sestričku. Za oknom sa zablysklo. "Fajn.. Ken prišla si na niečo" Ken sa pozrela na Nika a potom na mňa. "Sú ukrytý pod horou je tam tajný vchod na východe... Dole vedú schody... Sú tam tri chodby choďte pravou.. Stále rovno predposledné dvere. Tie drevené. Nesmiete sa pomýliť lebo pri nich sú železné. Otvorte tie drevené je za nimi menšia hala. Tri dvere: železné drevené a len záves.. Za závesom sú.." Ken to ani nedopovedala a odpadla. "Zanes ju na ošetrovňu Bell..a potom sa vráť" Rozkázala Anavi. Mala plán videla som to. Posadali sme si a keď sa Bell vrátil Anavi rozdelila úlohy. "Bell zostaneš tu budeš ochraňovať Nika, Ken a Michaela. Samozrejme aj s celým mestom. Musíš dozerať na to aby nezaútočili keď budeme preč. Niko kontroluj situáciu keby niečo okamžite pošli správu Alfonzovi. Alfonz ty pôjdeš s nami." Pozrela som sa na sestričku a čakala na súhlas ostatných. Nik neprotestoval. Vyšla som von. "Bude búrka..znovu.." Povedala som a pozrela na Anavi. "Ja viem....Aspoň to skryje náš pach" Zasmiala som sa. "Nie sestrička mi pôjdeme pod zemou" "Ako to myslíš" Povzdychla som si. "Nemáme šancu prebehnúť späť ta cesta tam je komplikovaná to že by sme sa mali ešte stihnúť vrátiť je bez šance preto som rada, že si vzala Alfonza. Pretože spravíme tunel a on ho za nami zabarikáduje.." Anavi sa zamyslela. "Celkom dobrý plán. Počul si ho všakže?" Spýtala sa sestrička Alfonza, ktorý práve docupital von. "Ideme?" Spýtala sa Anavi. "Hai.." "HAI! Nakopeme im zadky!"

Gomen....

23. listopadu 2013 v 19:08 | Zuzu |  Ostatné
Gomen lidi... Ja viem že nič nepridávam, ale nestíham to popri škole. Ešte som sa nenaučila ako to stíhať. Čo ja budem robiť na strednej? No neviem.. A dnes nooo... Včera bola u nás škole taká akcia že vedecká noc 2 a išlo o to že sme verejnosti ukazovali pokusi a praktické aktivity z biologie, fyziky a chémie. napr. pitva srdca, elektorlíza, plazmová lampa atď. No a decká čo tam boli tam aj spali čiže sme behali po škole a ja som teda dnešok celý prespala a navyše sa stalo niečo čo je zlé.. teda pre mna. Nebudem vám to vešať na nos a pokusím sa na to zabudnúť no a bude to ok.. A potom sa vynasnažím pridávať poviedky častejšie :D Dobre? :D Napísala som aspoň toto a dnes už odo mňa viac nedostanete gomen.... prajem príjemné čítanie

Sedela som na lavičke a pozorovala mesiac. Bolo iba šesť ale už bola tma. Nič menej v tejto ročnej dobe je to normálne. Zrazu som započula smiech. No skorej to pripomínalo záchvat smiechu. Ani som sa nemusela pozerať a vedela som kto to je. "Ahojte Manami, Haruka, Shizuka" "Ach ahoj Ai" Prisadla si ku mne Shizuka a popravila si okuliare. "Manami má zase záchvat?" "No to si mala vidieť čo robila.. Zase volala tomu chalanovi a uťahovala si z neho" Povedala Haruka zadržiavajúc smiech. "Ja ju nepoznám" Povedala som a iba nad nimi pokrútila hlavou. "AAA baby ahojte" Pozrela som sa za zvukom ako inak bola to Eri. "Tak dlho som vás nevidela bože tak rada vás vidím" Vyobjímala nás. Ale ja som na to nemala náladu. Chcela som mať pokoj a byť sama. No nedalo sa to. Nenechali ma aj keď som chcela. Musela som si utriediť myšlienky. "Baby ja by som už mala ísť" Pozreli na mňa jak na magora. "Veď je iba šesť a ani Shizuka ešte nechce ísť preč" Namietla Haruka. "Ano Ai čo robíš blbosti zostaň tu a nebuď sprostá" "Ja som sa tak už asi narodila čo už" Povedala som a nasadila falošný úsmev. "Si v poho?" Spýtala sa Eri. "Hej neboj sa o mňa" "Jaj Eri má pravdu aj ja by som už mala ísť" "No to je dačo. Kukni čo sa ti podarilo" Povedala Manami. Mykla som plecami. "Čo si aká bez nálady?" Spýtala sa Haruka. "Nič to sa ti len zdá" "Ale de aj ja to vidím" Zamračila sa na mňa Eri. "Nebojte som len ospalá.. Už by som mala ísť" Povedala som a zdrhla kým mohli namietať nezabudla som im zakývať a venovať jeden teraz už ozajstný úsmev. No nešla som domov. Išla som k moru. No hej školský výlet paráda. Pomali som kráčala po brehu mora. Vlny boli ešte stále malé, ale to nevadí. Vyzula som si topánky a postavila som sa do mora. Voda bola studená a chladný vzduch ma štípal na tvári. Nerozmýšľala som a tak som spravila to čo mi prišlo správne. Hodila som sa do vody a potopila som sa. Nedomyslela som to. Tá studená voda ma paralizovala a ja som sa potopila na dno. Nevedela som, alebo skôr som nedokázala vyplávať. Pochopila som, že to je koniec. Zavrela som oči a čakala. Došiel mi vzduch a do pľúc sa mi nahnala voda. Zomrela som.
***

