Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Leden 2014

Denník sestier! 61.časť

31. ledna 2014 v 18:40 | IVA-san |  Anavin denník
Tak a ďalšia čast DS ...dúfam, že sa bude lúbi .... prajem pekné čteníčko... :) :) :)


Ako sme tak vstupili do ich podzemného bunkru, tak sa to trošku zmenilo na šoro moro s hologramom kráľa, ale na koniec sa nám podarilo našich drahých presunúť až po katakomby hradu Hasburgovcov, ktoré patrilo teraz pod našou mocou. "Anavi.. čo budeme robiť?" Pozrela som sa na svoju ustrašenú sestričku. "Musíme nájsť v knihách niečo čo im pomôže." V hrade bolo dosť veľka kních o našej moci - nemusím zdôrazňovať prečo. "Sorry sestrička, ale takto to nepôjde." Hlasno som odpovedala na jej myšlienky o tom ako chce Kinia vyprostiť s veľkej kryštálovej truhly tým, že ju rozbyje. No áno Kinio a Tribo boli polovične na žive lenže sa nachádzali v truhlách, ktoré mali podobu kryštálu a taktiež ich štruktúru. "Baby mali by sme ich s tato odvliecť." Odkašlal si All ako to povedal. Otočila som sa knemu, bolo vidno že si to poriadne odskákal keď udržoval kráľovských poskokov."Bolí to?" Spýtala som sa ho s lútosťou v hlasu, skôr to bol smútok ktorý som už nemohla držať v sebe. Jedin=a osoba, ktorú pokladám za svoj polad je v nebespečenstve.....keby som nebola tá staršia, tak už som na kolenách a revem ako malé decko! "Nie, v poho...tak ideme?" Odpovedal mi. "Hmm.." Prikívla mu Anazu a nadvihla truhle pomocou vzduchu. Položila ich až keď sme sa nachádzali v lavom kridli kde sa nachádzala ošetrovňa. Vôbec som nevedela čo robiť a ty dvaja mi to ani neuľahčovali ich mlčanlivosťou. Videla som ako sa Anazu modlí za to aby bol Kinio živí a po jej boku. Rychlo som sa otočila na päte."Idem sa pozrieť ako sú na tom Michael a Ken.." All ma chcel zastaviť ale na koniec to nespravil. Prešla som pár dvermi a objavila sa v miestnosti kde ležal Michael a na vedľajšom lôžku Ken pričom jej ruku zvieral jej starší brat."Ako je na tom?" Opýtala som sa ho počas chôdzy k nemu."Už lepšie...rany sa hoja rýchlo...práve teraz spí...je vyčerpaná." Bolo vidno že sa mu uľavilo."To je užasné, Ken bola na svoj vek veľmi odolná voči poraneniam.....o pár dní bude znovu zdravá a čiperná ako rybička." Utešila som Nika. Keď mi na vďaku prikívol s úsmevom podišla som k bratovi."Ahoj braček, ako sa cítiš?" Bohužial odpoveď som nedostala, posadila som sa na stoličku pri jeho posteľ."Vieš chcela som ty povedať, že sme zachánili Triba s Kiniom....taktiež že k nám zavítali naši priatelia aby nám pomohli. No a ...a že.......poriadne som sa nadýchla....Tribo i Kinio sa nachádzajú v kryśtaľových truhlách, ale neboj! Nie sú mrtvý, ale...ani živý....postavila som sa a nahla sa k bratovi....ale neboj zachránim ich! Aj so sestričkou nájdeme spôosob i keby som mala zomrieť." Ako som to povedala darovala som bratovi na spiacu tvár boz a odišla s miestnosti, šla som do hlavnej knihovni."Bože! Tebe to ale trvalo, mala som sto chutí ísť za tebou." Skríkla na mňa sestrička s knihov v ruke, akože čo? Ona vážne číta? - viete segra není nejak moc na knihy skôr na filmy a tak..."Prepáč.." Nevedela som čo jej ďalek povedať a tak som šla ku knihám a taktiež si jednu zobrala."Tu som už čítal." Ozval sa Bell u okna v knihovne."Ach! Ahoj Bell..hmmm...a túto si čítal?" Opýtala som sa ho hneď ako som položila knihu a ukázala na druhú."Nie, tu nie.."Prikívla som a začala som čítať ako aj Bell, Anazu a Alfonz...........po pol hodine...."Geez! Toto je odtrava!"Sríkla na plnú hubu Anazu keď dočítala druhú knihu - ako som vravela nie je to typ na knihy."No ak máš iný nápad, tak do toho!" Odžvanil jej Alfonz, ktorá prečítal okolo desať kních."Nooo....emmm...potočila hlavu ku mne....Anavi?!" Odložila som knihu."Ach, Anazu viem že je to pre teba nie moc príjemné ale iná spôsob tu nie je ...pohodila som rukou... jedine tak že by Bell popriosil druhú stranu- teda mamku ..." Povedala som to len tak, ale oni to myslely vážne!"Tak Bell daj sa do toho!" Ozvali sa naňho Anazu aj s Alfonzom. No zdá sa že som vážne génius pomyslela som si nadčene a podišla k Bellovi." Bell viem, že to bude ťažké ..ale skús upozorniť našu matku o probléme.""Dobre, ale ako?" Hneď mi odpovedal."Čo tak SOS, nebo Rosasul fuoco?? ...." Navrhla Anazu, tie knihy jej vážne pomohli (rosa sul fuoco- bol názov pre ružu v plameňoch). Ja som prikívla sa súhlas.Fajn." Odpovedal Bell a začal sa prechádzať po knihovne, taktiež načmáral pár znakov vo svojom rodnom jazyku a začal komunikovať s démoním sveto. Ja a spolok sme s oćákavania skoro nedýchali. "Niečo som ....je tam.....neaký muž, chce s....komunikuje somnou!. " MUŽ!!! Naraz sme si pomyslely v hlave."...Vie o čo ide ....musíte....em studňa Morte e la vita....tam musíte....zrazu zdrapol papier a začal písať..." "Čo sa deje?" opýtal sa All pričom sme sa všetci naklonili do pravého uhla tak aby sme videli čo píše. "....ano...ano...ďakujem...ČOŽE?!!....ach áno....áno...EX TE." Chvíľku mlča, potom sa otočil k nám i s papierom v ruke."Tak čo?" Vyletela na neho Anazu. Zdvihol papierik pred seba."Toto vám odkazuje váš otec...oby dve sme vypleštili oči ....ekhfr, vravel že musíte nájsť studňu Morte e la vita(mrtvých a živých), ktorá sa nachádza medzi horou a pahorkatinov na južnej strane od Dardakusu..." Zobrala som papierik."A čo tento text?""Ide o formulku zaklínadla, ktoré vyslobodí vašich milovaných.""Rozumiem."Odpovedala som pričom som v duchu ďakovala otcovi."A čo to keď si zbliakol "ČOŽE"???" Vyhŕkla naňho Anazu, no ani mne to nedalo a tak som nahodila rovnaký pohľad ako Anazu. Od sa poškrabkal po hlave."Nooo, nevedel som, že je to váš otec i keď sa vážne podobal na Michaela...em, vravel aby som vás ochraňoval a bol po vašom boku ako aj ostatný a aby ste boli oby dve štastné zo svojimi milovanými....em, taktiež..." Odmlčal sa."Taktiež čo?" Skríkli sme na neho."...taktiež tam bola vaša matka a tiež vám priala všetko naj v živote a že vždy budete ich srdciach." "Mami...""...tati..." "ĎAKUJEME!" Oby dve sme sa doplňovali."Anavi musíme ich ihneť zachrániť!""Áno, to musíme." Odpovedala som jej pričom som si utierala slzy na očiach. Ako sme odchádzali tak som poďakovala Bellovi a spolku za tvrdú prácu.....TOTO SME MUSELI UROBIŤ LEN MY!!! ..BEZ ŽIADNEJ POMOCI!!!

