Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Červenec 2014

Denník Sestier! 63/1 časť....Tribou pohľad

15. července 2014 v 12:00 | Ivka-san |  Anavin denník
Už je to niekoľko dní od toho ako som ja aj môj brat Kinio polevili v ostražitosti, no a tento okamich nás dostal do ešte väčších problémov. Anavi s Anazu sa veľmi trápia a preto ja aj Kinio sme sa rozhodli im pomôcť najviac ako v tomto svojom stave môžeme. Hneď ako nás kráľ Hasburg uväznil dostali sme sa do nejakej dimenzie alebo ríše kde sme sa zoznámili s matkou a s otcom Anavi a Anazu. Hneď nám všetko vysvetlili a ako dokončili poslednú vetu zmizli. Bolo to kvôli tomu, že prišli za nami aby nás informovali bez povolenia, teda mali byť niekde inde a my sme tu vôbec nemali byť. Prečo? Lebo len vďaka ich rodičov sme neumreli."Brách mali by sme pomôcť babám, no a trošku poškádliť malinkú..."Uchechtol sa. Hneď som ho praštil."Prestaň myslieť na somariny, kámo!" Vzdychol som a sadol si."Au, tak čo budeme robiť?"Spytal sa Kinio a prisadol si ku mne na bielu podlahu, no všetko bolo biele, vôbec ste nevideli koniec ani začiatok."Anavi..."Zavolal som jej meno a zavrel oči. Myslel som na ňu ja jej úsmev na jej výraz keď premýšla a v tom so ju zbadal. Zbadal som ju v knižnici ako prstom prechádza po knihách, videl som ako otvára ústa ale nič som nepočul len som ju videl."Hey...hey no tak Tribo, volá ťa zem!"Pocítil som ako so mnou traze Kinio a tak som otvoril oči."He?" "Jaké he!? Prečo si si akurát teraz vybral čas na spánok."Naštvane na mna zvrieskol."Nie, tak to nie je..""Tak jak to je?" Prekrížil ruky na hrudi s neveriackým pohľadom." J-ja neviem prečo...ale...videl som.""Tak to už vysip!"Vážne mi pripomína Anazu, je vidno, že sa k sebe hodia.Uškrnul som sa."...no videl som Anavi ako je v knižnici a niečo hladá...a..no neviem naisto, ale zbadal som ako k nej ide Anazu." "Maličká.." Zablesklo sa mu v očiach. "Hej hej." Naklonil sa ku mne."Ako? Ako si to spravil?" "No neviem...len som na nu myslel a uvidel som ju." Hneď ako som to dopovedal tak opakoval Anazuine meno pričom mal zatvorené oči. Je do nej úplný blázon.Usmial som sa a znova povedal Anavine meno. Znova som uvidel Anavi a už aj Anazu, šli dole po nejakých tajných schodoch. A mne až tedy doplo, že hkadajú studň živých a mrtvých a ako to viem? No jednoducho všetko nám vysvetlili ich rodičia."Anavi.." Povedal som jej meno ale ako som si myslel nedočiahol som ju. Ako som ju tak chcek chytit zmizla mi v žiare a obi dvaja sme narovnako otvorili oči."Videl si to?"Vyvalene sa na mňa kukol Kinio."Hej videl."Postavil som sa."A už aj viem čo máme spraviť."Popadol som Kinia a prudko ho postavil."Whoaaa čo sa deje brácho." "Kinio." Napomenul som ho aby spozornel.Keď sa tak stalo začal som rozprávať."Kinio nachádzame sa v ríši snou. Neviem prečo to tak je ale je to tak. Ako hovorili Anavini rodičia sme na kraji smrti a života, no a nejakým spôsobom sa naša mysel a duševná energia zhmotnili tu." Ukázal okolo seba. Celá miestnosť sa zrazu zmenila na našu starú chatu."B-brácho ale toto je..""Ako som už povedal, sme v ríši snou."Ako som to dopovedal miestnost sa zmenila na striptíz bar s babami."Ty si nedáš!" Naštvane som na neho zhukol a capol ku jednu po hlave a všetko zas bolo biele."Au!Čo zas máš, len som to chcel vyskúšať."Uchechtol sa a poškrabal sa po bolavom mieste."Mohol si si to odpustiť...Achh..Mali by sme nájsť Anavi a Anazu a povedať im to čo nám povedali ich rodičia.""Ach ty myslíš to?""Áno, presne to!" Pozrel som sa na brata, hneď vedel čo chcem spraviť a tak sme zavreli oči a pomysleli na dievčatá a na to ako sa s nimi rozlrávame. Po chvíľke sa nám pri nohách objavil chodník, ktorý sa neustále predlžoval."Hoho bezva, maličká teš sa na mňa." Žbum a už ho nebolo."Hehh ty sa nezmenýš ..."Pozrel som sa hore s prozbou, vydýchol a šiel za svojim bratrom po chodníku. Za chvíľku sa stretneme, Anavi!