"Kde som?" Spýtala som sa keď som sa prebudila. Ležala som na pláži. Bolo to celkom nepohodlné, len som nevedela prečo. Nebola mi zima a nebola som ani mokrá. Opatrne som sa postavila. Nič ma nebolelo. Bola som úplne v poriadku. "Čo sa to stalo?" Spýtala som sa sama seba no odpoveď neprichádzala. "Akože vážne ty si ma dostal do tejto situácie a teraz mlčíš?" Spýtala som sa Boha. No odpoveď neprichádzala. Cítila som, že som sama a že mám čo si zaslúžim no bolelo to. Nechápala som čo mám robiť. Nevedela som kade mám ísť a tak som iba kráčala. "Je mŕtva" Započul som hlas. Otočila som sa. Nad mojím telom, ktoré more vyvrhlo na povrch sa niekto skláňal. Tá osoba žiarila. Pozrela som sa na ňu. Mal obrovské krídla. "Si mŕtva" "Prečo mi to hovoríš?!" Pozrela som sa na neho. "Prečo si tu?!" Kričala som a po tvári mi tiekli slzy. "Prečo sa to stalo?! Prečo sa všetko pokazilo?!" Nedokázala som sa ovládať. "Prečo?! Prečo?!" Keď som otvorila oči nik tam nebol iba moja mŕtvola. "Prečo?" Porazenecky som sa posadila na zem. Ako sa to mohlo stať? Jednoducho som hlúpa. Nadýchla som sa zostala som sama. Ale vyhovovalo mi to. Musím sa s tím zmieriť musím sa zmieriť zo smrťou. Z úmrtím môjho srdca. "Moja hlúposť ma priviedla sem. Tak kam mám ísť? A kadiaľ?" Bola som smutná. Prečo tu nebol nik kto by mi bol poradil? Prečo tu nebol nik kto by pochopil? Prečo sa to stalo? Nadýchla som sa prešla som k svôjmu telu. Mala som modré pery a omrznuté prsty a uši. "Prepáč mi to..." Šepla som a vidala sa preč. Nebol tu nik. Všade bolo prázdno a preto som musela nájsť niekoho kto by mi pomohol. No nedarilo sa mi. A tak som zostala sama v tme hľadajúc svetlo...

Obrázky & Kesby 10

18. listopadu 2013 v 18:07 | Ivka |  Obrázky&Kresby
Tak a ďalšia hromada papierou :) ...

Keď bude ta zima :) ...

napadlo ma to pri drevenej figurke v škole XD ....

Krasna svadba čo poviete ? (Bol to namet kamarátky, no a ja som ho zrealizovala :) )

Zaverové je moje blogovanie na nete v posteli a v noci :D robim to moc casto a potom, že čo mám monokle pod očami :P :D :D ...

-THE END-

2 in 1

14. listopadu 2013 v 13:40 | Zuzu |  Básne
Máme slovinu píšeme monitor-cvičný tak som sa rozhodla že keďže to už mám napíšem básne no a dnes je akcia 2 v 1 :D No tá prvá neni nič moc.. :P

In the End!! :D

Keď príde tvoje posledné zbohom
čo budeš vtedy robiť?
Budeš spokojný zo svetom?
Nebudeš totiž viacej žiť.

Na koniec,
keď povieš svoje posledné zbohom,
tak vec,
nik nebude spomínať jak si prešiel životom.

Na konci
Kdo bude hovoriť tvoj príbeh,
keď mizneme do noci,
v tej chvíli končí tvoj životný beh.

Toto je koniec!
A ja sa nebojím uret!
A ty vec!
Zbohom dáva ti svet!

Tak tam stál

Tak tam stál,
chaos v hlave mal
Tak tam hlúpo stál,
svôjho osudu sa bál.
V tichosti a v tme
šepkal o svojom sne.

Tak tam stál,
so slovami sa hral.
Skladal básne,
čo boli krásne.
Hovorili o ňom,
vravel o živote svojom.

Tak tam stál,
s pokojom to bral.
A potom prišiel boj,
smrti vravel "stoj!"

No bol to len sluha,
ovplivniť smrť bola len túha.
Tak tam stál,
slzy v očiach mal.

A tak tam stohí,
a jeho srdce stále bolí.

Obrázky & Kesby 9

13. listopadu 2013 v 21:34 | Ivka |  Obrázky&Kresby
tak a ďalšie"čmáranice" :) :) :)

- tak ďalší aniel :) tých kreslím moc často ...

- Keď sme u nadprirodzena :) tak som nakreslila i zombií len neviem či to vydieť :( ....

- Tento obrázok mi pripomýna moju dovolenku pri mori, kde som ja ta čo číta XD ...

- Začalo to srdiečkou a skončilo ....medvedíkom :)

-THE END-

PS: Dúfam, že sa obrázky páčia :) A arigato za náštevy a komentáre :) :) :)...