Denník sestier 60.časť

27. ledna 2014 v 21:55 | Zuzu |  Anazuin denník
Sorry lidi mám horúčku a je to na tom aj dosť vidieť.. je to opačné, uplne mimo.. sorry.. pokúsim sa niečo zajtra pridať :D

Skočila som dnu a prešla do nie akej čudnej miestnosti. Bola celá z dákeho kovu. Podľa mňa to boli meteori, ktoré majú schopnosť blokovať schopnosti, čiže by to vysvetlilo i to, že nám nefungujú schopnosti. Alfonz a Anavi išli za mnou. Tá miestnosť nemla dvere. Jebem im na to. "Anazu ani na to nemysli!" Upozornila ma Anavi. "Nelez mi do hlavy" Povedala som a nazhromaždila do svojej nohu všetku svoju silu. Kopla som do steny kde sa s ohromným hlukom vytvorila diera. "ANAZU JA ŤA ZABIJEM!" Ach, a čo to trdlo celo spraviť? "Čuj tu, Anazu nespravila až takú blbosť. Potrebujeme získať čo najviac času inka by nás boli odhalili bolo to drastické ale účinné" All je môj človek. A to chodil s Anavi. Bez komentára. To bude sranda keď sa o tom dozvie Tribo.. Nesmiem mu to povedať!! Vybehla som tou sprostou dierou von a All nás previedol asi troma chodbami. Zrazu sa ozvali hlasy. "To budú oni!" Otočila sa Anavi do zadu. "Ja ich zdržím Kinio a Tribo budú za tými dverami." All sa otočil a rozbehol sa proti nim. "Poďme" Povedala som a potiahla Anavi preč. Prešli sme drevenými dverami a zrazu sa všetko spomalilo. "Ach takže už ste tu" Zdvihli sme hlavy a pozreli sa na kráľa. Levitoval tam a ja som usúdila, že to bude upíria schopnosť. (Vieš to aj ty?) Spýtala som sa Anavi. (Ja neviem.. Inak ak levituje) (Ja viem táto miestnosť neblokuje schopnosti) Pozrela som sa mu rovno do očí. Nebol tam náznak ľudskosti. "Ste sviňa" Povedala Anavi a ja som na ňu zarazene pozrela. "Máš pravdu" Prisvedčila som a pozrela sa na neho so slzami v očiach. "Nie len, že týrate ľudí.." Začala Anavi. "Ale ešte ste nám vzali aj ich!" Zakričala som. "Nedoplňujte sa. A navyše vy ste mi zabili synov!" Anavi na neho skúmavo hľadela. Potrebuje čas, nie čo jej tam nehrá vidím to na nej. "Pozrite sa" Začala som. "Keby ste videli ako žijú niektorý ľudia ako im ubližujete! Čo ste im spravili a aj to, že pre vás slúžia slušný ľudia" "Pozri sa ty hlúpy kríženec." Akože to myslel mňa?! "Slúžili pre nás aj tý vaši blbci. Mali vás zabiť." Zasmial sa. "Niečo sa však pokazilo" Povedal mierne nahnevane. "Nič sa nepokazilo.." Pozrela som sa na Anavi nevedela som čo mu mám povedať a tak som dúfala, že na to príde. Len neviem na čo. "Mám to" Povedala Anavi a usmiala sa. Zrazu mu do čela udrel blesk. "Ako som čakala klon" Pozrela som sa na Anavi. "Tak to je silná káva"Povedala som. Nepreháňa to trochu? Akože o čo im ide? Lezú mi na nervy. Zaťala som päsť a vrazila ňou do steny. Zostala tam malinká diera. "Anazu! Ukľudni sa mi máme prácu" Povedala mi Anavi a mala pravdu. Proste je toho moc. Ja neviem čo mám robiť! Ani nevieme či tam budú! Čo keď je to pasca? Anavi otvorila dvere a zhíkla. "ČO je?" Spýtala som sa a nakukla jej cez plece. Onemela som. Ležali tam v sklenených kvádroch. Vyzerali ako mŕtvy. Anavi a ja sme pomali vošli do miestnosti. "Kinio.." Dotkla som sa skla tam kde mal tvár. Chcem sa ho dotknúť! Chcem cítiť jeho pokožku! Chcem sa presvedčiť, že toto je len sen! "Musíme ich s tato dostať" Povedala ANavi a ja som sa nezmohla na viac len prikývnutie. Namierila som rukou na stenu, ktorá bola z hliny. Oheň ju jemne upiekol takže bola zratu úplne suchá. Anavi do nej vrazila bleskom a vytvorila nám mierny tunel. Zavrela som oči a pomoci vzduchu ich nadvihla. Poslala som ich tunelom do predu. A ja s Anavi sme sa vydali za nimi. "Máte ich?" Rozrazili sa dvere a v nich sa zjavil All. Stála som na začiatku nášho "tunela" a pozrela na neho. Prikývla som. Vážne nemôžem hovoriť. Som v šoku. "Bežte ja ten tunel zasypem" Povedal All. Dostali sme sa až do podzemia zámku Habsburgovcov. Pustila som našich chalanov na zem a sadla si ku Kiniovi. "Anavi.. čo budeme robiť?" Spýtala som sa jej so slzami v očiach. "Musíme nájsť v knihách niečo čo im pomôže" Pozrela som sa na Kinia. Prečo to nemôžeme rozbiť? Prečo to sklo nesmiem rozbiť? Nebude to stačiť? Nepomôže to? "Sorry sestrička, ale takto to nepôjde" Pozrela som sa na ňu a potom na prsteň od Kinia. Mala som ho vo vačku. "Prosím keď sa s toho dostaneš.. Zoberiem si ťa aj hneď" Akože je to divné keď sa ide 17 ročná baba vydávať. Bez komentára. Moment ja mám už 18. Ja som zabudla. Ale kto si to má v takejto situácii pamätať? "Baby mali by sme ich s tato odvliecť" Ozval sa zrazu All. Muselo mu to byť asi trápne.

Denník sestier! 59.časť

25. ledna 2014 v 17:47 | IVA-san |  Anavin denník
Tak po váááááážne dlhej dobe sem pridávam ďaľšiu časť DENNÍKU SESTIER!..neviem či sa ešte pamätáte ale keď dokončíme túto spoločnú poviedku tak sa chceme pustiť na Hudobné sny :) .....no dúfam, že sa vám dielik bude páčiť a taktiež pridávam malé zhrnutie ďaľších postáv, lebo ako hovorím tak je to váááááážne po dlhej dobe :D :D :D ...prajem hezké čteníčko :) ...

*OPIS NEW POSTÁV *
KEN- malá osemročná dievčinka s veľkým nadaním nepovšimnuteľnosti- najlepší špijón sveta! Veľmi chytrá a vyspelá na svoj vek.
NIKO- starší brat KEN. Je mu jedenás a je platonicky zamilovaný do Anavi..má obrovský dar- dokáže komunikovať s hocijakými zvieratami, noa keď chce dokáže vás videsiť tak že by ste radšej umreli než by ste chceli vidieť jeho pohľad znova!
ALFONZ-mohutný fúzatý muž s miernym prízvukom, nosí okuliare a no dá sa povedať, že má super silu-dokáže dvihnúť celý dom a hodiť ho po vás, ale najúzasnejší bol v komunikovaní a ovládaný hocičoho živého i nežíveho.
BELL- jeden zo štiroch žijúcich démonou na zemi! Nemusím zmieňovať jeho schopnosti ...proste je to DÉMON!

No tak to by bolo ostatok príbehu je pod celým článko :)


Prológ Rokfort-Bradavice

24. ledna 2014 v 21:05 | Zuzu-chan |  Rokfort - Bradavice
Rozmýšľala som nad tým čo napísla Iva, že by sme mali menej písať bo sa ludia učia a pod... Takže jej dám za pravdu.. :D Vydrží mi to max. kým dočítam knihu :D a reku tak dumám... Dajme tomu, že toot je pokus o prológ k poviedke na HP. Neznášam, slovenské názvy z HP neoriginálne, ale Citruštek ich má rada tak to predýcham a napíšem aspoň prológ takto. Je to kratučké, že by ste nemuseli toľko čítať.

Prolog

Po školských chodbách sa ozývajú kroky dvoch osamelých ľudí. Kráčali pomaly a s istou dávkou nostalgie. Obrazy boli zavreté v jednej miestnosti na siedmom poschodí a tak ich nemohli rušiť. Bolo to tu naozaj tiché a smutné. Niečo tu chýbalo. Život. Dokonca aj duchovia mlčali. Umrnčaná Mirta, sedí stále na dievčenských toaletách a nudí sa. Takmer bezhlavý Nick, Šedá dáma, Krvavý baron, Tlstí mních, oni čakajú kým sa do hradu nahrnú nový prváčikovia a zaplnia ich koleje. Táto návšteva znamená, že sa niečo deje a preto všetci napínajú uši a čakajú tak ako vždy. Dokonca aj Protiva nič nerobí a čaká. "Mali by sme školu otvoriť" Chodbami sa ozve hlboký hlas muža. "Súhlasím, ale ako to spravíme. Škola bol zavretá tak dlho.. Koľko to je 50 rokov?" "51" Povie muž jemne smutne. "Ach áno, zabudla som vy ste tu študoval, že?" Muž prikývne. "Aké to bolo?" Spýta sa žena. Stále si nie je istá či má znovu otvoriť školu. "Keď som slúžil pre pána zla.. bolo to hrozné, až teraz chápem, že škola ako taká bola fajn. Chýba mi a samozrejme chcem, aby tu znovu študovali mladý čarodejníci a aj mudlové" Žena sa usmeje. "Pozoruhodné, váš názor pán Malfoy sa zmenil" Draco jemne prikývol. Musel sa správať slušne nesmel ju odradiť. "Bohužial, nie som si istá či škola niekoho niečo naučila. A nie som si istá, či tu Voldemort nezanechal niečo čím by ovplyvnil chod bradavíc" "Nie. Prehľadali sme to tu niekoľko krát, nie je tu po ňom ani náznak" Draco už nebol taký azkriknutý, táto paní mu dvíhala tlak. Bojovali za znovu otvorenie Rokfortu - Bradavíc už niekoľko desať ročí. "Ak chcete vedieť aké to tu je spýtame sa tých čo neodišli" Povedal a otvoril dvere, ktoré viedli do veľkej siene. "Sir Nicolas! Krvavý Baron! Ukážte sa!" Chvíľu sa nič nedialo, ale nakoniec cez stenu prešiel skoro bezhlavý Nick. "Ach či to nie je mladý Draco Malfoy počul som, že si sa polepšil. Ach.." Otočil sa na ženu čo stála vedľa Draca. "Iris Marvellová, študentka Rokfordu Bytrohlav ročník 1974." "Spoznali ste ma Nick" "Spoznal tak čo otvoríte nám školu" Iris sa usmiala. "Čakala som kedy sa ma to spýtate, ale musím vedieť, že budú študenti v absolutnom bezpečí" "Budú to vám ručím" Iris sa usmiala. "Dobre. Rokfort bude znovu otvorený" Prešlo ešte mnoho času kým Iris slub dodržala. A teraz škola funguje už sedem rokov. A chystá sa nový nával prváčikov.