Denník Sestier! 63.časť

15. července 2014 v 9:03 | Ivka-san |  Anavin denník
Ako sme tak našli Kinia a Triba v kryštálových truhlách hneď som šla do knižnice, kde ma za malú chvíľku naštívila aj moja sestrička. Už od dverí som počula ako škrípe zubami- nemá moc v láske knižnice."Čo to do.." Vypustila zo seba ako sa otvorili tajné dvere. Bolo predvydateľne že to čo hladáme, vecičla ktorú potrebujeme na vyriešenie nášho problému bude veľmi dobre ukrytá a taktiež veľmi dobre strážená, veď sa tu jedná o živote a smrti!! Ako sme tak šli chodbou a prešli nástrahami objavili sme sa v záhrade ktorá bola napol mŕtva a na pol živá a ....a v jej cetre sa nachádzalo to čo som ja zo sestričkou hľadali. Studňa živých a mrtvých, ktobá bolataktiež spolky zbúraná a spolky živá, ako nová a v jej strede sa nachádzala ďalšia kniha. Anazu ju hneď otvorila a začala čítať:" Kto chce priviesť späť to čo medzi životom a smrťou stojí. Musí mať odvahu nesmie to byť nik kto sa bojí. Ak zaklínadlo má fungovať, musíte s realitou bojovať. Nesmiete ho vysloviť ani za dne ani v noci, máte ukázať i neukázať zo svojej moci. Nesmie to byť za svetla slnečného ani mesačného, musí to byť pri spomienke niečoho večného. Nesmie byť búrka a ani slnko svietiť nesmie, len ten pravý toto zaklínadlo vie.." Ako to dočitala slová zmizli a my sme hneď začali uvažovať...Došli sme k tomu že zaklínadlo na špecifický rituál, ktorý sa musí uskutočniť sa súmraku pri večnom pomníku...ale mne to nejak stále nešlo do hlavy. I ked Anazu poskakovala a škerila sa ako slniečko na hnoji ja som stále uvažovala nad tou riekankou. " Je to až príliš jednoduché." Povedala som len tak do vzduchu." Hmm? Deje sa niečo sestrička? " Spytala sa ma hneď ako vyšla po schodok do knižnice."Nie nie všetko je poriadku..." Mykla plecami a už jej v knižnici nebolo, šla to asi povedať spolku."...len mi niečo nesedí." Dopovedala som vetu. Šlo o čast kde sa hovorilo o moci a o tom kdo to zvládne..proste mi tam niečo nehrá. Nadýchla som sa a poriadne vydýchka a šla za Anazu k Bellovi, Ken-chan, Nikovi a Alfonzovi, ktorý na nás čali vo veľke obívačke. Ako som tam prišla hneď sa po mne zvalil Niko. " Skveká práca Anavi-san." Pousmiala som sa a pohladila ho po vlasoch a šla si sadnúť k spolku. " Anavi-chan čo sa deje? Veď ste už rozlúštili tu riekanku tak prečo... ? " Opýtala sa na Ken celá obalená obväzmi. I keď bola tak dobitá hojí sa fakt rychle."To áno Ken, len ..."Všetci sa zahladili na mňa."