Upíri kousnutí 6.5

13. listopadu 2013 v 21:27 | Zuzu |  Upíri kousnutí
Sľúbila som Pondelok alebo Stredu. Pondelok nevidalo tak som to sem dala dnes :D Prajem pekné čítanie... Ja sa idem ešte učiť na písomky :P

Amai sa opieral o okno na svojom honosnom sídle. Sledoval oblahu mesiac svietil jasne, ale hviezdy neboli vidieť. Nečudujem sa, že nie sú vidieť. Jej oči by zahanbili všetky hviezdy. Len čo si to pomyslel sa zahriakol. Pozrel sa na mesto rozpriesterajúce sa pred ním. Každé svetielko znamenalo aspoň jedného človeka. Znamenalo potravu. "Amaai!!" Dole schodmi sa dorútila Loli. Hodila sa mu okolo krku. Jemne ju chytil za pás. Usmiala sa na neho a zahryzla mu do krku. Jemne privrel oči a ona sa spokojne napila. "Mala by si začať piť aj ľudskú krv" Loli si oblízala pery venovala mu jeden nevinný úsmev. "Nieee... Tvoja je najlepšia" Povedala a zo smiechom sa zatočila v svojich nových šatách. Šila ich tri dni kým usúdila, že sú dokonalé. Boli čierno červené s malými mašličkami a na tenké ramienka. Načechrená sukňa a korzet, ktorý obopínal jej úzky driek. "Krásne šaty" Povedal a usmial sa na ňu. "Tvoja sestra mala červenú rada" Loli mu venovala jeden smutný pohľad. "Chýba ti?" "Nesmierne.." Pozrela sa na neho a potom sa posadila na gauč oproti kozubu. "Em.. Amai musíš zabudnúť je mŕtva" Povedala Loli bez náznaku súcitu. "Viem.." Povedal a otočil sa na päte smerom k predsieni. Chcel ísť von. "Kde ideš?" Spýtala sa ho Loli s náznakom podráždenosti. "Von" Nemal záujem jej opisovať kam presne chce ísť ani len čo chce robiť. A povedané úprimne ani on nevedel čo chce spraviť. Mal len silnú potrebu vidieť Sumato. Kráčal pomali k jej štvrti. Koľko mohlo byť štvrť na jednu keď sa k jej domu konečne dostal. Najviac ho zarazilo, že sedela na terase a sledovala mesiac. Chvíľu ju sledoval a potom nevedel čo má spraviť. Nevedel čo by spravil keby na neho neupriamila svoje veľké oči a nevenovala mu jeden s jej ľadových pohľadov. Podišiel k nej a posadil sa na sedačku vedľa nej. "Bývaš blízko?" Spýtala sa logickú otázku a stále sledujúc hviezdy. "Nie.." "Tak čo tu robíš?" Spýtala sa a premerala si ho. "Neviem... Chcel som ťa vidieť." Povedal a ona konečne vymenila svôj zvyčajný pohľad za mierny šokovaní. "A načo?" "Ja neviem" Neviem čo bolo zarážajúcejšie, že bol Amai úprimný, alebo, že ho Sumato ešte nedorazila. "Dnes prvý krát snežilo" Zadrel trochu od veci. "Ja viem... Teš sa podľa jednej povery budete ty a Loli spolu naveky.." Pozrel sa na svoje topánky. Mierne špinavé trochu zodraté vojenské čížmi. Mal ich dlho. Boli to originálne topánky patriace jemu. No hej chlapec si stihol prežiť vojnu. Nebolo to nič príjemné vadila mu, prítomnosť smrti, ale na druhej strane vyžíval sa vo vojne. Nenávisť a strach čo sa rozprestieral na zemi ho opantával. No keď potom... Ach k tomu sa radšej nebudeme vracať. Proste sa len stalo niečo čo zmenilo jeho názor. V ten deň skoro prišiel aj o Loli a preto odišli preč oni dvaja boli spolu čo sa pamätá, ale nie nemiloval ju. Miloval jej sestru, ktorá však už nebola s nimi a ktorá sa ponášala na Sumato. Usmial sa na ňu. "Keby si vedela akú máš pravdu.." Pozrela sa na neho. "Aha, mala by som ísť späť a ty by si mal ísť domov" Amai ju sledoval nevšimol si,že by sa zmenili jej črty tváre, ale mal pocit, že sa zmenila aura, ktorá z nej vyžarovala. Nie veľmi iba trošku, ale bola tam istá zmena nálady. "Počkaj" Amai ju chytil za ruku keď prechádzala okolo neho. Postavil sa a pozrel jej do očí. Stále ten ľadový pohľad. "Niečo chcem skúsiť..." Povedal a naklonil sa k nej. Cítil, že sa jej jemne zrýchlil dych a dlane sa jej začali potiť. Amaia to povzbudilo. Sebavedomie sa mu odrážalo v očiach. Priblížil svoje pery k jej a to, že ani necekla sa mu páčilo. Neprotestovala. Ich pery delil už len kúsoček centimeter možno dva. Cítil jej dych na svojej tvári a ona jeho. "Sumato?" Otvorili sa dvere a túto scénku prerušil Sumatin otec. Sumato sa vrátila do reality a odtiahla sa od Amaia. "Kto je tento mladý muž? A čo tu robí tak neskoro v noci?" Spýtal sa Sumatin otec mierne podráždene. "Oci to je môj nový spolužiak náhodou išiel okolo a tak sme sme sa rozprávali.." "Mne to tak neprišlo" "Ver mi oci. Nič sme nerobili" Povedala Sumato a jej otec sa usmial. "Verím ti" Amai to sledoval. Nepamätal si aké to bolo keď žil s rodičmi a bola to iná doba. "Mladý muž mal by si ísť rodičia ťa budú hľadať" Amai sa na neho pozrel a usmial sa. "Ja nemám rodičov" Povedal akoby nič. "Dovi" Povedal povedal a zmizol v tme noci.