Upíri kousnutí 8.5

24. ledna 2014 v 19:42 | Zuzu-chan |  Upíri kousnutí
Po dvesto rokoch kapitolka. Konečne koniec učenia. Som happy... Celý posratý týžden opravujem NJ. Učiteľka mi nechcela dať sólovu trojku na vysvečko keď to ide na školy a tak.. Bože ja som taká happy.. Prajem vám pekné čítanie :D

Amai stál chvíľu pri nemocnici. "pche.. Ona si myslí, že môže... Ako si len môže myslieť?!" On sám presne nevedel čo chce povedať, ale bol naštvaný, smutný možno trochu sklamaný. Bol všetko len nie to čo by mal byť. Zlý temný upír. "Ak chce, aby som si zobral to čo chcem..." Nie on si nepriznal, že ju miluje. Nedokázal si to priznať. Nie po tom čo sa stalo. V minulosti miloval len raz a ako to dopadlo? Nie nechce na to spomínať. Rozbehol sa domov. Rozhodol sa, že si zbalí veci a odíde. Nemôže tu viac byť. Ale odíde s ňou zbalí ju a odíde s ňou preč do Európy, alebo Ameriky! Bolo mu jedno kam, len chcel byť s ňou. Nesmel tu však nechať Loli, ale to sa vyrieši potom. Dobehol domou a začal si baliť svoje veci. "Amai" Ozvalo sa odo dverí, kde stála Loli. Bola oblečená v obtiahnutom tričko a kratučkej sukničke s veľkou lepkou na boku sukne. S lepky sa ťahali reťaze, ktoré obmotávali jej sukňu. Pod sukňou mala legíny s malými netopiermi. "Čo chceš?" Vyštekol na ňu. Poznala tento jeho výraz. Loli prevrátila oči nad jeho hlúpu situáciou a komickým správaním. "Toto ti prišlo" Amai vzal do rúk obálku čo mu Loli hodila na posteľ. Už len s papiera s ktorého bola obálka vyrobená zistil niečo čo ho nepotešilo. Loli radšej zmizla z dosahu. Obálka bola od Izanamiho, takže mu ju posiela on:
"Rád by som začal zo slovom drahý, ale prečo aj? Takže ty jeden idiot. Myslím, že ti niečo chýba a viem, že nevieš to čo viem ja a to je že ty nevieš to čo by si mal vedieť" Amai sa pri tejto vete zatváril ako ovečka prejdená nákladiakom. No ale vážne chápete to niekto? On mal vedieť dačo.. Toto môže povedať len on. Nechal to tak a čítal ďalej.Bál sa čo v tom liste bude ďalej, keď od neho naposledy dostal list, stal sa z neho zabijak. "Mám pre teba totiž malinké prekvapenie s modrozelenými očami. Myslím, že už vieš o koho sa jedná..Pripomína mi tvoju milovanú a jedinú.. Vieš koho. Možno si nechám aj túto. S pozdravom Ichinose"

Amai skrčil ten papier. Bože prečo ho to nenapadlo? Cítil nieču prítomnosť, ale, že to bude ten priblblý Ichinose. Zasmial sa nad vlastnou hlúposťou. "Bože to nie je normálne" Už zase. Znova sa to stalo. Znova to urobil. Aký ma na to dôvod? Prečo Amaia vždy tak týra? "Odchádzam" Zaziapal na celý dom bola to správa pre Loli. Musí ísť za ňou. Ale kde sa ten hlupák ukrýva? Kam s ňou mohol odísť? Kam ju ukryl? Amaiom lomcoval strach a panika. A čo keď je to len planá správa. Snažil sa upokojiť sám seba, ale nedarilo sa mu. Musí to zistiť. Musí to zistiť! Musí ísť k nej domov. Určite bude doma a toto je len zlý žart. Nemôže sa jej niečo stať! Nemôže jej ublížiť.. Jej už nie... Amai sa rozbehol a za pár minút stál pred Sumatinim domom. Upravil si trochu vlasy. Nemôže vyzerať jak strašidlo. Zhlboka sa nadýchol. Bol nervózny no nechcel, aby to na ňom bolo vidieť. Zaklopal. Ozval sa beh dole schodmi a mierna nadávka, keď niekto asi narazil do stola. Amai už z chôdze spoznal, že to je Sumatin otec. Otvorili sa dvere. "Sumato?" Spýtal sa jej otec skôr ako sa stihol poriadne pozrieť kto tam stojí. "Ach, nie pane. Prepáčte, ale Sumato nie je doma?" Spýtal sa opatrne. Dúfal, že aj napriek jeho reakcii je to len vtip a Sumato ho videla s okna a povedala otcovi, že nech povie, že nie je doma. Započúval sa v okolí počul len splašené bitie srdca jej otca. Asi sa naozaj bál. "Nie, dúfal som, že je to ona. Naposledy išla do nemocnice a ešte sa nevrátila" Amai sa zamračil no len na chvíľku nechcel, aby to na ňom bolo vidieť. Potom na chvíľu zvážil čo má povedať, že ju stretol, alebo že sa pohádali, alebo mlčať. Vybral si druhú možnosť. Predsa len ak by sa dozvedeli, že sa s ňou pohádal a ona ušla mohlo by na neho padnúť podozrenie a on by ju nemohol zachrániť. "Pane.... Stretol som ju v nemocnici. Pohádali sme sa a tak som sa jej prišiel ospravedlniť, ale ako to, že nie je doma?" No hej a ešte chcel hrať blbú ľudskú bytosť. "Nie.. Neviem kde by mohla byť a bojím sa o ňu" Chápal ho a keď na neho hľadel. Ten strach v očiach len kvôli dcére. Ľudia boli komický, ale aj on sa bál. Ale strach jej otca bol iný ako Amaiov. On nevedel nič a on vedel skoro všetko. V duchu sa uškrnul čo by urobil jej otec keby vedel, že pred ním stojí tvor noci a vie kde je jeho dcéra.. Čo by spravil? Amai dostal nápad. Nevedel či mu víde, ale je to jediná šanca ako zachrániť Sumato. Nemôže ju stratiť toto má s jej otcom spoločné.

Obrázky & Kresby 13

24. ledna 2014 v 11:16 | IVA-san |  Obrázky&Kresby
No keď som sa kukla na blog tak som si povedala : "Pre pána kráľa tu je toho ale napísane - to sa u nás nevidí ..." Ale potom mi došlo, že to nemusia ľuďkovia stíhať lebo nie som jediná baba (či chalan) čo sa musí drtiť do školy aleb má niečo iné na práci ( niečo viac súrneho :) ) ...tak a preto sem dám dám svoje obrázka - i keď ich je málo :/ ...tak dúfam, že sa vám bulú lubkať a že ich aj okomentujete - rada ich príjmem :) :) :)

Tak v sratke aby to nebolo nejak moc divné - ide o taký malý vítvor fantázie kde sú tíeto postavičky
- ľudský android -no robot ....Sahaja, ktorá bola pred drastickou operáciou normálny človek ako my !
- doktor (ten v strede) Pán Nataro, bol viník Sahajinej premeni na androida....chcel máť niekoho pri ruke, kto pozná všetky odpovede a je nezničiteľný !
- no a posledná postavićka je Taichi, človek nečlovek - ide o to že má v sebe dve duše - dobrú láskavú a jednu úplne nezvesiteľnú a vraždiacu (keď je vo vraždiacej - tak sa mu objavuje zelená "palica")

Kamarát chcel aby som ho nakreslila tak som nakreslila i keď trošku viac "vysnívane " :P

No a toto zas kamoške ....chcela mať "pamiatku na prvú pušuuu" :*

No ako som tak pre nich kreslila pomyslela som na seba - hudba je moj vysnený ráj ....tak som to takto zviditeĺnila :)

-THE END-

PS: Som rada, že sem chodíte i po takej absencii nášho blogu ...veľmi rada čítam poviedky SB (I keď komennt nezanechávam :/ - musím sa polepšíť!!!) ....a taktiež sa te_ším keď tu vidím náznak náštevy :) :) :)