...niečo mi tam nesedí ako by tam bolo niečo skrité,ale neviem prísť čo to je!!?!" Vážne ma to irituje!...Ako som tak škrípala zubami Anazu zistila peesne čp ma trápi."Myslíš že je to.." Spýtala sa ma cez mysel. Uprela som k nej svôj pohlaď."Asi ano." Odpovedala som jej rovnako, na to sa aj ona už chytila za hlavu."Tak či onak, svet démonov je stále v rozruchu. Nemali by sme teda polevovať v ostražitosti." Skonštatoval Bell držiac sa steny. Všetci sme kývli na súhlas.V tom som pocítila niečo, niečo čo ma pošteklilo v hrudi."Ten pocit." Vyhŕkli sme obe narovnako, pričom sme sa postavili. "Tiež to cítiš Anazu?" Kývla a šla smerom k dverám. Dvere sa pomali otvárali a my sme s očakávania zatajovali dych."Mi-.." Vyhŕkla som. "..Michael!"Zavolala som hneď ako sa objavil vo dverách. Ja aj Anazu sme hneď na neho skočili. "Och...vy ste ale tažké." Skoštatoval hned ako sme ho objali s oboch strán."Vitaj spät bratríček." "Diki Anazu." A pohladil ju po vlasoch."Vidieť, že ste sa snažili obe na maximum." Otočil sa na mňa a tiež ma pohladil po vlasoch."Dobrá práca Anavi." Pousmiala aom sa a uvolnila objatie."Hmm."Kývla som mu. "Takže ty si Michael." Spýtal sa ho Alfonz mieriac k nemu. Michael bol celkom zarazený, no asi s toho že videl veľa nových tvári. Opatrne priývol na Alfonzovu otázku, keď už bol pri ňom." Tak to ma velice teší, som pocteň že vás môžem osobne vidieť." Uklonil sa. " Volám sa Alfon a som jeden z priateľov vaších sestier." Šokovane na neho kukol. "A..em. Taktiež vás veľmi rád spoznávam." Taktiež sa mierne pouklonil."Jeee oneechan! "Skríkla Ken a hneď bola u neho na rukách."??""Ja som Ken-chan oneechan a tamto v kresle je môj aniki Niko. Rada ťa spoznávam oneechan." Usmiala sa a objala ho."Ja tiež Ken-chan..a..Niko-kun." Mierne kývol hlavou a Niko mu to oplatil rovnakým pozdravom. Nakoniec k nemu pristúpil aj Bell, ktorý mu natiahol ruku na pozdrav."Tešíma ja som Bell." Bolo vidno, že aj on bol zarazený z jeho mena :D "Tešíma Bell." Potriasli si rukou na znak mieru. No hej demon a človek zo schopnosťami zeme ..he prečo nie. Keď už sa všetci zoznámili tak si posadali a ako inak sa rozprávali o nás ako sme sa stretli a aké máme zlozvyky...bolo vidno, že to Michaela niesmierne tešilo, že o nás môže vedieť viac."Vážne prijemná atmosféra." "Jop, máš pravdu sestrička." Kukla na mňa Anazu." Tak podme sa aj my trošku odreagovať." Hneď ako to povedala ma potiahla su spolku a tak sme sa až do svitania bavili o všeličom čo nás napadlo (samozrejme všetko to bolo koboliny :D). Bola to vážne zábava, úplne som zabudla na svoje tedajšie starosti, ale netrvalo to dlho a znova sa vo mne objavili a taktiež sa objavil...