7.Ako to skončí? 2/2

13. listopadu 2013 v 21:25 | Ivka |  Kam až pôjdem? - Príbeh kocúrika Spera
Tak a pokráčko príbehu kocúrika Speroua, i keď som trošku zmenuíla dej - bude sa tam viac objavovať Iri :) ....prajem pekné čítanie :) ....


V polke filmu som ja aj Umeko odišli do inej miestnosti, kde sme sa hrali a na koniec si ľahli späť. Ale pravdu povediac nedalo sa mi zaspať! Bolo to až moc krásne, Umeko si ľahla vedla mňa a svoj krásny hebký osaštek obmotala okolo mňa. Aaaa ta jej vôňa úplne ma očarila.
*IRIN POHĽAD*
Ako sme tak kukali film tak si knám prisadli a j naši mazlíčkovia, ktorých som hladka za uškami, lenže po chvíľke niekam utiekli a ja som spozornela. I keď to boli len dve malinké mačičky mala som ako keby istotu, že sa mi nič nestane i keď som spoznala Kyjoshiho spoznala s úplne inej strany...... Zadívala som sa do rohu miestnosti bolo na nej vidieť intenzitu svetla odražajúceho sa s telky. Začala som uvažovať nad úplnými prkotinami! A tak aby som ich nezrealizovala som mykala hlavou do prava a do ľava až som svoj pohľad dala na Kyjoshiho, ktorý bol zažratý do filmu. Asi jeden s jeho oblúbených, pomyslela som si a tak tiež začala sledovať film. Bol celkom fajn až na sexuálne chvílky v ktorých som najradšej chcela vyletieť z domu a hodiť sa po auto...l...lebo na niečo také som myslela i ja - aká hamba! Úolne som s červenala a skoro sa aj rozplakala keby som neucítila Kyjoshiho ruku na mojo rameni. "K- Kyjoshi ..shi-kun?....nechápavo som na neho pozrela....čo sa deje? Ty....zahladele som sa na jeho tvár....ty plačeš???" On sa odomňa odvrátil pričom mal ruku stále na mojom rameni. "N-nie to len tým ...že ....že...." Začal koktať pričom som sa ja pozrela na telku. Bol akurát koniec a hlavný hrdina i zo svojou držkou umreli ...vážne to vie človeka dojať až k slzám. "Em..Kyjoshi v pohode.....poťapkala som ho po pleci....i chlap sa môže rozrevať dokonca aj ja som začala plakať ( i keď nie kvôli filmu) takže sa nemusíš hambiť .....hehe je to ďalši naša spoločná vec." Ani neviem ako to zo mňa vyšlo ale pomohlo to Kyjoshi sa dal do pohody. "Hehe máš pravdu ....em neprenocovala by si tu?" "ČOŽEEEEE ?!!! ...vypleštila som na neho oči .....ako to do pekla myslíš!" On sa začal rehovať na mojej reakcií až sa rozplakal. "HAHAHA ...haha prepáč ale ...ale ja nemôžem ..haha .....haha neboj nemyslel som to v T-O, haha ale ... no ...nydýchol sa a vydíchol....vieš moji rodičia tu dnes večer nie su a ja nechcem byť v tomto dome sám pokedy nemusím..." Jeho tvar celkovo zosmutnela. Ach bože! Prećo má tak neodolateľní xichtík i v takomto stave? Aggrr jemo sa neda odolať! "Pfuu ..tak fajn ale hneď ráno mi pomôžeš s tým školským výletom ,jasné?!....pozrela som sa naňho s príneodhodlaným pohľadom a on mi prikývol na súhlas....fajn, em a čo tu celú noc budem robiť?...." Ako som to povedala tak sa ku mne vahol až tak že som spadla na gauč. "No to je len na tebe....podišol ku mne až tak blízko, že som zacítila jeho sladkú broskiňovú vôňu....môže kukať horori ale bo hrať nejakú stolnú hru...zašepkal mi pri ucho a potom sa odomňa odialil- respektívne si sadol na svoje predošlé miesto.....tak čo vyberáš?" Uškrnul sa ma mňa a poukázal na poličku zo stolnými hrami. Ja som hneď vyskočila s gauča a podišla k tej skriny i keď s iného účelu. Neviem prečo ale keď som zbadala jeho tvár tak blízko mojej, keď som zacítila tú jeho sladkú vôňu ,keď som sa zahľadila do jeho krásnych hnedých očí s nádichom zlatej tak som celá začala horeť a moja tvár nabrala až prupurový nádych. "Toto nie je možné!...Nie nepodlahny, nepodhladny ...." Šepkala som si sama pre seba pričom som sa tvárila, že rozmýšlam nad nejakou tou htou až som zbadala niečo divné. "Tanečný twistwer? ...Čo to je?" Ukázala som na krabičku a kukla sa smerom gauči. "To je najnovšia hra v Japonsku, chceš ju skúsiť?" Oznámil mi Kyjoshi, ktorý bol hneď pri mne až tak že som ucítila jeho dych. "Em no, nie som dobrá tanečníčka....pozrela som sa inam....ale skúsiť by som to mohla." Pošomrala som medzi zubami posledné slová. "Výborne tak sa ide hrať.....vybral krabicu....len to zapojím." Dodal a podišiel k telke, začal vybalovať obsah krabice a ja som ho len nevedomky sledovala s gauča.