Odchod

23. ledna 2014 v 10:00 | Zuzu-chan |  Lovenie Lovcov

Naštvane som sa na ňu pozrela. Ona o tom vedela a nič mi nepovedala. Vlastná babička. Nemôžem im dôverovať. Nemôžem im už ani nič povedať. Musím odísť. Oboch som ich odignorovala. Musím ísť za Kettie. Ona mi síce tiež zamlčala túto malú skutočnosť, ale bola jediná, ktorá mi mohla pomôcť. Vrátila som sa do tábore. Ktorý stan je to jej? Ach už viem ten čierny na konci pri lese čo je za ním ta čistinka. Vbehla som k nej do stanu. Sedela na zemi a čítala si časopis. Pozrela sa na mňa, ale nič nepovedala. "Žiadna reakcia?" Spýtala som sa a hľadela na ňu ako si číta. "Nie dalo sa to predpokladať." Vôbec ma to neprekvapuje. Kettie je proste inteligentná. Vie všetko skôr ako to vie ten dotyčný. Očakávam, že to predpokladala. Predpokladala, že keď sa to dozviem vyhľadám ju. A určite to bola ona, ktorá tých dvoch poslala za mnou. Musela to byť ona. Čiže vedela ako sa to vyvinie. Nenapadá ma nič čo by nevedela. "Chceš odísť, že?" Hovorím nie je nič čo to decko nevie! "Áno..." Povedala som popravde. Nebudem jej klamať, aj tak by ma prekukla. "Dôvod?" Pozrela som sa na Kettie a neverila, čo sa opýtala. No hej, očakávam, že ho vedela, ale chcela si ho overiť. To je jej štýl. Keď je vážna není s ňou žiadna sranda. "No vieš.. Musím odísť prečistiť si myšlienky a tak." Kettie si povzdychla. Vedela, že je to s časti pravda a s časti keci. "Ide o tých dvoch, že? O Andyho a Johna" Prikývla som. Len odkiaľ vie o Andym? "Vidím ako sa pri ňom tváriš" Odpovedala na otázku čo som jej ani nepoložila. Dobre myslela som na to, ale aj tak. Začína ma desiť. "Utekáš pred nimi" Znovu som musela prikývnuť. Povedala to presne. Nechcem to riešiť nechcem riešiť ich komplikované vzťahy. Nechcem sa do nich montovať. Nemám záujem mať niečo s upírom. Nemám záujem sa o to starať. Možno neskôr to vyriešim, ale teraz nie. "A čo budeš robiť? Kam pôjdeš?" Spýtala sa Kettie. A ja som sa jemne usmiala, aby som sa povzbudila. Musím odísť, ale je to ťažké. "No... Pôjdem nájsť Livreho ušieľ. A nájdem aj jeho šéfov." Vysvetlila som jej môj približný plán. "Dobre idem s tebou" Nemôže ísť so mnou potrebujú ju tu. "Nie musíte ich potláčať tu. To v akom počte idú s Azie je.. na houby" No hej kukala som sa jej cez plece. Nebol to časopis, ale štatistiky. Počet upír, ktorý ušli s Azie sem narastá mám pocit, že je tam niekto taký ako ja. "Pôjdeš sama. No dobre, ale počkaj" Kattie prešla do zadu s strhla stenu stanu. Trochu drastický spôsob ako ma s tato prepašovať. "Poď za mnou" Vyšla som za ňou zo stanu a čakala, že sa ocitnem vonku. No namiesto toho som sa ocitla v obrovskom stane s najrôznejšou technikou a vybavením. Mala som pocit, že je to ako u nás doma. Nechcem ani len vedieť jak to sem dostali. Ako to sem odniesli? Veď nemajú dosť sily, aby to doniesli. No moment, majú androida. "Nebudem ťa môcť zasobovať nábojmi..." Oznámila mi. No hej nebude ma môcť zásobovať, ani nebudem mať s kým trénovať. "Raz začas mi pošli pohľadnicu, alebo správu" Prikývla som. Určite ma tak bude vedieť lokalizovať. Podala mi pištoľ, ktorá bola v jednej skrinke. "Toto je môj vynález je napojená na sklad keď dôjdu náboje môže sa sama nabiť. Taktiež zásobnik sa sám dopľňa. Keby sa niečo pokazilo informuj ma.. Meč ti dám, ale chápeš zmenšená forma.." Prikývla som. Podala mi pištoľ a zásobník. A aj malinký meč, čo vyzeral ako klúčenka. "Chápem" Potom som sa na ňu pozrela. "A čo môj náhrdeľník?" Spýtala som sa a čakala mi čo povie. Myslím, že by bolo nefér keby som si ho nemohla nechať, ale je to niečo ako moje poznávacie znamenie. Radšej som čakala.. Kettie sa jemne usmiala. "Mohli by ťa vďaka nemu vystopovať, chceš to riskovať?" Usmiala som sa. Ako som čakala. Našli by ma aj podľa dĺžky vlasov. "Nie" Musím jej dať ten náhrdelník. No v tom ma niečo napadlo. "Môžem ho niekomu dať?" Kettie sa jemne usmiala. "Dobre, ale... Nie nič.. Môžeš" Usmiala sa na mňa. "Už idem preč" Usmiala som sa. "Čakaj ešte som neskončila. "Tu máš vyzerá to ako traky ale je to predlžovacie lano, mohlo by sa ti zísť. Tieto zicherky, s nimi opatrne vyzerajú normálne, ale keď sa dôkladne pozrieš sú posipané malinkým práškom je to niečo ako soľ. No má to v sebe zásoby môžeš sa tým ochraňovať popri spánku. Jedna zycherka je na 200km. Nepýtaj sa jak som to tam napchala. Urob kruh okolo seba keď budeš spať, ochráni ťa. Môžu ťa nájsť" Potom sa otočila a vzala nie aký kus látky. "Toto vyzerá sice ako látka ale počkaj" Narovnala ju a zjavili sa tam informácie. "Je napojená na našu databázu. Nesmieš ju nosiť vyrovnanú bo inak to bude videť." Prikývla som. "Tak a bež skôr ako ťa zarazím" Prikývla som. "Pa" "Pa" Objali sme sa a ja som sa pustila do lesa mám ešte jednu zastácku.

Čo pociete na poviedku ale HP?

22. ledna 2014 v 17:49 | Zuzu-chan |  Ostatné
Našla som celkom fajn RPG stránku... Nie nebudem zanedbávať blog.. S takých stránok sa dobre čerpá inšpirácia :3
Takže keď začnem písať poviedku o Harrym Potterovi teda na spôsob HP Bradavice famfrpál atď.
Tak... No neviem chcete tu raká poviedku??
Chcela by som niečo také napísať. :D

10.Ranná nostalgia

22. ledna 2014 v 14:55 | IVA-san |  Kam až pôjdem? - Príbeh kocúrika Spera

Ráno som sa zobudil na posteli, prekvapenie bolo to že Umeko spinkala pri mne.

