Ohayo:3 Tak hneď k veci.Ide to tu dole kopcom a tak aby ste sa tu lepšie orientovali rozhodlisme sa spraviť FB, kde by ste mali prehliadnejšie aktualizácie.Nájdete nás-netipicky pod názvom: USMEJ SA KEĎ ČÍTAŠ (budeme len radi ak si nás pridáte)

Květen 2015

Upíri kousnutí 10.0

1. května 2015 v 20:06 | Zuzu |  Upíri kousnutí


V miestnosti vládlo ticho a Sumato čakala. Vedela presne čo bude nasledovať, ale nechcela to. Bála sa. Nemohla to dovoliť. Ale ak sa teraz pohne je isté, že ju na mieste roztrhajú. Musela mu veriť. Dúfať v záchranu, poznala ho predsa tak dlho. Nie, vlastne nie. Nebol to on. Len pretvárka. Jeho skutočné ja teraz stálo pred všetkými tými upírmi a držalo ju v náručí. "Pane, čo ak nás prezradí?" Ozvala sa smiech. "To nikdy nedovolím. Tak sa konečne rozhýb, inak tým poverím niektorého z nich!" Jeho štíhla dlhá ruka ukázala na pár upírov krčiacich sa v rohu. Zjavne boli podvyživení a tvrdo tým pykali za svoje chyby. Keby sa im dostala do rúk... Nie nechcel na to ani pomyslieť. Zhlboka sa nadýchol. "Dobre, spravím to" Zhodnotil a Sumato pocítila ako si i s ňou stále v náručí kľakol. Nenápadne si zaťala zuby keď na krk pocítila jeho dych, ktorý v okamžiku nahradila spaľujúca bolesť. Tŕpli jej ruky aj nohy, každú jednu bunku zachvátila bolesť a strach. Nepatrne sa zachvela a to Izanamiho pozornosti neušlo, pevnejšie ju zovrel a zdalo sa, že bol naozaj jediný, ktorý to postrehol. "Dosť. Odnes ju k sebe a ošetri jej rany" Ozval sa ženský hlas a celá miestnosť sa zarazila. I muž, ktorý do teraz rozdával rozkazy sa bez slova postavil a pomohol jej k stoličke stojacej vedľa neho. "Čo sa stalo?" Spýtal sa jej šeptom, ale ona to i tak počula. Uvedomila si, že Izami je stále sklonení pri jej krku a prerývane dýcha. Znova sa ozval, ženský hlas, ale už mu úplne nerozumela. Jej telo pohltila záplava endorfínov, čo ju prekvapilo, ale nedokázala sa o to viac starať. Len sa nadýchla a keď sa s ňou Izami znova postavil a opustil miestnosť otočila sa k nemu. "Amai" Šepla a pomaly upadla do snov.

Zobudila sa na hrozný rámus. Počula krik a zúrivé vrčanie. Chvíľku trvalo kým dokázala tie zvuky rozlíšiť a vlastne i kým si uvedomila kde je. Ležala v posteli a pripadali sa ako na obláčiku. Bola pohodlná a teplá. Nechcela z nej vyliezť, ale zvuky, ktoré prichádzali z vonku ju donútili vstať. V tom sa dvere na izbe rozrazili zjavila sa v nich osoba, ktorú by tu čakala zo všetkých najmenej. Stál tam opretí o dvere a ťažko vydychoval. Oči mu blčali krvavou červenou a po tvári mu stekala krv, vlastne bol celý zakrvavený, ale to či to bola jeho vlastná krv bolo otázne. Preto ju k nemu ani nepripisovala. Zbytočne by sa o neho bála. Dvoma rýchlymi krokmi bol pri nej. "Sumato" Šepol a prehliadol si jej tvár. Odhrnul jej prameň vlasov z tváre a ona sa trhla. Cúvla o krok do zadu. "Č-čo tu robíš?!" Spýtala sa a prebodla ho tvrdím pohľadom. Keby nebola taká smrteľne bledá a možno by to stačilo k tomu, aby ju nechal. Ale sama si dobre uvedomovala, že to nespraví. "Prišiel som si po teba?" Nadhodil a nahodil lenivý úškrn. "Kyuketsuki. Nikto sa ti o to neprosil!" Sykla nahnevane. Áno v tejto situácii to bolo nerozvážne a dobre si uvedomovala, že je to jej posledná šanca sa s tadeto dostať, ale jej tvrdohlavosť opäť zvíťazila. Ublížil jej a dobre to vedel. No ani to ho nezastavilo. Prišiel si sem ako najväčší hrdina a teraz čaká čo? Že sa mu hodí okolo krku? Nie to radšej zomrie. "Ženská do čerta s tebou! Vážne si taká hlúpa?! Práve som pozabíjal polku upírov v tejto zasranej búde a ty mi tu budeš hovoriť, že sa mi o to nik neprosil?! Si naozaj taká hlúpa?! Neuvedomuješ si ako som sa o teba bál?!" Zavčal podráždene, až tak, že ju to donútilo znova cúvnuť. Ak bolo niečo čo nechcela zažiť. Bol to jeho hnev. Ale moment čo to povedal? Bál sa o mňa. Tento luhár sa o mňa bál... Neveriaco na neho vyvaľovala svoje oči. Nedokázala uveriť jeho slovám a vlastne ani nemusela. Pretože to nebola pravda, všetko to bol iba sen. Keď sa zobudila naozaj ležala na posteli, pripomínajúcej obláčik, ale len čo otvorila oči uvedomila si prudkú bolesť v krku. Donútila sa posadiť, aby sa aspoň trochu rozhliadla a v tom ho zbadala sedel v kresle a lenivo ju pozoroval. Tváril sa znudene a dosť otrávene. "Ako dlho si si myslela, že ti uverím to tvoje predstieranie? Naozaj si si myslela, že si to nevšimnem?" Spýtal sa jej a v momente sedel pri nej. Vydesene na neho hľadela. "Poznám ťa. Zabudla si?" Spýtal sa a jeho hlas znel posmešne. "Škoda, že to isté nemôžem povedať i ja" Jej hlas znel chrapľavo a bol ledva počuteľný. Možno to bolo tým, že tak dlho mlčala. Jeho to však neprekvapilo a len sa zasmial. "Vieš drahá, niečo som ti sľúbil a nemysli si, že som na to zabudol" Uškrnul sa a prešiel jej prstom po spodnej pere. "Konečne dostanem niečo čo Kyuketsuki nemal" Šepol a v tej chvíli dúfala, že sa dvere rozrazia a zjaví sa v nich on s výrazom boha pomsty a zabráni tomuto chumajovi aby sa jej dotkol. Ale to sa nestalo, namiesto Amaioveho nahnevanému pohľadu ucítila len Izumiho pery ako nemilosrdne drvia tie jej. Do tela sa jej dovalila ďalšia dávka endorfínov a ona zrazu lačnela po ňom.