Ďalší Uchihovský nápadník :P

11. listopadu 2013 v 21:35 | Zuzu |  Sakura Haruno rozkvéta..
Aspon jedna povietka dnes :D Príjemné čítanie :D

Sakura sa ráno zobudila na otravní zvuk budíka. Lenivo sa postavila s postele a namierila si to do kúpeľne. Dnes bolo voľno a Sakura nevedela čo má robiť. Mamu mala v práci-ako inak. A tak jediné čo jej zostalo bolo zavolať babam. Ino bola so Saiom Hin s Narutom Ten Ten s Nejim Temari s Shikamarom proste mali všetci program. Sedela v kuchyni a písala si domáce úlohu. No za pol hodiny nemala čo robiť. Vzala si teda bundu a rozhodla sa prejsť. Ku podivu bolo pekné slnečné počasie a jej sa to páčilo. Kráčala smerom k parku. Sadla si na lavičku a započúvala sa. Bolo ticho nechápala prečo tu nie su ľudia keď je také pekné počasie. "Sakura" Sakura sa prekvapene otočila a narazila na čierne oči Uchihu. "Čo ty tu?" Spýtala sa a očami preskakovala s jeho pier na jeho oči. Ten bozk ju prenasledoval celý deň a Uchiha jej čil moc nepomáhal. "Smiem si prisadnúť?" Sakura prikývla a Uchiha si prisadol. Sledovala jeho krásnu tvár, ktorá jej zrazu prišla dokonalá. Cítila jeho sladkú vôňu a mierne s toho sčervenala. Keď na ňu uprel svoje diamantovo čierne oči. "Ako sa máš?" Spýtal sa a Sakure sa zdalo, že je až príliš blízko nej. "Dobre a ty?" "Celkom fajn.." Usmial sa na ňu. "Myslím, že by si mal byť ďalej" Povedala a chcela si od neho odsadnúť ďalej. No on ju držal za pás a odmietal ju pustiť. Ona je taká rozkošná. Nedokážem žiť bez jej pier.. Pozrela sa na neho a rukami sa zaprela o jeho hruď. "Mi dvaja nemáme nič spoločné... Pochop to!" V tej chvíli ho prestalo baviť byť ohľaduplný a sladký. "Sakura... Si moja zapamätaj si to" Povedal a pritlačil svoje pery na jej. Trošku ju pohryzol do spodnej pery, ale jemne ju to bolelo. "Sasuke" Zamrmlala keď sa začal hrať s jej jazykom. Jeho bozk bol jedinečný iný pre ňu niečo nové čo by jej však nechýbalo. Odtiahol sa od nej. "Sakura cítim, že ma chceš tak ma prestaň odmietať" Oznámil jej bez problémovo. Sakura na neho uprela svoje smaragdy a potom sa od neho odtiahla. Nemohla si začať ani s jedným s Uchihov. "Onii-san" Ozvalo sa spoza nich a k Sasukemu docupkal malinký chlapček. "To je tvôj brat?" Spýtala sa Sakura prekvapene. "Áno Sasuke Uchiha je veľký bráška" Zasmial sa a vzal si najmenšieho Uchihu na ruky. "Ako sa volá?" Spýtala sa Sakura a usmiala sa na maličkého. "Mareo.." Odpovedal malinký a natiahol ručičky k Sakure. "Pekné dievča. Mareo chce pekné dievča" Sakura sa zasmiala a pohladila malinkého Marea Uchihu po líci. "Brzdi Mareo. Už to je dosť, že ju chce Itachi nie ešte ty" Mareo uprel svoje veľké čierne očká na staršieho brata. "Itachi chce pekné dievča? Ale ona moja" Sasuke na neho vrhol jeden chladný pohľad, ktorý však hneď vystriedal úsmev. "Ona sa volá Sakura..." "Sakuja?" "Nie Sa-ku-ra" Vyhláskoval Sasuke a najmladší Uchiha to po ňom zopakoval. "Sakuraaa-chan" Ozvalo sa spoza nich a v tom sa k nim dorútil Naruto s Hinatou. "Oh, kedy ste to stihly?!" Spýtal sa Naruto s vyvalenými očami a ústami do korán. "Natuto ty baka to je môj mladší brat" Mareo sa pozrel na zlatovláska a potom na Hinatu. "Hezká holka.. Mám dytemu.." "Myslí dylemu" Upresnil Sasuke slová svôjho malého bratčeka. "A prečo?" Spýtala sa Hinata, ktorá sa k nemu nahíňala. "Neviem, ktorú chcem...." Povedal Mareo a pozrel na Sakuru a potom na Hinatu. Naruto okamžite majetnícky objal Hinatu. "Ona je moja" Povedal a vyplazil Mareovi jazyk. "Sakura sa bude musieť s ďalším Uchihovským nápadníkom" Zasmial sa Naruto a ani si nestihol uvedomiť, že sa k nemu Mareo naťahuje. "Ja cem baka.." Povedal a myslel tým Naruta. On pustil Hinatu a začal sa rozplývať. "Tak ty chceš mňa.. No tak poď na rúčky ujovi Narutovi" Povedal a zobral si Merea na rúčky. "Baka" Povedal maličký a Naruto sa usmial. "Nie baka, ale Naruto" "Baka" "Naruto" "Baka" "Naruto" "Baka" "Naruto" No čo dodať. Proste náš milovaný Narutík sa hádal s malým batoľaťom. "Naruto" "Baka" "Naruto" Mareo sa usmial a poťahal Naruta za vlásky. "Baka" No poviem vám ich hádka bola dlhá. "Inak čo vy dvaja tu?" Spýtala sa Hinata a prisadla si k nim. "Náhodou sme sa stretli" Povedala Sakura a Hinata na ňu nedôverčivo pozrela. "Je to pravda" Pritakal čiernovlások. "Inak Sasuke koľko má Mareo rôčkou?" "Tri je veľmi múdri" Chválil sa Sasuke jak keby bolo to dieťa jeho. "Hej decká čo vy tu?" Dorútila sa k nim Ino ťahajúc za sebou Saia. "Pozorujeme malého Uchihu" Povedala Sakura a ukázala na Naruta s Mareom na rukách. "Aaa je zlatý" Prihnala sa k nemu Ino a vytrhla ho Narutovi z rúk. Nakoniec to skončilo tak, že naše tri dievčence sa hrali s Mareom a Sasuke, Naruto a Sai porazenecky sedeli na lavičke. "Sasuke tvoj brat nám čorgol baby" "To je fakt" Pritakal Sai. "Vy sa sťažujte.. ďalší Uchiha čo má rád Sakuru" No na tej lvičke bola trošku deptavá nálada :D :P