Trošku som sa nadvihol a zadíval sa na ňu, bola tak úžasná. Pozerať sa na ňu ma tak neuveriteľne upokojovalo. Priľahol som si tak aby som jej videl celú tvár. Úžasná, povedal som si hlave.
*KIJOSHI-kun POHĽAD*
Ráno som sa zobudil, pričom som pocítil niečí dych na svojej hrudi. Kukol som sa dole a ako som si myslel bola to Iri. Mala smutnú tvár a na bokoch stopy po slzách. Zdvihol som opatrne ruku, ktorou som ju objímal a jemne som jej utrel tvár. Mykla sa. "Hmm....em...zdvihla hlavu...K-Kijoshi-kun?" Kukla na mňa ako keby som spadol z jedle. Pousmial som sa. "Je ty už lepšie?" Kývla mi na súhlas a vstala. "Môžem použiť kúpeľňu, chcem si umyť tvár." Ukázala smerom na kúpeľňu, kývol som jej a postavil sa. "Idem si dole spraviť kávu, chceš tiež?" "Nie diky ja kávu nepijem." "Tak čaj?" "Jop, ten si dám veľmi rada." A zmizla v kúpeľni. Ako som povedal tak som aj spravil- jedna káva a jeden čaj. " Je mi ťa tak ľúto." Povedal som do vetra pred tým ako som si odpil s kávy. "Aaaaaa to je úžasný pocit!"Započul som Irin hlas. "Iri?" "Jop? ....naklonila sa pri stene a zbadal som jej tvár ...och už to máš?" spýtala sa ma hneď ako zbadala hrnček v mojej ruke. "Jop....poukázal som na jej ....tu je tvoj čaj" "Jeee ďakujem!" prišla pri mna a odpila si s čaju. "Hmm, už si sa prezliekla." Ozval som sa po nejakej dobe. "E? ...och, ano. Keď som už bola v tej kúpeľni tak som sa aj prezliekla...odpila si ...inak! Kedy začneme s tým rozpisom na výlet?" Pootočila hlavu ku mne, odpil som si s kávy. "Keď sa najeme?" Iri sa po obzrela po kuchyne. "Dobre. Niečo pripravím. Položila šiaľku a podišla k chladničke. "Nemáš toastovy chlieb? Urobila by som toasty." Naklonila sa ku mne a usmiala sa. "Jo, sú hore nad tebou v tej skrinke. "Okik." Ako som to povedal tak sa pokúšala otvoriť skrinku, lenže bola na to malá. "Ach ...podišiel som za ňu a vytiahol chlieb...nech sa páči." "Ďaku-jem." Pozrel som sa do chladničky. "Čo tam chceš dať?" "Nooo ak sú tu len potraviny, ktoré máš rád tak to bude prekvapko." Uškrnula sa na mňa. "He, tak fajn, mám si zavrieť aj oči?" "Nie nemusíš, ale mohol by si prichystať jedlo pre malých spachtošov. "Rozkaz." Išiel som na koniec kuchynskej linky a zohol sa k skrinke, kde som mal žrádlo pre Umeko. Nachystal som dve misky žrádla a aj čistej vody. Najlepšie na tom bolo, že keď som bol s tým hotoví prišli spachtoši a hneď si to užívali. "Čuch,čuch.....Hmm, dobre to rozvoniava...čuch, čuch podišiel som bližšie, akurát vyberala prvú porciu....môžem si dať?" "Jasné...podala mi tanier...len daj pozor sú ešte horúce." "Jasne neboj." Zobral som si jeden z nich. "Dobrú chuť!" Tieto slová som už veky nepočul v tomto čase dňa. "Ď-Ďakujem."Poďakoval som a zahryzol som sa do toastu. Neviem ako to spravila ale bol vynikajúci úplne chrumkavý! "Tak? Aký je?" Kukol som na ňu s prekvapeným výrazom. "V-vynikajuuuci! ...ako si to spravila?" Vybrala ďalšiu dávku toastou. "Hehe to je moje tajomstvo ...otočila sa ku mne....ale som rada, že ty chutia." A zahryzla sa do svojho toaustu. Keď sme zjedli spoločne sme umyli riad ako pred tým. "Tak určite chceš teraz spraviť ten zoznam, že." "Jop to si presne uhádol." Povedala a podala mi posledný kúsok riadu (pohár). "Eeeeee ja som to vedel."Pochmúrne som povedal a sklonil hlavu. "No taaak ....neviem ako to dokázala ale spravila na mňa psí kukúč a ja prikývol ...juchuuu, tak čakám ťa v obývačke." A už jej nebolo. .....po dlhej dobe sme konečne spravili zoznam, kde kto bude sedieť v buse a kedy kam pôjdeme na exkurzie pamiatok. "Aaaaa som tak uťahaný!" "No aspoň už vieš aké to mám....po vyrovnala papiere...a k tomu to všetko musím robiť sama!" Kukla na mňa s vraždiacim pohľadom. "Nooo, ale som rada že si dodržal sľub ....usmiala sa na mňa ...som ti veľmi vďačná za pomoc." "Jooo, em ..není zač. " No idem si to schovať do tašky, a ak ma už nepotrebuješ tak by som vyrazila." Poukázala na chodbu. "Viem, že je to divné ale neostala bz si tu ešte na obed?" "Chceš aby som ty znova navarila?" "Jop." Poškrabal som sa po lícu, vedel som že som trochu červený. "Bude mi potešením." Nahla phlavu trochu do boku a usmiala sa. Neviem ako vám to vysvetliť, ale bola to jediná baba ktorej som sa bál nejak ublížiť - mám dosť veľký profil o tom, že som sukničkár, no kto by s takou peknou tvárou nebol?! ...po dosť dlhej dobe sa Iri vrátila aj s táckou. "Viem, že som sa mala najprv spýtať, ale načo tam behať dva kráť?" Ako to povedala tak mi podala pohár džúsu a sendvič. "Páni ty si vážne úžasná!" Ani neviem ako to zo mňa vypadlo. "Hehe diki za poklonu, ale...sadla si oproti mňa...prečo mi to stále vravíš.....založila si bradu, medzi ruky....hmm?" ja som preglgol kúsok sendviču. "To preto, že každá moja baba mi nikdy nič nespravila...nooo až na Aimi ta mi asi tak tri krát spravila obed, ale poviem ty nič moc oproti tvojmu vareniu." Slastne som si znova zakúsol do sendviču. Čakal som, že na mňa Iri vyskočí ale nič. "Glg..Iri si v poho?" Kukol som na ňu a pravdu povediac som nevidel nič červenejšie ako jej xich v tejto chvíli. "em..jo. ..jo ..v poho...v pohode...."začala hádzať rukami sem a tam aby zakryla svoju tvár, nakoniec sa oprela o stôl a svoje ruky si dala na hlavu. "....som som v pohode len....lenže nikdy mi nikto nepovedal takúto poklonu.....som ..som s toho šťastná." Ako som počul koniec vety moje srdce vynechalo jeden úder a potom sa rozbúšilo ako keby som bežal maratón -čo to je?!!! Pokrútil som hlavou aby som to vytriasol a bolo. Keď som zjedol sendvičk Iri už mala prírodnú farbu. "Chceš aj môj? ...podala mi tanier....držím dietu, len si daj." "Ďakujeeeem." A hneď som znova jedol. " ...hmm, skvelý....Je fajn mať doma žienku domácu." Snažil som jej urobiť kompliment, no aj sa podarilo. "Em KIjoshi-kun môžem pustiť telku?" "Jasné, len si poslúž ." Podal som jej diaľkové a ona si šla prisadnúť k čičám na gauči. "Emm?.." "Tým hore na pravo." "Ďd" (nevedela ako zapnúť telku) Keď som zjedol tak som sa knj pridal. Bolo vidno, že jej záleží na Sperovi -hladkala ho medzi uškami, no a keď som si prisadol i ja musel som urobiť tú istú službu aj ja Umeko -neprekážalo mi to, zbožňujem svoju mačku, je jediná ktorá je somnou doma. "Na čo kukáš?" Spýtal som sa hneď Iri ako mi Umeko skočila na nohy. "Och, poznáš tu rozprávku NAHOR? ...Tak toto je niečo podobné len v normálnom nekreslenom filme."Bolo vidno ako je do toho zažratá. "Ahaaaa.." A tiež sa zadíval do filmu, vážne bolo tej rozprávke podobné.

Sladke sny

22. ledna 2014 v 12:30 | Zuzu-chan |  Básne
Tupy pohlad upieram na nebo
Co tam vobec vidim? Preco tam hladim
Odpovedat na moju otazku je lebo.
Hladim tam do dialky. Kam sa vratim?
nechcem sa vracat chcem ist dalej
Chcem objavit nove miesta a splnit si sny
No je to len sucast tuzby nemalej
To co mam je luka a na nej kry
Ale mne to staci je tu klud
No stale nieco co zle mi radi
A kaze mi srdcom blud
No viem ze srdce ma raz zradi
Neviem kedy a kde to bude
Odide prec.. neviem kam
Nebudem zit potom v klude
Na to ruku do ohna dam
Ake to bude byt veznena
Niecimi hlupymi slovami
Ked budem neikym zranena
Niekoho hlupymi hrami
V tej chvili nebudem spominat
Na luke s krami
Nebudem si viac pametat
Na mysel so snami
Nebudem vediet dalej snivat
Nechcem to zazit
Len na neho sa divat
Len s nim bit
Bez mojich sladkych snov
Ktore viac uz nemam
odisli srdcovov hrou
Je lepsie byt sam