Prvé a posledné 17.časť

11. července 2014 v 23:11 | Zuzu |  Prvé a posledné
Zadívala som sa mu do očí a akosi som sa zamračila. Ten bozk. Znamenal niečo? Ja sama som si tým není istá. "Daniel..Cítiš ku mne niečo?" Spýtala som sa a on párkrát prekvapene zažmurkal. "Hej.. príťažlivosť" Pokýval hlavou a pousmial sa. "Ale ja myslím.. aj nie aké city.. vieš ako náklonosť priateľstvo, alebo lásku" Zašepkala som váhavo a on vyvalil oči. "Em, ty si sa do mňa zamilovala?" Spýtal sa a mne až zabehlo. "Čože to nie! Ako mám ťa celkom rada, ale... láska to nie je" Zavrtela som hlavou a on sa pousmial. Pohladil ma po tvári a potom ma nežne a krátko pobozkal. "Som rád tejto odpovedi." Usmial sa a ja som pokývala hlavou. "Ale čo ťa priviedlo k tejto myšlienke?" Spýtal sa a ja som si povzdychla. "Neviem.. rozmýšľam, či sa náš.. ehm veď vieš.. sa zmení keby.. sme mali k sebe nie aké city" Zaklamala som a on sa uškrnul. "Nestačím ti?" Spýtal sa a uchechtol sa pri tom. Zavrtela som hlavou. "Nie to nie.. Myslím, že je to fajn.. Náš vzťah je.. Dobrý" "Ale?" Povzdychla som si a zadávala sa na svoje tenisky. "Vieš... Volal Christopher a ja som s nim hovorila." Zarazil sa, bolo to na ňom vidieť, ale mlčal. "Ja Daniel.. Poďme hore" Povedala som a skrátka chcela som na to celé zabudnúť a Daniel vedel ako na to. Usmial sa na mňa a zavrtel hlavou. "Emily, za chvíľu príde tvoja babička a donesie tvoje svadobné šaty" Ozaj ona príde babička. Ako som len mohla zabudnúť? Donesie mi šaty. Som zvedavá ako budú vyzerať. Dúfam, že mi pristanú. "Neboj budeš nádherná" Potlapkal ma po hlave a ja som nahodila face ale to ako fakt? Zasmiala sa a ja som sa pousmiala. Zrazu som akoby vycítila, že je tu. Neviem ako to, ale vedela som, že je tu. Rozbehla som sa ku dverám a otvorila som ich. Keď som zbadala babičku hodila som sa jej okolo krku. Stále voňala rovnako po kadidle a borovicových šiškách. Mala dlhé šedivé vlasy zviazané do copu a zapnuté do akéhosi drdolu. No skôr boli tak zatočené okolo svojej osi. Schované pod ručníkom. Milá tvár s vráskami a jasne modré oči. Tak rada som ju znovu videla tak strašne moc mi chýbala. A zrazu konečne bola tu. "Emily" Pohladila ma po tvári. "Babi!" Usmiala som sa od ucha k uchu.Vystískala ma a ja som bola v tej chvíli najštastnejšia za posledných pár dní. "Mám pre teba tie šaty" Povedala a ja som sa odtiahla. "Tak mi ich rýchlo ukáž" "Nebuď nedočkavá" Schladila ma prísnym pohľadom a ja som pokývala hlavou, že teda dobre. "Daj vezmem ti kufre" "Sú ťažké.." "To mi teraz nevadí" Zazubila som sa a poodhalila svoje zúbky. Pousmiala sa tak nejak smutne. Celý život proti upírom bojovala a teraz jej vnúčata sú zrazu jedni z nich.Tak vzala som jej kufre a vybehla hore kde som jej v izbe aj odložila veci. Tak dobehla som za ňou. "No tak poď si skúsiť tie šaty" Nahnala ma niekam do nie akej izby a pomohla mi napchať sa do tých šiat. Pozrela som sa do zrkadla a párkrát prekvapene zažmurkala. "Páni sú.. také..." Zasmiala som sa a asi by som povedala, že princeznovské. Babička mi pripla závoj, ktorý sa upevňoval o mašlu v zadu. Prešla som sa v nich po izbe a v tom sa otvorili dvere. Zadívala som sa na Daniela, ktorý sa na mňa usmieval. Moja babka zhýkla keď jej došlo, že je to môj nastávajúci. "Toto prinesie večné nešťastie na vaše manželstvo" Zamrmlala a prežehnala sa. Obaja sme sa na ňu zadívali a potom sme pozreli jeden na druhého. "Tak ja ich dám dole a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo" Navrhla som a moja babka zavrtela hlavou. "Nie to nepomôže prekliata je vaša svadba. Prekliate je vaše manželstvo" Oznámila nám a zjavne to myslela vážne. Ona je poverčivá. Možno si niekto povie, že na poverách nič nie je. Ale zjavne má pravdu. Ja som sa už naučila že každá povera má dôvod. A navyše to s Aronom a Chrisom. Vedela som, že to neveští nič dobré. Uvedomovala som si to. Rýchlo som Daniela vykopla a obliekla sa do normálnych vecí. Nemohla som to tak nechať. Musím niečo spraviť. Samozrejme svadbu nezruším, ale... musím sa zbaviť možnej hrozby od Arona. Ja.. Musím ísť za Chrisom. Deň pred svadbou pôjdem za Chrisom. Do večera sa vrátim. Nikto si nič nevšimne. A všetko bude v poriadku. Usmiala som sa sama pre seba. Len čo poviem Patrikovi a Karolíne? Tí ma len tak niekam nepustia. Jedine, že by som šla na prechádzku. To by sa možno dalo prežiť. A ak by som šla aj s babičkou. Nie nie.. Ak je tam Aron ohrozila by som ju a ja nechcem aby sa niekomu z mojich drahých niečo stalo. Musím to vybaviť sama a nemám na výber. Nie teraz.