Upíri kousnutí 6.0

10. listopadu 2013 v 12:56 | Zuzu |  Upíri kousnutí
Po sto rokoch upírieho spánku a učenia :P Tu je nová časť hádam sa bude lúbiť.

Sumato stála mierne omámene pred Amaiom. Nevedela sa spamätať s toho, žejej chce pomôcť. Predsa len on je potencionálny podozrivý. Keby bol stále pri nej a pomáhal by jej mohla by sledovať jeho chovanie a nájsť dôkazy. "Dobre. Musíme začať od znovu. Som si istá, že mi niečo uniklo" Povedala vážne a prekrížila si ruky na prsiach. "Fajn ideme pátrať?" Spýtal sa a ona len stroho prikývla. "Musím si ísť po tašku" Povedala a šla naspäť do budovy školy. Kráčala rýchlo a potichu a Amai tiež. "Kyuketsuki" Oslovila ho a on okamžite zareagoval. "Čo sa deje?" Spýtal sa a ona na neho vrhla jeden so svojich ľadových pohľadov. "Nemusíš za mnou všade chodiť" Povedala to tónom akoby skôr chcela povedať: Nesmieš za mnou doliezať! A aj to chcela povedať, ale slušné vychovanie ktoré dostala od matky jej to nedovoľovalo. Povzdychla si. Spomenula si na mamu. Nahrnuli sa jej slzy do očí, ktoré zahnala rýchlim zažmurkaním. "Dnes to odložíme" Povedala hľadiac do zeme. Vyzerala desivo, na smrteľníčku až príliš. Kyuketsuki ju buchol do pleca. "Čo to robíš?" Spýtala sa a upriamila na neho svôj pohľad. Vydela ako ho myklo. Musel sa jej zľaknúť. Nikto nepoznal jej desivejšie ja a hovorím vám toto ešte nebolo ono. Kayuketsuki sa na ňu usmial a vyzeralo to úprimne. "Tak sa tak netvár ten desivý som tu ja" Povedal s nadvihnutým obočím a vycerenými zubami . Sumato sa na neho prekvapene pozrela. "No tak ideme nie?" Spýtal sa a hodil jej tašku. Čo tým sleduje? Toto nie je prirodzené spávanie Amaia Kyuketsukiho. "Amai??" Ozvalo sa chodbou a netrvalo dlho a prihnala sa k nim Loli. Hodila sa Amaiovi okolo krku. "Loli.." Povedal a pozrel sa na ňu. Loli sa roztomilo zasmiala a venovala mu žiariví úsmev. Sumato sa radšej vzdialila. "Sumato" Zakričal za ňou Amai a ona sa otočila. "Tak zajtra" Prikývla a vybehla von. Akurát snežilo. Prvý snech. "Kto je s niekym koho miluje keď prvý krát sneží.. Budu spolu naveky" Vybavila si slová svojej mami. "Loli a Amai.." Povzdychla si. Nevedela prečo, ale mrzelo ju to. "Sumato-chan" Otočila sa a zbadala ako Itoshi uteká k nej z dáždnikom v rukách. "Konichiwa" Pozdravila slušne a Itoshi ju schoval pod dáždnik. "Em.. Prišiel som vás" Sumato mu venovala jeden vážny pohľad. "Gomen, prišiel som ťa schovať pod dáždnik" Sumato sa usmiala. "Arigatooo" Itoshi zostal mierne červený, ale Sumato to pripísala k zime. Spoločne sa vidali preč pod jedným dáždnikom zatiaľ čo padal prvý sneh. Nevedeli, že ich sleduje pár červených očí. Už sa stmievalo a Sumato prvý krát v živote odložila niečo na zajtra a spokojne zaspala.
***