Čo sa má stať sa stane

22. ledna 2014 v 10:00 | Zuzu-chan |  Sakura Haruno rozkvéta..
"Budeš sa s ňou deliť so Sasukem" Sakura zostala mierne zarazene stáť. "So Sasukem?" Spýtala sa aby si overila, že dobre počula. "Áno nevadí ti to však?" Sakura sa na ňu mierne usmiala. "Nie to je v poriadku" Mikoto sa jemne usmiala. "To som rada. Tak a teraz pôjdem, určite si už unavená" "Ach áno ďakujem" "Nie je zač a dobrú noc" Mikoto sa vytratila von a zavrela za sebou dvere. Odchádzala s jemným úsmevom na tvári. Sakura sa jej páčila jej syn by si už zaslúžil niekoho, kto by v jeho živote vydržal dlkšie ako jeden výkend.. "No, ale ako ich dvoch dať dokopy?" Medzi tím sa Sakura sa jemne usmiala. Toto spolunažívanie bude určite divné, ale Mikoto-san sa jej páčila bol tak milá.. Obliekla si krátke tričko a dlhé gate od pyžama. Aktuálne bolo celkom teplo takže jej to slúžilo ako celkom fajn znesiteľné pyžamo. Vošla do kúpeľne a vybrala si s tašky kefku a pastu. Išla si umyť zuby. Nečakané. Umyla si zuby a potom sa zahľadela na dvere na druhej strany kúpeľne. Museli viesť do Sasukeho izby. Chvíľku na ne pozerala a potom pokrútila hlavou. Nemôže na neho myslieť. Už len to čo sa stalo s Deiom bol dosť veľký problém. A teraz keď boli v jednom dome Sakura bola nervózna. "Na čo myslíš?" Sakura sa mierne zľakla. Zahľadela sa do zrkadla kde sa odrážal Sasuke. "Sasuke.." Sakura sa jemne usmiala. "Počul som, že vás mierne vytopilo" Sasuke to povedal jemne pospešne, ale bol šťastný, že teraz je jeho kvetinka tak blízko k nemu. Ale bola bližšie aj k jeho dvom bratom. Dobre ten jeden bol síce ešte batoľa, ale Sasuke mal pocit, že toho má najradšej...že by bola pedofilka? Sasuke Uchiha ako ťa toto mohlo napadnúť.. Zájdi k cvokárovy vážne to potrebuješ. Radšej prestal uvažovať- hádam, že chápete prečo-a sústredil sa na zelenoočkyne slová. "No áno, ale neboj sa keď to opravia budeme hneď preč" Ubezpečila ho Sakura. Sasuke s k nej natiahol a otočil ju smerom k sebe. "Kto povedal, že ťa tu nechcem?" Spýtal sa a zahryzol jej do ucha. "Em.. Sasuke čo to robíš?" Sasuke sa uškrnul. "Zatiaľ nič" "Sasuke!" "To je Itachi?" Spýtala sa Sakura a pozrela sa na dvere, ktoré viedli do jeho izby. S tadiaľ vychádzal jeho hlas. Sasuke sa mierne zamračil. "Áno to je môj brat." Nepreniesol to dvakrát nadšene. "Si v kúpeľni?" "Hej, už idem von.." Sasuke vybehol von s kúpeľne bez jedného slova. "Fajn toto bolo divné" Sakura sa premiestnila na svoju posteľ. Sladko zaspala. Zobudila sa na to, že do nej niekto drgá. Otvorila oči. "Itachi?" "Ahoj" "Koľko je hodín?" Spýtala sa Sakura a pozrela na hodinky čo stáli na nočnom stolíku vedľa jej postele. "Je asi pol tretej" "A čo tu robíš?" Itachi sa jemne usmial, ale dosť ťažko sa to rozpoznávalo v tej tme. "A to nepočká do zajtra?" Pretrela si unavene oči. "Nie.." "Prečo?" "Chcem byť znovu s tebou" Sakura na neho pozerala mierne šokovane. "Čože?" Spýtala sa a už bola úplne hore. "Ale ja.." "Počkaj ja viem prečo si sa so mnou rozišla" Itachi si rukou prešiel cez vlasy. "Inak smiem si sadnúť?" Sakura sa posunula a nechala, aby si Itachi mohol sadnúť. Sadol si k nej. "Počúvaj ma prečo to spolu neskúsime. Vieš hovorí sa to blbo, ale.. stále ťa ľúbim" Sakura zostala mierne šokovaná. Hľadela Itachimu do tváre a sledovala jeho tmavé oči, ktoré aj tak žiarili ako dve čierne perly. "Itachi vieš.." Sakura začala. "Nie počkaj chápem si zmätená, ale nechaj ma ti dokázať, že tvoja láska ku mne ešte nevyhasla..." Itachi sa tváril úprimne a jemne sa usmial. "Mám pre teba ešte aj darček" Itachi s poza chrbta vytiahol červenú ružu. "No prijmi ju" Sakura sa jemne usmiala. "Ale.. Ja neviem" "Sakura" Itachi ju zahriakol. "No dobre.." Sakura si zobrala ružu a Itachi ju jemne pobozkal na líco. "Pa nechám ťa už spať." Usmiala sa na neho a ružu položila na stolík. Ach, Uchihový jej to iba komplikujú. Čo má Sakura robiť. Stále niečo cíti k Itachimu, ale niečo cíti aj k Sasukemu. Obaja si tak odlišný, ale aj tak je komplikovaná celá táto situácia. Sasuke je majetnícky,ale raz za uhorský rok sa správa ako normálny človek, ale Itachi je romantický a chápavý. Keby si niekto normálny porovnal ich dvoch voľba by bola jasná, pokiaľ by teda nebol masochista. Ale Sakura bola zvláštna a sama nevedela čo má robiť. Už dlho nad nimi rozmýšľala a stále nevedela, ktorý z nich je pre ňu ten pravý. Niekedy mala pocit, že obaja. Čo sa má stať nech sa stane, ale nech sa to stane skôr ako bude neskoro. Pretože aj keď sú mladí a majú pred sebou celý život. Nemôžu vedieť čo ich v budúcnosti čaká. A aj keď všetci teraz pokojne spia ani jeden z nich netuší čo sa bude diať keď Sakura príde na tajomstvo, ktoré pred ňou tají jej mama.

Pretvarka

21. ledna 2014 v 22:03 | Zuzu-chan |  Básne
Basne pise bezchybne
Co vyzeraju tak nevine
No su zakerne
Apekne otravne
Otravni je on sam
To teda rada poviem vaaam
On je najvacsie uboziatko
To najvecsie nevinietko
No on monstrom je
Co s pretvarkou zije
Raz na vsak to doplati
Zivot mu to vsetko raz vrati
Nebudusa snim viav hrat
Nebudu mat lutost mat
Ked zistia aky je skutocny
Je hlupy a otrasny
Ma kridla co nosia so sebou plamene
On nedosiel z neba ale s pod zeme
Je temny a odporny s krasnou maskou
A s umelim citenim falosnou laskou
s hlupymi ublizujucimi recami
Skratka ako s dvoma ostrymi mecami
Jeden cierny ako popol
Ako to co siri vokol
Druhy jasne nevinne modry
Pretoze sa tvary zeje dobry
Uvidis len jeden na zaciatku
Ten co je na pasci pociatku
Jasne ze ten modrucky
co pride mi jemnucky
Krehky, takh zranitelny
To je len pocit mysleny
On je temny
Nie nevinny
Je to dusa rozdelena
Co raz bude scelena
Vybere si raz stranu
Ktoru ma uz teraz danu
Bude temna ci svetla?
bude dobra ci zla?

Ps: zase gomen je to pisane na tablete a nechce sa mi pisat s diakritikou :D no aj som ju cela venovat, ale dopadlo by to tak ze b6sa niekto urazil bo to je taka basnicka jak pome na jahody s to7 zakernou svinou. Akoze lepsie prirovnanie ma nenapadlo.. nech si to nik nebere osobne pocuvala som pesnicku a slova prisli sami.

10.časť ... Nemám slov

21. ledna 2014 v 10:01 | Zuzu-chan |  ...Nemám slov...
Spala som. A sníval sa mi sen. Ležala som natisnutá na Claudovi a vdychovala jeho vôňu. Omamovala ma. Bola taká sladká. Páčila sa mi. Držal ma jemne okolo pása. Mal studené ruky, ktoré príjemne ochladzovali moju rozpálenú pokožku. Každý jeho dotyk vnímala každá jedna bunka v mojom tele. Cítila som ako mi vdychuje vzdych do vlasou. Mala som pocit akoby som ležala na hromade obláčikov a jeho dych odfukoval hromadu lístkou čerešní s mojich vlasou. Mala som zavreté oči a asi aj preto ostatné zmysli pracovali na 125%. Nepočula som tlkot jeho srdca, možno iba chabý náznak niečoho takého. Ale počula som zvuk, ktorý vznikal pri tom ako mi posúval prsty po ruke. Tvoril mi na nej rôzne špiráli a ja som pomali otvorila oči. Zobudila som sa. No nebola som v busi, doma a ani v škole. Ležala som vo veľkej posteli s perovými vankúšmi a aj paplónmi. Preto mi pripadalo, že som na obláčiku. Ale kde som teraz. "Snáď si si nemyslela, že ťa nechám odísť." Z rohu izby sa vynoril Claud. Jeho pleť osvietilo slnko, ktoré sa odrážalo v niektorých častiach jeho vlasou. Mal na sebe len džíny a obväzi. Chcela som sa mu hodiť okolo krku a pevne ho objať, ale namiesto toho som zaujala opačný postoj. "Mám pocit, že si ma uniesol!" Zakričala som na neho. Pohol sa smerom ku mne. Sadol si ku mne na postel. "Nevyzerá, že by ti to vadilo" Povedal a ľahol si na mňa. Držal sa na ľakťoch, aby ma nezavalila celá jeho hmotnosť. Koľko asi váži mŕtvola? "Ale vadí mi to" Usmial sa na mňa. "Čo sa ti teda snívalo?" Spýtal sa mňa a ja som na neho prekvapene pozrela. Kam tá mŕtvolka týmto smeruje. "Že som doma v posteli a spím" "Klamárka" Povedal a uškrnul. "Musíš byť potrestaná" Šepol mi do ucha a potom sa naklonil k mojím perám. Pobozkal ma a moje telo reagovalo bez súhlasu mozgu. Zahrabla som mu rukami do jeho vlasou a on sa mierne uchechtol. Cítil som jeho pery na mojích. Bola som neskutočne šťastná aj keď som z nich cítila chlast, krv a maliny. Maliny? Kde sa tam zobrali maliny? Jazykom sa prebojoval do mojich úst. No prebojoval skôr som sa vzdala bez boja. Nikdy by som si nemyslela, že budem šťastná s jeho pirsingu. Bol to dôkaz toho, že žije a to ma upokojovalo a robilo šťastnou. Samozrejme Claud zabudol, že musím aj dýchať a došlo mu to až keď som začala meniť farby. Odklonil sa odo mňa a chvíľu ma sledoval. Bola som udýchaná. Bez kyslíku ste udýchaný. "Zplešať..." Povedala som mu a on sa uškrnul. "To je tá Rose čo poznám" Zamračila som sa na neho. "Okamžite mi povec kde som" Povedala som rozkazovacím tónom. "U mňa doma" Prehodil ledabolo a prevalil sa na bok vedľa mňa. Okamžite som sa postavila. Až teraz mi došlo, že som prezlečená do pyžama. "Claud" Zasyčala som. "No?" Zamračila som a ukázala na seba. "Ako som sa prezliekla?" "Neprezliekla si sa ty. Prezliekol som ťa ja" Vyvalila som oči. Ja ho zabijem! Ja ho vážne zabijem! Inak ja zabijem mŕtvolku, dúfam, že s toho oplešatie. "Čo chceš robiť?" Spýtal sa a postavil sa vedľa postele. "Som silnejší.." Povedal a ukázováčikom dvyhol celú posteľ. "Aj rýchlejší" Pustil ju a prebehol ku mne a to za pol sekundu. Nestihla som ani žmurknúť. "A aj inteligentnejší" Keď to povedal začala som sa hrozne smiať. Akože on je inteligentnejší. Je mŕtvi minimálne mu museli odumreť všetky mozgové bunky. "Nesmej sa.." Povedal mierne nahnevane. "Poser sa" Povedala som so smiechom. "To si prehnala" Povedal a hodil sa na mňa. Ja som sa uhla a on vrazil do dverí. Tak určite inteligentnejší. Zasmejme sa. Prekročila som ho a vybehla na chodbu. No fajn a kam čil? Zrazu som zbadala hlavu na pol blond a na pol červenú. Bola to Rachel. Rozbehla som sa k nej. "Rose?" "Ahoj.. Ako som sa sem dostala?" Spýtala som sa jej bo som vedela, že Claud mi to nepovie. "Claud ta uniesol" "Ahaaa... a čo je pravdy na tom, že ma prezliekol do pyžama.." "Čože?! To ti povedal?! To je debil. Prezliekla som ťa ja s Kat takže je to okej.." Myslela som ako zabijem Clauda dvadsiatimi piatimi spôsobmi. "Kat? To tu žijete všetci?!" Spýtala som sa mierne šokovane. "Hej.." Skôr ako mohla Rachel pokračovať vyrútil sa z izby Claud. "Rose Mary Maxwellová!" Zazjapal na celé hrdlo. "Fajn ja zdrhám pa" Povedala som a rozbehla sa preč. Bežala som čo mi sily stačili. Zahla som za prvý roh čo sa mi ponúkol. Natrčila som nohu a čakala kedy usliším hlasité au. Aj som ho počula, ale to nebol Claud, ale Tripp... "Oh,prepáč myslela som, že to bol Claud" "To neva" Povedal a pokračoval v ceste. Prestala som dávať pozor a zrazu sa vedľa mňa objavil Claud. "Ahoj Rose"