Upíri kousnutí 9.5

8. července 2014 v 20:00 | Zuzu |  Upíri kousnutí
Vďaka za pripomenutie poviedky :D Som ju otvorila kukám polstrany napísané... joj som ja hrozná -_-

Amai sedel v kuchyni u Sumato doma. Sedel tam a hľadel na Sumatinho otca ako sedí pred ním a v jeho očiach sa mieša hnev, strach a neskutočná odvaha. Pripomínal mu Sumato. Len ona mala v očiach ešte malé plamienky zvedavosti. Ale boli si celkom podobný až to Amaia udivovalo on sa na svojich rodičov nepodobal, aspoň teraz už nie. "Takže mi tvrdíš, že moju dcéru uniesla skupina deciek čo sa ti chce pomstiť." Amai prikývol. Predsa by sa nepriznal, že je upír a Sumato hrozí omnoho väčšie nebezpečenstvo aké si dokáže ľudská myseľ predstaviť. "Takže a ako ich nájdeme?" Spýtal sa ten postarší pán. Amai si zahrabol do vlasov. "To je ten problém.. Sú skoro nepolapiteľný, ale ak by som mohol použiť vašu databázu a informácie.." Začal Amai no Sumatin otec ho prerušil. "Ale ja som len obyčajný detektív.." Amai sa uškrnul a pokrútil hlavou. Ľudia sú tak hlúpy. "Ako môžete riskovať život svojej jedinej dcéry len kvôli tomu, aby sa nik nedozvedel, že pracujete pre DBS ?" Spýta sa Amai posmešne. DBS je známa japonská spoločnosť niečo na spôsob FBI. Len o mnoho diskrétnejšie. Preto sa o nej ešte ani nevie. Ale on o nej vedel. A bodaj by nie keď ju založil pred vyše päťdesiatimi rokmi ako mladý génius, ktorý potom niekam zmizol. "Ako o tom vieš?" "Povedzme, že mám svoje zdroje" No hej jeho zdroje. Univerzálne heslo, ktoré nastavil na začiatku. Vie všetko o všetkých, len prísne tajné dokumenty ku ktorým sa potrebuje dostať sú zaheslované a preprogramované tak, že to nefunguje. Zvláštne ako sa poistili akoby sa báli, že niekto zistí univerzálne heslo. Možno ich vtedy trošku podcenil, ale ako mohol vedieť, že sa ich generácia začne tak rýchlo rozvíjať. Jednoducho to tak bolo a on to nepredvídal. "Amai.. Ak ide o moju dcéru som ochotný ťa k tomu pustiť.." Povedal a postavil sa. Rukou mu pokynul, aby ho nasledoval. Netrebalo mu to vravieť dvakrát. Došli do jeho pracovne a Amai si sadol za počítač. Bez slova naťukal heslo a ignoroval prekvapený výraz Sumatinho otca. Nebolo ľahké ich nájsť. No vedel, že museli niečo urobiť. Inak by to neboli oni. Hľadal ich mená. Nie akú stopu a docela trvalo kým ju našiel. Falošné mená, no tá istá tvár, ten istý spôsob. "Mám pocit, že viem kde by sa mohli nachádzať. Pred dvoma týždňami ste zadržali jedného z nich na starej ceste na kraji mesta. Ak si pozriete vyhľadávanie. "Amai niečo naťukal do tej ich databázy. ".. V blízkosti je opustená, ale dobre udržiavaná továreň, ktorá patrí.." Zmova tam niečo naťukal a na displeji sa objavila Izanamiho tvár. "Ichinose, ale veď to je kamarát mojej dcéry, prečo by jej niečo také spravil?" "Viete pane, tu Ichinose je vlastne Izanami. On je.. Máme medzi sebou isté nezhody, ktoré sa nedajú vyriešiť zo dna na deň. A medzi nami existuje... nevraživosť, dlhoveká. Viem, že vám to príde ako hlúposť, keď vám to hovorí takýto mladý fagan, ale verte tomu, že to nie je.. dostatočný čas na