Musela premýšľať, ale Amai ju neustále rozptyľoval svojimi poznámkami. Vrhla na neho jeden s tých jej ľadových pohľadov. Ale on sa iba usmial a natiaholk nej ruky. Chytil ju za pás a pritiahol k sebe. Naklonil sa k nej. "Su-ma-to-chan" Zasmial sa a ona hľadela do jeho láskavých očí. Nahol sa k nej a ona presne vedela čo sa stane. Zobudila sa celá spotená. "Čo to pre Boha bolo?!" Spýtala sa samej seba a pozrela von oknom. Postavila sa a hlavou vykukla von. Nadýchla sa čerstvého nočného vzduchu. Milovala ho. Bol čerstvý, ale aj studený a pre ňu upokojujúci. Zavrela oči a tvár jej osvietil mesačný svit. Otvorila oči keď jej niečo studené padlo na nos. "Sneží" Nadýchla sa a usmiala sa na mesiac. Potom svôj pohľad venovala zemi. Skorej chodníku,ktorý viedol pri ich dome. Niekto po ňom kráčal. Bol vysoký a niekoho jej pripomínal. Spoznala ho až keď jeho tvár osvietil mesačný svit. "Čo tu robí?" Spýtala sa samej seba a pozorovala až kým sa jej nestratil z dohľadu. "Itoshi... čo si tu robil?" Šepla mu otázku, ktorú ako ona sama dobre vedela nemohol zodpovedať. Naposledy sa nadýchla zimného nočného vzduchu zavrela okno a vliezla do vyhriatej postele. No aj tak nemohla z hlavy dostať Itoshiho a to čo tu robil tak neskoro v noci. Svojím snom sa ani trochu nezapodievala v podstate naň aj úplne zabudla.

Gomen.... kresby

10. listopadu 2013 v 12:36 | Zuzu |  Obrázky&Kresby
Gomen lidičkové :D ja viem som hrozná,ale čo už škola nás nepustí... Ja opravujem známky bo tie 5 a 4 sú strašne kawaii v tej žiackej, ale nie ako ich tam nechcem :D Nebojte sa ja aj Ivka sa budeme snažiť nie ako to vyriešiť a určite to vyriešimi... Inač dúfam že sa vám naše perkvapko lúbi :D Kto nevie o čo ide tak TU.. všetko čo sa týka nášho prekvapka je tam napísané .... až na to že sa bojím čo poviete ale píšte komenty som zvedavá čo nám na to poviete :D

No jop Ivka ma donuutila sem dať pár obrázkou jeden je už zahrnutý v tom Gomen :D
Ehm oni sa pohádali a tie čudné čiary su akože dážd ale len akože :D

Akože sú zalubeni kukaju zapad slnka a obaja maju založene ruky... No moja logika :D

Obrázky & Kesby 8

10. listopadu 2013 v 11:50 | Ivka |  Obrázky&Kresby
Tak a ešte taký malý BONUS - v&yhrabala som vo v staaaarom všuflíku :) ....

- Neviem či to vydieť ale ide o dvoch zamilovaných, ktorý sú pred výbuchom bomby :) - irónia osudu :P
No a ďalší zamilovaný obrazok ....Lubká sa mi hlavne ta predstava, že by sa zobudila a ona stále dole pod ním :D :D :D
A ďalši obrazok, tentoaz konečná :) ...

-THE END-

Návrat späť - Niečo nového :P

10. listopadu 2013 v 11:39 | Ivka&Zuzu |  Niečo HENTAI ??? (18+!)
Tak ako začať? ....Na začiatku sa chceme ospravedlniť za to že tu nejak moc nepridávame poviedky a ani nič iné :/ ... A tak sme sa rozhodli napísať niečo nového niečo nad naše schopnosťi :D A atk sa modlíme aby sa vám to lúbilo :) .... Takže ak anó môžete nám napíať koment i na prianie :) ...Takže dúfame že sa vám poviedka bude lúbiť lebo je ako sme povedali inakšia- HENTAI! Takže bacha :P .....Prajeme pekné čteníčko :) :) :)


Vampire a čarodejnica! 34.Kapitola

3. listopadu 2013 v 15:48 | Ivka |  Vampír a Čarodejnica
Tak za 1. chcela by som sa osprevdlniť, že nechodím na priateľské blogy a keď užu som tam tak nekomentujem, ale vždy keď zahliadnem je všetko tak zaujímave :) :) :) ... no a tek k tej 2. chcem sa ospravedlniť za to, že nejak moc nepíšem -muza ešte nedorazila :/ a tak sa len vlečiem :P .....tak ale mám aj dobrú správu a to - pokŕačko :D :D :D ...