"Sťahovanie"

21. ledna 2014 v 10:00 | Zuzu-chan |  Sakura Haruno rozkvéta..

Sakura sa prekvapene pozrela na svoju mamu. "To ako fakt?" Spýtala sa a ukázala na auto"Fakt" Povedala jej mama. Z auta vystúpil šofér a vzal ich kufre. Otvoril kufor a napchal tam ich batožinu. Otvoril im dvere a Sakurina mama sa posadila do auta. Sakura sa na to všetko len nedôverčivo pozerala. Šofér si odkašľal. "Slečna.." "Ach samozrejme. Prosím ospravedlňte ma, som len mierne zaskočená.." "To je pochopiteľné" Usúdil šofér a Sakura nastúpila s miernym úsmevom na perách. "Saky neboj sa bude to dobré" Sakura prikývla, ale celú cestu mlčala. Prešli s ich štvrte do asi najbohatšej štvrte v celom meste. Prešli obrovskou bránou k obrovskému domu. Bol bieli mal asi dve poschodia a komu okien. V strede domu sa nachádzali dvere, pred ktorými stála celá rodina čo tam bývala. Sakura ich spočítala boli štyria, nie piati. Ich mama totiž držala na rukách malé dieťa. "Sakura tak poď neboj sa" Povedala jej mama a upozornila dcéru na otvorené dvere. Sakura vystúpila. A počkala kým vystúpi aj jej mama. Obe si získali pozornosť svojich hostiteľov. "Sakura?" Ozvalo sa a ona sa pozrela na jedného s chlapcov čo stáli po boku svôjho otca. "Sasuke?" "Ach vy sa poznáte." Ozvala sa žena, ktorá bola ich mama. Takže to bola tá Mikoto. Pobehla k Sakure. "Ach teší ma ja som Mikoto" "Teší ma Uchiha-sama" "Ah hovoril mi Miktoto" Potom sa tá mladá pôvabná žena otočila na jej matku. "Ahoj Mikoto" "Ahoj, tak si mi chýbala" Objali sa. "Toto je Mareo?" Spýtala sa Sakurina mama. "Áno chudáčik zaspal mi na rukách" Usmiala sa Mikoto. "Poďte predstavím vás rodine.." Sakura ju prestala vnímať a len kráčala za ňou. Šokovane hľadela na Sasukeho, ktorý bol tiež dosť mimo. Začala vnímať až keď ju oslovila Mikato-san. "Ach, no Sakura poznáš aj Itachiho?" Sakura sa pozrela na Itachiho. Prikývla. Bolel ju pohľad na neho. Aj keď sa ho vzdala, vedela, že k nemu stále niečo cíti, ale city k jeho bratovi boli oveľa silnejšie. "Saky-chan" Oslovil ju a ona sa jemne usmiala. "Ahoj Itachi." Pousmial sa. Páčilo sa mu ako hovorila, ako vyslovovala jeho meno. Nedokázal na ňu zabudnúť ani keď sa veľmi snažil. A toto bola šanca. Mohol ju získať späť, ale vedel, že Sasuke sa pokúsi ju získať. Potom sa Sakura pozrela na ich otca. Mierne sa poklonil a on sa uškrnul. Čo to majú za úchylku? Všetci sa len uškŕňajú. Preblesklo Sakure myslou a potom si spomenula na to, že ju chcel ich otec uniesť. "Ehm.." Začal. "Sakura. Rád by som sa ti ospravedlnil. Ak mi to teda dovolíš. Moje skutky boli mierne prehnané." Veľmi mierne povedané. Jeho skutky boli priam šialené! Sakura sa jemne usmiala. "Nevadí.. Ospravedlnie sa príma. Snáď spolu budeme vychádzať." Jediný kto nevedel o čo sa jedná bol Sasuke a Sakurina mama. Mikoto sa len spokojne usmievala na svôjho manžela. "Tak poďme dnu" Povedala a usmiala sa na svojich hostí. Šofér im priniesol kufra a Sakura trvala na tom, že si ho odnese. "Takže izby máte hore. Zavediem vás k nim,ale najskôr vás prevediem po dome." Mikoto sa pozrela na svojich dvoch synov. "Chlapci kufre" Povedala a Itachi zobral Sakurin. Samozrejme mladší Uchiha sa tváril, že ho zabije. "Tak poďte dámy" Povedala Mikoto a previedla ich po dome. Poslednou zastávkou bola Sakurina izba. Mikoto otvorila dvere. "Dúfam, že sa ti bude páčiť.. Zariadila som ju len na rýchlo. Divila by si sa jak rýchlo ti niečo prinesú, keď si Uchihová.. Možno raz budeš." Sakura sa pozrel na Mikoto-san mierne vystrašene. "Čože?" "Ach nič vôbec nič" Mikoto posotila Sakuru do izby a Sakura zostala v nemom úžase. Izba bola trikrát väčšia ako jej izba doma. Dve steny boli biele a dve ružové. V strede izby bola obrovská posteľ. Mala tam stôl, aby sa mohla učiť. Knižnicu plnú jej obľúbených kníh. "Tak a tu.." Mikoto otvorila dvere na boku izby. "Máš šatník" Sakura sa pozrela dnu. "Ale tu už sú veci" Povedala a Mikoto sa zasmiala. "To viem sú tvoje.. Vždy som chcela dcéru a tak som kupovala tieto veci, aj keď neviem prečo.." "A to vám manžel dovolil to kúpiť" "Ale samozrejme. On je síce hlava rodiny, ale ja som krk čo tou hlavou krutí" Zasmiala sa Mikoto a otvoril ďalšie dvere. "Tu je kúpeľna, ale je tu háčik" "Aký?" "Máš ju spoločnú s mojim synom" Sakura vyvalila oči. "S ktorým?" Spýtala sa a čakala čo jej Mikoto odpovie. Tá sa len záhadne usmiala. "Poviete mi to prosím?" Naliehala Sakura. "Dobre prezradím ti to." Mikoto sa nahla k Sakure a chvíľku napínavo mlčala, aby v Sakure prebudila ešte vedšiu zvedavosť. "O kúpeľnú sa budeš deliť s Uchihom.." "Ale ktorým?" Mikoto sa rozhodla, že nebude už ďalej Sakuru trápiť a že jej to povie.