to, aby sme sa znenávideli. Ale.. Tentokrát ide o to, že ja môžem za smrť jeho sestry a on ma za to nenávidí" Amai to povedal skoro šeptom a zjavne tým Sumatinho otca prekvapil. Nikdy by nečakal, že niečo také sa ukrýva v Amaiovej budúcnosti. Ale je to tak. V minulosti sa toho stalo mnoho. Ešte len na počiatku Amaiovej upírej kariéry sa stalo niečo o čom nehovoril. Stalo sa niečo čo nikomu nespomenul. Po toľkých rokoch sa o tom vyjadril náznakom len teraz, keď ide Sumato o život. "Ty si trestanec? Vieš, že je mojou povinnosťou zadržať ťa?" Amai nemo prikývol. "Ale keďže ide o moju dcéru a ty vieš kde ju nájsť a dúfam, že vieš i ako ju zachrániť... Necháme to tak. Máš plán?" Spýta sa a Amai niečo znovu naťuká a vytlačí plán tej továrne. "Keď sa pozriete na tento plán, môžete si všimnúť, že v tejto časti sú malé miestnosti, asi slúžili ako šatne." Povzdychne si. "Ale táto časť je vlastne... ona je blízko lesa. Nemyslím, že by bolo múdre ísť cez les" Skonštatuje jej otec. "Je to naša jediná možnosť, ale nesmiete ísť so mnou." "Čože?! Je to moja dcéra chcem ísť s tebou!" Rozrušenie v jeho očiach si všimol aj Amai, ale nemohol dovoliť, aby tento smrteľník niečo zničil. Ruku mu položí na hlavu. "Sumato je v bezpečí nik ju neuniesol, šla len na dlhšie prázdniny do Ameriky, kvôli praxi v jednej detektívnej firme. Zavoláte do školy a oznámite im to tam." Zadíva sa mu do očí. "Sumato je v poriadku" Zašepká Sumatin otec a Amai sa pousmeje a svojou upírou rýchlosťou zmizne. Musí ísť domou a pripraviť sa. Vymyslieť plán a premyslieť všetky možné varianty.

Denník sestier! 62.časť

8. července 2014 v 17:28 | Zuzu-chan |  Anazuin denník
Už mi to vážne začína liezť na nervy! Prisám vačku keď nájdeme to knieža tak ho vykastrujem! Čo si o sebe myslí?! Museli sme kvôli tomu vyrušiť z pokoja našich rodičov-ktorých, podotýkam, sme nikdy nestretli! Ale prečo nie, však? Nahnevane som kráčala po chodbách hradu. Ja neviem čo, ale Anazu niečo hľadala v tej knižnici. Jooooj, čo nám to čil pomôže veľké guľové?Po asi pol hodine som sa na to vykašlala a išla za ňou. Čo iné som mala robiť? Aj tak by som sa jej inak nedočkala."Anaviiii.... budeš tu ešte dlho?" Spýtala som sa trošku otrávene keď som si všimla, že tam stále niečo hľadá. Ani sa na mňa nepozrela. "Ale Anazu. Musíme nájsť mapu" "A ona bude tu?" Spýtala som sa nechápavo. Prečo by mala byť mapa v knižnici? Nemala by byť niekde inde? Predsa len mať vojnovú poradu v knižnici? To si robte prdel, ne? "Samozrejme, očakávam, že je tu niekde ukrytá." Zadívala som sa na sestričku a uchechtla sa. Zas jej to myslí. Mala by som asi začať viac premýšľať, ale nato času potom. "Hmmm.. Ale kde by mohla byť?" Spýtala sa a ja som váhavou nohou vkročila na nepriateľské územie-vošla som do tej knižnice.Zvedavo som pozorovala svoju sestričku a čakala čo nájde. Po chvíľke sa natiahla po nie akú knihu a v tej chvíli ako ju vybrala z police sa otvorila tajná chodba. Rýchlo som prešla k nej. "Čo to do-?" Zamrmlala som a prečítala si názov tej knihy. Mŕtvy a živý. Ta studňa je mŕtvych a živých. Ale