Keď som prehľadala poschodie s izbami -samozrejme okrem mojej šla som dole na prízemie. Započula som šuchotanie a rozprávanie od kuchyne a tak som podišla k dverám a poslúchala rozhovor. "...Takže ty vôbec nevieš čo sa medzi nimi stalo?." "Nie neviem, i keď spolu skoro stále tak Emilli chcela od Georga utiecť späť sem....do vášho sveta..." "Tak prečo sa vrátila späť k ..." "Neviem!...Mierne skríkla....Ups. Prepáč ale vážne...vážne neviem čo sa medzi nimi odohralo, ale jedno viem ...a to viem naisto." "Čo sa deje keď si tak sklesla, čo to je?!" "...Georg..Georg ju vážne miluje..." Ako som to započula šla som hneď do svojej izby. *Čo sa to ! ...On ma má vážne rád.....ale teraz ako sa dozvedel o ....grrr toto ja nezvládal! Prečo som sa do neho zamilovala?! ...*Prudko som otvorila dvere pričom som ich hneď zavrela svojim telo. Bola som o nich opretá tvárou k nim. "Bože toto je ale popletené....buchla som si čelo o dvere a kvokla si.....ja si nechcem vziať Džaca, i keď je milý a pohladný a ...a má užasnú motorku i tak! Ja sa zaňho nechcem vydať!.....otočila som sa a sadla si chrbtom o dvere, pričom som si hlavu sklonila ku kolenám...... ale ja chcem Georga." Schúlila som sa ešte viac a začala plakať. "Nikdy som si nepredstavovala, že môj život bude tak pekný a pritom tak smutný až mi to srdce trhá...." Povedala som si len tak s kameňom v hrdle, pričom som zastavovala plač, ale nepomohlo to ...Zrazu ma niekto jemne chytil za rameno. Zľakla som sa. Ale i tak som zdvihla hlavu a pozrela sa na osobu, bola som zvedavá kto to je. "Georg?!" Zdesene som sa na neho kukla zo slzami v očiach, ale on sa na mňa usmial a daroval mi jeden s jeho krásnych bozkov. "Vyplatilo sa na teba čakať." Oznámil mi hneď ako sa odo mňa odlepil. Celá červená som kývla na súhlas, pričom som sa k nemu naklonila- chcela som ho pobozkať, ale v tom na dvere zaklopala Erge s tým že jedlo je pripravené. A tak som sa nechcene musela postaviť a ísť s Georgom dole do kuchyne , kde nás už čakal Džaco za stolom. Ako ma zbadal tak hneď išiel ku mne, chytil ma za ruky a spýtal sa ma ako sa cítim. "Celkom fajn." Odpovedala som s falošným úsmevom a on mi dal pusu na líce a potiahol ma k stolu. - Sedela som oproti Georgovi a vedľa mňa bol Džaco, no a Erge bola vedľa Georga.- nikdy v živote som nebola takto nervózna! Len tak tak som si zobrala paličky do rúk bez s toho aby mi padli. Pri jedený bolo ticho až vraždiace! Dokonca aj človek počul cudzie nádychy a výdychy. *Fakt katastrofálne posedenie s priateľmi.* Ironicky som si pomyslela v hlave. V tom sa otvorili dvere - všetci sme zbystreli. "Láska sme tuuuu!" Niekto skríkol od hlavného vchodu. (Bola to moja mama.) hneď som vstala a šla za matkou. "Čo tu robíš!" Hneď som na ňu vyvalila. "Ale zlatko za chvíľku bude svadba a ty nechceš vidieť ani vlastnú mamku?" Ako to hovoril tak sa premiestnila do kuchyne. Hneď ako zbadala kolektív pri stole stuhla a pustila svoju kabelku v ruke. Kolektív sa zdvihol a Džaco podišiel k mamke. "Dobrý deň slečna Habsburgova...jemne ju pobozkal na ruku.... ako sa máte?" "No celkom zaskočene...vytiahla ruku s Džacovej a podišla ku Georgovi....tento mládenec vypadá ako nástupca v upírskom svete klanu Fridrichov! Dokonca je aj tak cítiť!" Bola tu veľmi hustá a na piata atmosféra, musela som hneď zasiahnuť. "mami to je Georg....On je môj kamarát z ..no veď vieš. Bol mi vážne veľkou oporou aj so svojou priateľkou Erge." Ukázala som na ňu. "Dobrý deň....r-ráda vás spoznávam ja som E-erge." V tom sa mamka trošku ukludnila. "Ach, to som si odľahla! Nikdy by som nedopustila aby sa moje dcéra dostala späť do pazúrov toho hnusného bastarda! ....podišla k Erge...no Erge, keď si už tu nechcela by si sa stať Emillinou ..." "Nechceš mi povedať pravdu?" Náhle sa ma spýtal Džaco, pričom ma chytil za ruku. *A sakra! Chcela som vedieť čo povie mama Erge! ....Aggr! Asi nemám na výber ...smutný pohľad..* "Fajn, poď so mnou...." A tak sme šli do mojej izby, kde som mu až do večera rozprávala čo a ako sa stalo a priznala som sa aj k tomu, že som zaľúbená do Georga ......