9.Odbíjanie polnoci

20. ledna 2014 v 15:30 | IVA-san |  Kam až pôjdem? - Príbeh kocúrika Spera
Tak a ďalšia čast :D ...dúfam, že sa bude lúbať :) ....tak prajem pekné čítanie ... :)


*IRIN POHĽAD*
Ako koľ vek som bojovala nemohla som sa ubrániť tomu čo prišlo potom. Išiel chodbou na druhý koniec, kde sa nachádzala kúpeľňa. "T...TO NEMYSLÍŠ VAŽNE!" Zhukla som naňho pričom som ho búchala do hrude. "Áno myslím! A nebudem ťa šetriť za to čo na mne vyvádzaš...hehe..." Zas ten jeho úškrn! To si zo mňa robí srandu?...zahráva sa so mnou?....vie vôbec ako sa cítim!.....Acxvdas! Idiot! "Tak zavri očka čaká ťa kúpeľ! HEHEHE !"Položil ma do vane a hneď na to pustil točku a nadvihol sprchu. "AAAA! Prestaň to je ľadové! Horšie než tvoja košeľa ...... dala som ruky pred seba aby ma to tak nešpliechalo .....dosť už dosť!" "Hehe ešte nie ešte nie som spokojný!" Neviem prečo ale začalo mi biť srdce ako o závod a moja myseľ prestala myslieť po hlave ale začala myslieť po päte! "AAaaaa! Dosť! ...Zapriahla som sa a chytila mu ruku so sprchou a taktiež to okúsil ....Hahaa!" Začala som sa rehotať od radosti, že mi to vyšlo. "Brrrr! Ľadová .... kryl si tvár rukou....dosť! Prímerie!" "Ne! Vžiadnom prípade!" Postavila som sa s vane a vytrhla mu sprchu z ruky, lenže on hneď vycúvala a zhodil sa na mňa. "Au! ...Bo bolí ..." Ako tak spadol na mňa tak som sa trochu udrela o vaňu, ale stále som držala sprchu nad ním :P zrazu bolo veľké ticho a ja som nevedela čo sa stalo Kijoshimu, lebo len tak nezhybne bol na mne! "K-Kijoshi?....položila som sprchu oproti tak aby voda išla od nás čo najďalej. Položila som ruky na Kijoshihové ramená. "Si v poriadku?" Strašne som sa o neho bála i keď mi spravil čo mi spravil. " ...h" Nepočula som ho ale vedela som že niečo povedal, nahla som sa k nemu. "...?" Zrazu sa trhol a chytil sprchu. "Mám ťa!" Skríkol od radosti pričom mi striekal vodu do xichtu. "Hahaha ano máš ma, máš ..haha vzdávam sa...haha..." Neviem prečo ale tentoraz sa mi to ľúbilo. .....o niekoľko minút neskôr..... "Fuuu, tak to bola švandaaaaa !" "He! Ako pre koho! ....brrr... cela som premrzla od tej vody." Objala som sa v presvedčený, źe mi bude teplejšie ale nebolo. "Hehe, ale je to fajn .....zobral uteráky so skrinky ....bavil som sa." Posledné slová povedal tak potichu že som len počule "bavil" nič viac. "No ale ráno bude po zábave, lebo mi pomôžeš s školským výlet ....ha ha hapčuuuu.... výletom." Ako som dokončovala vetu utrela som si nos rukou -ako starí chlap :/ "Dobre, dobre nemusíš to stále opakovať." Zhodil na mňa uterák, prikrčil sa a začal mi sušiť vlasi. "T-TAK BLÍZKO!!!" Moje vnútorné JÁ už z neho šalelo, ale ja ....ja! " KLUD! Klud...klud..." Opakovala som si stále hlave. Ani neviem čo Kijo-shi-kun rozprával ale videla som ako otvára ústa. Kukol sa mi do očí. "Tak vyzleč sa." "Čooooooooooo že??!" Vydýchol. "Bože vážne ty nič nespravím....lenže ak budeš v mokrom tak nachladneš!"Odmlčal sa pričom sa na mňa kukol a potom znova odvrátil pohľad na dlaždice. " Donesiem ty niečo na prezlečenie." Zdvihol sa a šiel asi do svojej izby. Tiež som vstala a kukla sa do zrkadla. "Aaaaa, všetko mi presvitá!" Blbé biele košele! Úplne mi bolo vidno podprsenku! "Tak tu máš tričko a šortky." Reflexne som sa zahalila. "Fhu, hehe ...neboj sa nebudem sa kukať....položil veci na bok malinkého stojana a otočil sa na odchod ...inač mala by si si dať všetko dole." "!!!!?" odišiel a zavrel dvere. Bože čo budem robiť? Prečo som naňho vôbec vyliala tu vodu:! Ach ja blázon. Nabudúce si to budem musieť viac premyslieť!!! Ako som tak rozmýšľala dala som si všetko moje oblečenie dole, usušila sa a obliekla si prichystané veci. "Hmmm, budem sa musieť ukludniť ....hmm? Mám ešte mokré vlasy..." Šomrala som si popod nos pričom som odchádzala s kúpeľne. "Em.., Kijoshikun kde si?" Chytila som sa zábradlia a kukla na prízemie -nič, tak som šla do izby do ktorej som sa predtým schovala. "Kijoshi?.."Ozvala som sa pričom som otvárala dvere. "Ano? ....och už si hotová." "Jop...kukla som sa naň ho....čo to robíš?" On sa zdvihol zo zeme. "No robím posteľ...podišiel ku mne....alebo chceš spať so mnou." Uškrnul sa od ucha k uchu, vážne ma fascinuje ako rýchlo mení tváre. "Jasne že chcem spať....jemne som rukou prešla po jeho tvári a potom ho sotila na posteľ, na zemi....sama blbče!" A vyplazila som mu jazyk. "Hahahaha si vážne úžasná Iri ...hahah už ty to niekto povedal?" "Nie, nepovedal." Neviem prečo ale spomenula som si na svoju rodinu, na otca a mamku a...a na deň kedy ma opustili a šli na druhú stranu brehu. "....Iri ?"Už sa nesmial, zvážnel kvôli môjmu pohľadu. Cítila som ako sa mi tlačia slzy von. "Hehe som v pohode ...uškrnula som sa na silu a utrela si oči.... tak uhni z tej postele idem spať." Ukázala som naň ho prstom pričom som pocítila ako sa mi niečo trie o nohu. "Hm? Spero! ....kvokla som si a dala si ho na nohy....ajoj fešák kde si bol?" "Mnau." Ozvala sa z poza mňa."Ach, Umeko kde si bola?" "MNAU, MŇAU..." Začali naraz mňaukať a aj skončili. Ja aj Kijoshi sme sa na seba kukli a rozrehotali. Bola som šťastná ako nikdy pred tým.

*SPEROV POHĽAD*
Po tom ako nás už unavila pozeranie hviezd na Umeko drgla. "Mnaaaau!" Nechytiiiiš ma! A vyrazila na útek. "Hee, mňauuu!" Hee, no počkaj! A šprintoval som za ňou. Fuuu na kočku bola fakt rýchla, ale chlap sa nikdy nezdá keď niečo chce! A tak som sa premohol a zrýchlil, lenže som nevedel zastaviť a tak som aj Umeko spadol na zem. "Mňau!" Mám ťa! Vykríkol som na ňu radostne pričom som lapal po dychu. "Mnau ?" Vážne ? prudko sa otočila a zrazu bola nado mnou. "Mnau, mnauuuu.." Teraz, mám ja teba.." Nemal som slov jej bielo-hnedá kožušinka sa v mesačnom svetle krásne leskla a jej krásne tmavo zelenkasté oči prenikali až do mojich. Bolo to úžasné úplne som do toho spadol, do lásky k Umeko. Objal som ju a prekotil sa s ňou, začali sme sa škádliť. Až po kedy sme neboli vyšťavený a rozhodli sa vrátiť za našimi pánmi. "Mňau?" Kde sú? Spýtala som sa Umeko hneď ako sme boli u nej doma. "Mnau." Poď za mnou. Prečo namietať? Šiel som za ňou až som ucítil Irinu vôňu. Predbehol som Umeko a šiel za svojou paničkou. "Hmm? Spero!...fešak kde si bol?" Zobrala ma na ruky a položila si na ma nohy a začala ma škrabkať, bol som siedmom nebi. "Ah Umeko kde si bola?" Spýtal sa Kijoshi Umeko ako ju započul a zbadal. Ja aj Umeko sme hneď vysvetlili, že sme kukali hviezdy a že sme sa naháňali. Začali sa smiať a my v duchu tiež, pozrel som sa na Umeko. Vážne mala rada Kijoshiho - obtierala sa mu okolo tváre. Zrazu si sadol a Umeko položil na nohy ako mňa Iri. "Khm....Iri, viem že by som sa asi nemal pýtať ale ....ale prečo si tak zosmutnela keď som sa ťa to spýtal?" Iri ma na chvíľku prestala hladiť po chrbte, kukol som sa na ňu. Bola smutná. "Mňau!" neplač! Zmňaukol som na ňu a ťapkou som jej prešiel po brade. Mierne sa usmiala, kukla sa na Kijoshiho a vydýchla. "Keď som bola malá moji rodicia zahynuli v lietadle ...šli na pracovnú cestu, lenže....lenže sa s nej už nedo.....nedostali naspäť ..."Pocítil som ako mi niečo spadlo na uško. Iri sa rozplakala. "Mňau, mňau.." Začal som ju utešovať, ale na Kijoshiho som nemal, podišiel k nej a objal ju. "Prepáč, nemal som sa na to pýtať." Bolo vidno, že s ňou súcití. Iri sa mu schúlila v objatí a ja s Umeko sme boli pri nich. Nakoniec sme všetci zaspali tak ako sme boli.