čo tá chodba? Nemala som z toho dobrý pocit. Váhavo som vošla dnu a na kamenej stene bol nápis: "Kto hľadá s jasnou mysľou nájde skutočný poklad. Kto tak nehľadá nájde istú smrť." Prečítala Anavi a ja som sa zamračila. "Pff, to aby som sa otočila" Zavrčala som a vydala sa dole tou chodbou. Celá bola z kameňa a stekali po nej kvapky vody, čiže tam bola zima a tma. Roztvorila som dlaň a pomyslela na oheň. Malinký plamienok mi začal tancovať na dlani a osvetlil kúsok kadiaľ sme išli. "Anavi, nemôžeš nie akým spôsobom vysať tú vodu?" Spýtala som sa keď mi kvaplo na nos. "Nie, to tá voda to drží po kope, keď zmizne ona, zmizne i stabilita a padne nám to na hlavu" Zhodnotila a pokývala hlavou. Zamračila som sa, ale prikývla som, že tomu rozumiem. Prešli sme ešte o kúsok ďalej a ja som zbadala pár drahokamov a došlo mi to, to bola tá návnada. Zavrteli sme nad tým hlavou, obom nám to došlo, ale i tak mi zostalo neblahé tušenie. Šli sme ďalej, potichu. Ani mne a asi ani Anavi sa nechcelo hovoriť. Možno nad niečím rozmýšľala. Neviem. Ja som premýšlala nad Kiniom, chcem mu pomôcť! Musím ho zachrániť!. "Anazu?" Zarazila som sa ten hlas. "Ki-Kinio?!" Zašepkala som prekvapene. Počula som ako Anavi hovorí Tribo. Predo mnou stál Kinio a naťahoval ku mne ruky. "Poď ku mne. Chcem ťa konečne držať v náručí. Chýbala si mi." Usmial sa na mňa a stále ku mne naťahoval ruky. "Kinio." Zašepkala som a spravila k nemu jeden malý krok. Zadívala som sa mu do očí a-. "Nie to.. nie si ty. Keby si bol skutočný Kinio, nič by si nehovoril a hneď by si ma objal aj proti mojej vôli.. a tvoje oči.. sú prázdne bez citu. Nie sú to Kiniove oči. Ty nie si on!" Zavrčala som a on sa rozplynul. Chytila som Anavi za ruku, bolo mi jasné, že z nie akého pračudesného dôvodu ma nepočuje. Pokývala hlavou, že ona vie a ja som sa pousmiala. Inteligentná sestrička. Videla som ako otvára ústa ale nepočula som ju. Po chvíľke ma potiahla za ruku a rozišli sme sa ďalej.Museli sme myslieť len na tú studňu, naše myšlienky nás doviedli ku Kiniovi a Tribovi, to som vedela. Po chvíľke sme zbadala akési svetlo na konci tej chodby. Nestihla som sa ani poriadne spamätať a už sme stáli v akejsi záhrade. Spola mŕtvej, spola živej. Došli sme k tej studni a tam bola ďalšia kniha. Nahnevane som ju schmatla a otvorila na prvej strane. "Kto chce priviesť späť to čo medzi životom a smrťou stojí. Musí mať odvahu nesmie to byť nik kto sa bojí. Ak zaklínadlo má fungovať, musíte s realitou bojovať. Nesmiete ho vysloviť ani za dne ani v noci, máte ukázať i neukázať zo svojej moci. Nesmie to byť za svetla slnečného ani mesačného, musí to byť pri spomienke niečoho večného. Nesmie byť búrka a ani slnko svietiť nesmie, len ten pravý toto zaklínadlo vie.." Prečítala som to a potom tie slová zmizli.Zadívala som sa na Anavi. "Čo tak na súmraku? Ani vo dne, ani v noci" Zašepká a ja som len pokývala hlavou. "Fajn... eeem a čo keď bude zamračené, nebude ani slnečno ani búrka.. aaammm... a nie aký pamätník, niečo večné?" Spýtala som sa jej a ona pokývala hlavou. My to snáď aj rozlúštime!